Antistalinistická ľavica

Pri veciach, ktoré sú tak všadeprítomné a tak často používané, že sú objektom najväčšej kumulácie zlosti, radosti, nádejí aj sklamania to býva tak, že o nich najmenej rozmýšľame a v skutočnosti najmenej vieme.

Typické pre dnešný rozvojový stupeň spoločnosti, teda pre neskorú kapitalistickú spoločnosť je, že je vysoko umelá, čisto výsledkom dejinného rozvoja a dielom človeka, no súčasne sa nám zdá byť tak prirodzená a nehnuteľná ako pohyb hviezd na oblohe, alebo ako fyzikálne zákony. Už Marx o tomto fenoméne hovoril ako o odcudzení od vlastnej práce a spoločnosti, alebo o hospodárstve ako o „druhej prírode“. Dnešná spoločnosť sa zdá byť na základe toho, že vystupuje v rovnakej povahe a v rovnakej hmote ako príroda, ako príroda. Ako hodinky, ktoré nijako neviem a nemôžeme ovplyvniť a ktoré neriadime.

Spoločnosť a hospodárstvo je ale pravý opak. Je len a len tvorená našou aktívnou spoluprácou a spolutvorením. Nie je na nej nič prirodzené a nič prírodné, len ak to je základ, z ktorej vychádza.

Podobne to je s centrálnym predmetom a princípom nášho života, peniazmi. Napriek tomu, že ich používame denne, takmer nikto z nás nevie, čo sú a z čoho pochádzajú. Áno, vieme, že to sú v skutočnosti len papiere, ale čo s tým, keď peniaze sú a boli z drahých kovov? Aj vtedy pre nás vystupujú ako čistý predmet a súčasne niečo nevysvetliteľné. Ľudia hovoria, že potrebujú peniaze na prežitie. Ľuďom dávame peniaze, ak im chceme pomôcť, ak od nich niečo chceme, dostávame peniaze, aby sme za ne nakupovali predmety úžitku na trhu. Stále pre nás vystupujú ako predmet, akokeby ony magicky súčasne vytvárali hodnoty, premieňali tovary na tovary a nás udržiavali pri živote. Sú hodnotou a tovarom v jednom predmete. V jednom hmatateľnom a spoznateľnom predmete. Preto začíname veriť, že to je tento predmet, ktorý sú peniaze, alebo to je tento predmet, ktorý je hodnota. Peniaze sú ale v skutočnosti v dnešnej podobe fiat peňazí, nič v sebe samotnom. Stávajú sa niečím tým, že sa používajú. Ich primárny úžitok nevyplýva ale z ich hmotnej a predmetnej štruktúry, ako papier by totiž mali úplne iný úžitok. Ich úžitok vyplýva z ich sociálnej sily, z toho, že slúžia ako univerzálny „mediátor“ výmeny, medzičlánok, symbol. Ako to Marx nazval, univerzálny ekvivalent. Stoja pre všetky možné tovary a hmatateľné či nehmatateľné veci úžitku. S nimi sa môžu jednak vymieňať a jednak s nimi sa meria hodnota všetkých týchto vecí. Sú teda súčasne niečo také, ako meter v Paríži a inak čísla na bankovom účte, prístup k internetu a výmenná platforma. To záhadné a úžasné na peniazoch je práve toto, že nie sú nielen to, čím sa dostaneme ku všetkým tovarom, ktoré sa dajú vymieňať, ale sú v podstate potencialitou univerzálneho abstraktného tovaru, nerealizovaným tovarom, ktorý neustále mení svoj tvar a realizovanú podobu. Peniaze sú teda tri veci v jednom (a aj viac, ale v tomto článku to opomenieme). Sú predmetom sám o sebe (ak nejakým predmetom sú), ktorý má vlastnú hodnotu, fyzikalitu (aj BitCoin je niekde uložený), sú hodnotou, alebo merateľom hodnoty a univerzálny ekvivalent. Tým, že všetky tri veci sú v jednej a zjavujú sa nám v jednom predmete, ktorý sám o sebe má svoju klamnú podobu, peniaze ako také sú pre nás väčšinu času neprítomné, vidíme a používame len „peniaze“ v tom, pre čo stoja.

