Antistalinistická ľavica

Nový dokumentárny seriál PBS The Vietnam War je ďalším v cykle centristického historického revizionizmu.

Ďalšie príklady pre rôzne schémy možno pozorovať. Pre schému psychologické ospravedlnenia, presviedčanie cez empatiu, máme príklad niekoho, kto išiel do vojny, napriek tomu, že bol proti nej, lebo nechcel svojich kamarátov „nechať v štichu“. Potom príklad dezertérov, alebo tých, ktorí nemali odvahu dezertovať. Pre schému dôvody prehry a chyby máme korupciu a ekonomiku, ktorá vznikla v dôsledku prítomnosti amerických vojakov. Pre schému dôvody vojny tu máme tvrdenie, že Juh bol slobodnejší než sever, že existovala sloboda prejavu a tlače a preto sa bojovalo. Rovnako dokument opakuje argument, že vojaci bojovali pre slobodu prejavu demonštrácie proti vojne. Pre schému ľavicové ústupky tu máme priznanie prípadu, v ktorom minimálne polovica zabitých počítaných ako Vietkong, boli civilisti. Pre schému ospravedlnenia máme znovu argumenty o „ľudskej esencii“, ktorá chce zabíjať a „spontánnosti“ z hnevu a stresu. Pre schému vojnový fetiš máme vojnových pilotov a pre schému chyby neefektívne bombardovanie. Pre schému osobnosti máme „pragmatického“ Kissingera. Pre schému ľavica (demokracia) máme tvrdenie, že Nixon sa neodvážil eskalovať kvôli potenciálnym protestom. Pre schému pravicové ústupky máme kritiku protestantov, ktorí vraj „mali viac sympatií pre vietnamských civilistov než pre amerických pilotov“. Pravicové a ľavicové ústupky sa spájajú v zobrazení témy amerických a juhovietnamských zajatcov. Vietnamizácia je výsledkom verejnej opozície, čiže v pravicovej mysli protestujúci spôsobili víťazstvo komunistov. Woodstock je zostrihaný v scéne spolu so zabíjaním vojakov vo Vietname, ako implicitný starý pravicový naratív „vy sa zabávate a kritizujete ľudí, ktorí zomierajú zato, aby ste sa mohli zabávať.“

Militancia protestov je veľký dôraz dokumentu, spomenutí sú Weathermen a May Day v roku 1971, Black Panther a bombová kampaň. Ich výroky citovať si dokument neodpustí „zabite bohatých, zabite svojich rodičov“. Mainstreamové protesty sú vítané ako sloboda od toho „musieť prisahať vernosť sekretárovi Maovi“. Masaker v My Lai sa podobne ako všetky doterajšie incidenty bagatelizuje ako „výnimka“ a dôsledok „zlyhania velenia“. Dokument síce spomína, že v následnom súdnom konaní za zabitie viac než 500 civilistov bol odsúdený len jeden vojak, ktorý slúžil tri roky domového väzenia a väčšine sa nič nestalo, ale vysvetliť to zjavne nedokáže. Vinníci naopak v televízii vystupujú a rozprávajú o svojom zabíjaní bábätok. Označenie babykiller potom dokument kritizuje ako „urážku“. Nejde síce tak ďaleko, aby ako vtedajší antikomunisti označil protestujúcich ako komunistov a Židov, ale ich násilie odsudzuje rovnako ako pravica. Tému vraždy študentov na univerzitách národnou gardou spracúvava liberálne, to znamená, dáva rovnakú šancu a priestor vrahom, ich sympatizantom a tým druhým. V prvom incidente na Kent State, v ktorom boli zabití štyria študenti, zdôrazňuje zásah profesora, ktorí žiadal zostávajúcich študentov, aby radšej odišli a zabránili ďalšiemu „krviprelievaniu“. Znova tieto udalosti majú charakter tragédie, nehody, prírodnej sily, bez identifikácie vinníka a dôvodov. Zdôrazňuje sa šok rozprávačov, „zabíjame vlastných“ „Čo vojna robí našim deťom.“ Vojaci, ktorí na študentov strieľali, sú ospravedlnení ako „netrénovaní, vystrašení“ a študenti ako „idealisti“. Spomína vypálenie domu na univerzite, ktorý viedol k nasadeniu gardy a odsudzuje ho. Represia, ktorá túto udalosť nasleduje, ďalší dvaja študenti zabití a univerzity zatvorené, si nevyžiada rovnaké odsúdenie ako neporovnateľne menšie násilie demonštrantov. Dokument to tiež dopĺňa triednym šovinizmom, keď spomína incident pracujúcich na stavbe, ktorí napadli a zbili protivojnových demonštrantov (tiež ako výhovorku pre vlastnú pozíciu). „Polarizácia“ spoločnosti je vykreslená ako skutočné zlo. Protestujúci veteráni sú dokumentom priznaní ako dobrá „nepriateľská“ taktika – príliš pozitívne videní, než aby ich mohla polícia zbiť, čo okrem iného dokazuje politický charakter a úmyselnosť štátnej represie (liberáli si raz za čas protirečia bez toho, že by si to väčšina všimla). Ich hádzanie medialí je zobrazený ako dobrý protest, May Day výtržnosti ako zlý, pretože vyvoláva negatívne reakcie v obyvateľstve (podobne ako na G20).

