Antistalinistická ľavica

V štvrtej knihe série Homo Sacer Giorgio Agamben skúma prísahu ako teologický koncept, ktorý je súčasne politický, základom trestného systému a súčasne základom jazyka.

Prísaha/sľub sa napriek jeho dnešnému pomalému ústupu etabloval už v antickom Grécku ako jeden zo základných politických konceptov. Prísahu možno teoreticky chápať nie ako záväzok sami o sebe, ale ako performatívny akt, ktorý v spojení s pravým výrokom potvrdzuje jeho platnosť. Účelom prísahy bolo od začiatku bojovať proti klamstvu a paradoxne proti falošnej prísahe. Ich účel je zaplniť alebo napraviť slabosť jazyka, ktorá umožňuje ľuďom povedať nepravdu či klamať vrámci možností jazyka. Je to teda boj proti klamstvu, antifaktualite, tomu, čo nie je aktuálne, niečo, čo je možné až s klamstvom, teda proti tvorbe výmyslov a možných svetov. Prísahy boli pritom od začiatku spojené s náboženstvom a s trestom za falošnú výpoveď, ktorú mali vykonať bohovia. Prísaha je od počiatku spojená doslova s menom bohov. (301-308)

Meno B/boha je koncept, ktorý stojí na začiatku, alebo pred vznikom civilizácie. Ešte predtým, než existuje ako verbálne a písané meno, existuje ako hmlistý koncept neviditeľnej „sily“ a neznámeho, ako neurčitá vec, neurčitá hodnota signifikácia, nonekvivalencia. Podľa niektorých to je „choroba jazyka“, odpadový ostatok štruktúr alebo čistého rozdielu medzi tým, čo nemožno pomenovať, vidieť, alebo tým, čo zostáva nepomenované.

V tejto logike treba tiež chápať prísahu, ktorá bola od začiatku prísahou na b/Bohov. Toto nebol teologický, ale v striktnom zmysle slova právny koncept (v podstate vtedajšia teológia a náboženstvo bola považovaná za súčasť práva). Bohovia tiež podliehali pod autoritu prísahy, naviac, slová Boha boli prísahy. Jeho slová sú vždy pravda, resp. on dokáže len pravdu, a preto sa prisahá na jeho meno. Neprisahá sa na Boha/bohov, ale na ich, na jeho meno. Bohovo meno je to, čo pravdu zaručuje, čo zaručuje silu prísahy. Prísaha je pritom práve zaručenie ekvivalencie medzi jazykom a realitou. Bohovo meno je zárukou, že jazyk vôbec funguje ako systém, ktorý pravdivo označuje svet. Je to práve jeho meno v radikálne sekulárnej teórii ako slovo, ako jednotný pravdivý semantický bod, ktorý zaručuje funkčnosť jazyka. Koncept prísahy bol pritom úzko spojený s vierou a dôverou. Viera pritom bola chápaná ako obojstranný recipročný princíp, ako dokazuje napríklad, že v prípade kapitulácie, prejavu dôvery, bol nepriateľ zaviazaný k miernejšiemu zaobchádzaniu. Rímske náboženstvo bolo pritom chápané ako nič viac než súbor rituálov, ktoré mali právnu silu. Právo tak v tomto prípade predchádza náboženstvo, či je jedno a to isté. (310-321)

Prísaha je pritom podobne ako svätosť koncept a slovo, ktoré v sebe obsahuje svoj protiklad, teda kliatbu. Kto zložil prísahu, súčasne zložil na seba kliatbu v prípade, že ju poruší. Je to teda absencia pozemskej sankcie a sankcia nebeská, ktorá je typická pre prísahu. Častokrát je v prísahe ale vyslovená aj dobrý omen, teda odmena v prípade dodržania. Pravidlom je ale kliatba. Takmer vždy sú bohovia privolaní ako „svedkovia“. Kliatba je zvolaná nielen pri prísahe, ale konštituje v podstate celý právny systém. Čo je pri prísahe a bohoch na línii, je práve spojenie medzi jazykom a svetom, keď toto spojenie je zlomené, stáva sa jazyk neplatný, klamlivý. (322-329)