Aj keď sa dostaneme ďalej v tom, zisťovať, čo peniaze sú, dostávame sa k tovarom a k trhovým hodnotám, obe veci, ktoré majú rovnako ako peniaze svoju skrytú skutočnú podstatu. Všetky tovary a veci úžitku sa nám zjavujú a sú pre nás, podobne ako peniaze, predmety. Podobne ako peniaze teda nevidíme, že sú niečo viac než predmety, v podstate že ich skutočný obsah nie je ich predmetom. Podobne ako pri peniazoch veríme na „druhú prírodu“ a tovary sú pre nás to isté ako jablko, ktoré rastie na divom strome v lese. V časoch krízy, alebo v časoch prebudenia, zisťujeme, že tovary nie sú jablká, ktoré rastú na stromoch, teda nie sú to v prvom rade predmety, ale niečo iné.

V peniazoch, podobne ako v tovaroch, sa nám ukazuje hospodárstvo a spoločnosť v obraze, v zrkadle, nie je to hospodárstvo a spoločnosť samotné.

Za tovarmi, teda za peniazmi stojí ľudská činnosť, ktorá ich vyrobila. Za týmto článkom stojím ja, ako ľudská bytosť (predpokladám) s potrebami, vedomím a obmedzeniami, ktoré mi bránia, narozdiel od stroju, vyrábať články 24 hodín denne a bez gramatických chýb. Za týmto článkom stojí činnosť, niečo, čo sa raz stalo, teraz deje, ale nie vtedy, keď toto čítate a ktorého artefaktom je tento „predmet“, ak to tak môžem nazývať. Tento článok ale nie je rovnaký „predmet“ ako jablko, ktoré rastie na strome. Bez predchádzajúcej činnosti, ktorá by ho vyrobila, by neexistoval. Možno teda povedať, že tento článok je činnosť, ktorá bola spredmetnená. Táto činnosť sa volá práca. Aj keď toto slovo v dnešnej spoločnosti označuje najmä námezdnú prácu, možno si ním predstaviť, čo znamená. Je to teda neustála aktívna a úmyselná činnosť ľudských bytostí, ktorá tvorí peniaze, ktorá tvorí všetky vyrobené predmety a „predmety“ úžitku a teda ktorá tvorí celé hospodárstvo. Nič z toho nie je prírodné a prirodzené tak, ako je rast stromov a ovocia. Je to univerzum, ktoré je kedykoľvek prístupné zmene. Tým, že to je ľudská činnosť, leží úplne v našej moci, produkty tejto činnosti meniť podľa toho, ako si zaželáme. V princípe.

Tento fenomén, v ktorom je táto očividná pravda a skutočnosť ľudom neprístupná, Marx nazýva fetišizácia práce. To, čo je skutočný pôvod hospodárstva, práca, sa ľuďom zjavuje ako zástup predmetov, horšie ako peniaze a myslia si, že toto je hospodárstvo. Nezvyčajné v tomto koncepte a myšlienke je, že ilúzia tu je hmatateľná, skutočná, pevná, fyzická, zatiaľ čo „pravá“ skutočnosť je nehmatateľná, neviditeľná, tekutá a nefyzická. Skutočnosť je teda menej skutočná než ilúzia a klam. Klam má viac skutočnosti v sebe než skutočnosť, lebo prichádza v inom obale, pretože prichádza v hmote, pretože ho je všade dobre vidieť, pretože ho možno chytať, premiestňovať, počuť, cítiť. Pravda je pritom hanblivá, nevykrikuje, nie je priamo viditeľná, nemožno ju voniať, sledovať, trhať, nie je mokrá, suchá, farebná ani čiernobiela. Ilúzia a klamstvo v tomto koncepte teda nie je fiktívne, nie je to výmysel, ale je reálny, skutočný, skutočnejší než pravda a skutočnosť. Je to tiež ilúzia, ktorá sa stáva tým skutočnou, že v ňu veria tisíc a milióny jedincov s ich činnosťami a vedomím. Má rovnako sociálnu silu, ktorá sa pretvára do reálnej fyzickej sily prostredníctvom činností, chýbajúcich činností, myslenia a komunikácie, teda tvorby vedomia a v situáciách kríz a konfliktov. Práve v tomto leží kľúč k oslobodeniu pravdy, spredmetniť ju, zviditeľniť ju, dať jej zvuk, chuť a premeniť ju na sociálnu silu.

Zdroj: prvá, druhá a tretia kapitola prvého zväzku Kapitálu, K. Marx/F. Engels, MEW, s. 49-160