Ďalšie chyby, ktoré sa spomínajú, sú invázia Kambodže Nixonom, použitie Agent Orange, Nixonova politicky motivovaná snaha, čo najskôr „ukončiť vojnu“ a napokon leak Pentagon Papers a z toho vzniknutý škandál Watergate. Samotná vojna je po prvý krát a neskôr aj rozprávačom označená ako „občianska vojna“ a ako „bratovražda“. Kolaps juhovietnamskej armády v roku 1971 je zastavený len vzdušným zásahom US amerického letectva. Nixon ale vyjednáva mierovú dohodu bez účasti Južného Vietnamu (tiež protirečenie s tvrdením, že nie je satelit USA) pre prichádzajúce voľby, a vypočítava, že po voľbách bude možné Vietnam nechať spadnúť, lebo „nikoho nebude zaujímať“. Obmedzená demokracia, ktorá existuje, tu je tak vykreslená ako brzda pre správnu technokratickú vládu. Nixon je skôr kariérista, než skutočne konzekventný antikomunista a navštevuje Čínu ako prvý americký prezident ešte pred tým, než je dosiahnutá dohoda s Hanoiom, ako signál „opúšťania“ Juhu. Táto interpretácia v podstate robí z prehry vo Vietname politické rozhodnutie. Samotná Nixonova výhra v roku 1972 je zobrazená ako dôsledok mierovej dohody a protivojnového postoja McGoverna. Juhokórejský diktátor je nútený podpísať konečnú dohodu, aj keď s ňou nesúhlasil, no napriek tomu mu je od Nixona sľúbená vzdušná podpora v prípade vážného útoku Severu. Dokument tiež spomína návštevu Severu Jane Fondovou a jej tvrdenie, že americkí piloti mali byť súdení a popravení ako vojnoví zločinci, rozširujúc paranoiu o komunistickej infiltrácii v Hollywoode. Master naratív vojny, návrat vojnových zajatcov z Vietnamu a s tým spojený patriotizmus a šovinizmus, je v dokument afirmovaný.

Watergate škandál je zobrazený ako veľký dôvod odpútania pozornosti od Vietnamu a dôvod pre konečný pád Juhu. Kongres kontrolovaný Demokratmi odsúhlasuje ukončenie akýchkoľvek bojových operácií vo Vietname, namiesto toho necháva Juhu posielať pomoc. Po odstúpení Nixona, ktoré nasleduje po odporúčaní Kongresu, nasleduje zmenšenie pomoci a žiadna vzdušná podpora od nového prezidenta Forda. Tieto rozhodnutia sú dokumentom hodnotené ako „odsúdeniahodné“ a „porušenie sľubov pre spojencov“. Bez vzdušnej podpory, bez dostatočnej podpory, ktorá necháva veľkú časť výstroje nefunkčnú či nevyužitú, nedostatku munície a paliva, južné vojská na začiatku roka 1975 zažívajú prvé veľké porážky v strede a v severe krajiny, potom sa dávajú na ústup, ktorý sa premieňa na útek a rozpad vojsk. Zostávajúce vojská okolo Saigonu sú potom juhokórejským prezidentom 30. apríla rozpustené. Kongres a prezident nezasahuje, tento vývoj prichádza s takým prekvapením, že aj zamestnanci americkej ambasády odchádzajú na poslednú chvíľu. Thieu odchádza do Thajska a zomiera v USA, nazvaný dokumentom „priateľ USA“. Odchod USA je tak chaotický, že väčšina juhovietnamských vládnych zamestnancom je ponechaná vo Vietname, nestihnú zničiť všetky tajné dokumenty a spaľujú núdzové peniaze. Tento odchod je popísaný ako trauma a nič vhodné na oslavu. Ekonomické embargo uvalené na Vietnam dokument spomína, nespomína síce, že platilo aj pre pomoc a USA neposkytlo žiadne reparácie po zničenej ekonomike. Dokument samozrejme spomína ekonomický kolaps, ktorý vznikol podľa neho kvôli povinnej kolektivizácii a reedukačné tábory, v ktorých boli niektorí viaceré roky. Dokument sa potom zaoberá pomníkom vo Washingtone a rozoberá traumu spôsobenú vojnou, advokujúc pritom „reconciliation“ a hrá tak na strunu, proti ktorej sa veľa nedá povedať, minimálne bez toho, aby bol človek necitlivý. V spracovaní tejto skúsenosti viacerí chcú mier a spoluprácu a jediní, ktorí sa ospravedlňujú, sú protestujúci, ktorí vojakov označili ako „babykillers“. Otázka viny a zločinu sa vôbec nespomína, ale odloží pre „zmierenie“. Tiež sa nezabúda implicitne spomenúť, že čo sa nedalo dosiahnuť vojenskou silou, sa dosiahlo ekonomickou a kapitalistická rekonštrukcia prichádza do Vietnamu mierovou cestou. Vojna vo Vietname sa nazýva „tragédiou“ udalosťou, v ktorej boli všetci pasívne obete a všetko narušovanie zmierenia, jednoty a liečenia je tým pádom rozdeľovanie a vytváranie nepriateľstva. Snažia sa dokonca vojnu pozitívne preložiť, ľudia, ktorí v nej zomreli, nie sú zabudnutí, ani stratení a jej zmysel možno nájsť v príbehoch „odvahy, súdržnosti“. Vietnam teda je niečo, čo vás má spraviť smutným a šťastným zároveň, pretože mier je tu a obchod rozkvitá. Bola to tragédia osudu a žiadni konkrétni vinníci a zločinci neexistujú, až na násilných demonštrantov. Vcelku iný obraz než aký máme, keď spomíname na Druhú svetovú, Kórejskú a Afganskú vojnu a kde sú zapletení „tí zlí“ (Sovieti, dnes Rusi), nie „tí dobrí“.