Základnú formu klamstva vidno potom v blasfémii, použití mena Boha v inom než správnom kontexte. Blasfémia je teda prísaha, v ktorej je toto meno Boha vyslovené v inom semantickom kontexte, v ktorom je naplnené iným obsahom. Tento zákaz, ktorý je prítomný v takmer každom náboženstve (pamätajme, že v židovskokresťanskej tradícii to je jeden zo smrteľných hriechov a nad zákazom zabitia). Až neskôr dostáva iný význam a to je klamanie alebo zlorečenie o Bohovi. Blasfémia je zákaz rozbitia pôvodného, centrálneho semantickej referencie, kameňa, na ktorom stojí ekvivalencia jazyka a sveta. Je to teda Boh ako slovo – slovo, ako jazyk, ktoré je prvým označením, prvým slovom a ktoré vôbec otvára „svet“ komunikácie. Skúmanie Hermanna Usenera „Gotternamen“ nám predkladá prekvapivú podporu pre túto teóriu. Podľa neho poznáme mnoho Bohov len podľa ich mena, ktoré označuje rôzne činnosti. Tak máme bohov, ktorí sa stali slovom pre prvý máj, pre posledné oranie, pre žatvu, pre oplodnenie, pre dozretie. Títo bohovia sa stali v latinskom slovníku menami pre činnosti, zatiaľ čo oni boli zabudnutí. To nás prináša k záveru, že práve oni sú slová pre tieto činnosti, že Boh je slovo, je práve to spojenie medzi jazykom a svetom, alebo logos. Teda že originárne pomenovanie niečoho a nazývanie je jedno a to isté. Špecifické ale na mene Boha je, že nemá žiadny semantický obsah, resp. nepomenúva niečo reálne vo svete, funguje skôr ako performatívny akt. Boh pomenúva pomenovanie, alebo jazyk. Teda stojí pre akýkoľvek názov alebo slovo. Tento doslovný význam má aj určitú podporu v židovskokresťanskej tradícii, v tej židovskej je napríklad „meno“ a rôzne iné synonymá používané ako náhrada pre jeho meno, zatiaľ čo v Kabale označuje pôvod jazyka. Inde je Boh označovaný ako bytie, ktorého existencia je bytie. Teda existencia a bytie ako také. (330-340)

Meno Boha tiež označuje pravosť existencie a jazyka, teda vieru v pravosť jazyka, ktorá je viera v jeho meno, v neho, zaručuje, že jazyk je pravdivý a funguje. Meno Boha pritom nemá význam, ale je nahé slovo, označuje existenciu len slovom, niečo, čo možno označiť len jeho menom. Viera v tento systém, teda v meno Boha, v Boha, je zárukou jeho funkčnosti, tak ako je viera v pravidlá zárukou funkčnosti logiky a akéhokoľvek iného systému. Prísaha v tomto kontexte vytvára túto platnosť, teda prináša bytie do pravdy. Práve jeho meno je paradigmatickým príkladom pre autoreferencialitu a pre schopnosti jazyka, je symbolom jazyka, tým symbolom. Práve tento performatívny akt je to, čo dáva jazyku schopnosť spojiť sa s vecami, teda označením „toto!“. „Existencia jazyka je performatívnym vyjadrením existencie sveta“. Boh existuje sám od seba, pretože je performatívnym aktom, ktorý na nič nereferuje, teda jeho smrť je zánik jeho mena. Jazyk vzniká práve vo chvíli jeho prvého slova, rovnako aj hovoriaci vzniká vo chvíli prvého pomenovania. Práve proti tomu, aby sa jazyk rozplynul ako nefunkčný systém, ktorý už nič neoznačuje, vzniklo pôvodné slovo s autoritou Boha, ktorého zlé vyslovenie bolo trestané fiktívnym, ale reálnou (v zmysle vnímaného ako reálny) hrozbou trestu. V tomto leží v skutočnosti základ práva, logiky a filozofie, z toho právo pozoruje pravdivosť propozícii viet, zatiaľ čo logika učí o správnom užívaní viet a filozofia chráni performatívnu schopnosť jazyka bez toho, že by zahodila slobodu a možnosť klamania. (341-346)

„Sila“ jazyka, o ktorej sa niekedy hovorí, je práve sila viery a sociálnej platnosti, teda platnosti hovoriacej komunity. Právo je založené na tejto efektivite jazyka. To je tiež to, čo robili prísahy efektívne, napriek tomu, že tresty existovali len od bohov. Právo je písané v imperatíve a jeho obsahom a hodnotou je práve táto ekvivalenčná sila, ktorá nachádza svoju najväčšiu úlohu v hospodárstve, v tom počítať peniaze, pôvodne dobytok. Antropogenéza, alebo pôvod človeka je pritom mytologicky aj teologicky spätý so vznikom jazyka, s otvorením názvu bez toho, že by vedeli, čo nazýva. Boh je práve toto rezíduum názvu bez referencie, rezíduum veľkého tresku, vzniku jazyka, nadhodnota jazyka, ktorá zostáva. Človek je tvor, ktorého osud a život je naplno pretknaný s jazykom. Jazyk je preto od začiatku spätý s užívaním a preto so singulárom „Ja“, ktorý je svätým spojením človeka s jazykom. (346-356)

Zdroj: Agamben, Giorgio: The Omnibus Homo Sacer, Stanford, 2017, s. 300-356