Antistalinistická ľavica

Nový dokumentárny seriál PBS The Vietnam War je ďalším v cykle centristického historického revizionizmu.

V druhej časti, ktorá reprezentuje obdobie Kennedyho vlády, uvádza schému výpovednej a „osobnej“ časti dokumentu, v ktorej americká strana dostane vždy priestor pre osobné príbehy, pre príbehy smútku, straty a traumy s emocionálnou hudbou, ktorá má privilégium byť odvážna a hradiská, zatiaľ čo severovietnamska strana má výroky pacifizmu a je analyzovaná. Americká perspektíva je dominantnou od začiatku do konca.

Juhokórejská vláda je v tomto čase len „stále viac autoritárskou“, podľa bývalého vojaka „viac demokratická“ než Sever. Eskalácia USA v tomto období je typicky vysvetlená ako „nevyhnutnosť“ na Kennedyho strane. Uvádzaný je tiež ďalší opakujúci motív, vojnového fetišu v podobe typickom pre tento žáner. Brutalita Vietkongu sa ukazuje v ďalšej detailnej scéne. Jeden z najväčších zločinov juhokórejského režimu, násilne presťahovanie vidieckeho obyvateľstva, ktoré bolo takmer úplne sympatizantom NLF, do tzv. hamletov, oprávnených sídlisk, ktoré fungovali ako praktické pracovné tábory, tu je vykreslené ako politika „získavania srdcov a mysiel“. Nie aby toto bola teroristická politika, ale v dokumente to je ochrana od brutálneho Vietkongu. Namiesto civilistov zabitých Južným Vietnamom a US armádou dokument ukazuje Peace Corps, dobrovoľnícku organizáciu USA, ktorá opravuje infraštruktúru, ktorú predtým zničili. A samostatnú scénu, prvú dedikovanú scénu pre civilnú obeť dostáva dobrovoľník Peace Corps. O vietnamských civilistov sa následne hovorí len ako o „collateral damage“. Tieto incidenty sú pritom interpretované ako zlá taktika, ako stratená šanca, teda ako niečo, čo v konečnom dôsledku škodí vojenskému úspechu a úspechu v okupácii a boji proti komunizmu. Nie ako niečo, čo zabíja civilistov a je preto odsúdenia hodný zločin. Tieto incidenty pritom opisujú, ako keby boli občasné, o nich nevedeli a boli len výsledkom omylu a vojenskej nevyhnutnosti. Klamanie o vývoji vojny, ktorý bol interné aj externe chápaný ako priaznivý, je tiež ďalšou chybou a vinou štatistík, ktoré sa snažili všetko kvantifikovať, vinou systému „body count“, ktorý meral úspech podľa pomeru strát k stratám na nepriateľskej strane. Vy dokument v podstate vymenúva chyby a zle rozhodnutia, ako pôžička pre budúce vojny proti komunizmu a neposlušným krajinám. Bojujúci americkí vojaci sú zobrazení ako chudáci, ako obete, tí s traumou a tí, ktorí prišli s dobrým úmyslom. Druhá strana nie. Zabíjanie civilistov a zajatcov je tiež le chyba, zlá taktika, zatiaľ čo tá dobrá je pokúsiť sa ich presvedčiť a až v prípade neúspechu zabiť. Skorumpovaní generáli je zlé pre vojnu, opak je dobré pre vojnu. Diktatúra v Južnom Vietname je tiež len chyba, stratená šanca pre propagandu. Nemilosrdnosť ARVN (juhokórejskej armády) odráža len Vietkong.

O represii Južnej Kórei sa zrazu začína hovoriť, keď ide k budhistov. Ich protestné samovraždy dostávajú pár minút dokumentu, vraždy civilistov a komunistov žiadne. Zrazu je z toho diktatúra. Puč proti diktátorovi je potom vykreslený ako niečo, čo len pasívne podporili. Konanie prezidenta Johnsona ako niečo mimo jeho kontroly. Eskalácia vojny je zobrazená ako reakcia na kritiku Republikánov a na prichádzajúce prezidentské voľby v roku 1964. Aj incident v Tonkinskom zálive nie je zobrazený ako zámienka pre vojnu, ale ako nehoda a ako výsledok technických chýb a chýb vojakov na mieste. Rozhodujúca eskalácia – nasadenie bojových jednotiek do Južného Vietnamu je prisudzované Severnému Vietnamu. Bombardovanie Severného Vietnamu je zobrazené ako odpoveď na bombardovanie amerických vojsk a ako snaha o dosiahnutie mierových rokovaní. Ako okrajové názory v americkej spoločnosti sú spomenuté názory o protiústavnosti a nemorálnosti vojny. Mýtus slobodnej tlače sa stále rozširuje tak, že odhaľovala občasné zločiny vojakov, napriek tomu, že dokument spomína pokusy o umlčanie tejto reportáže (z Dá Nang). Vojna sa explicitne schvaľuje v zobrazení prvej veľkej bitky medzi americkými a severovietnamskymi jendotkami v La Drang. Aj zjavne nesprávna a automatická ideológia Studenej vojny sa schvaľuje. Nový diktátor Južného Vietnamu je kritizovaný preto, lebo je nevzdelaný. Kongresové výbory sa poukázané ako veľké prednosti americkej demokracie a dôkaz pluralizmu. Že nedošlo k mierovým konferenciám je kvôli Hanoiu. Ani v prípade novej taktiky search and destroy a to ani v opise konkrétneho útoku sa nespominajú civilné obete a známa prax bezohľadného bombardovania a čítania civilistov do body countu nepriateľa.

Protivojnové hnutie je zobrazené ako sebecké hnutie, akonáhle došlo k konskripcii aj na univerzitách (tiež chyba a poučenie do budúcna). Implicitne sa zobrazuje ako zmes „draft dodgers“, ľudí, čo nechceli bojovať a tých, čo chceli len tancovať a boli na drogách. Hamlety, tábory pre civilistov sú znova zobrazené ako ochrana pred Vietkongom a ako miesto, kde bolo Vietnamcom poskytovaná pomoc. Operácia Rolling Thunder, bombardovanie Severného Vietnamu je reprezentovaná ako chyba a civilné obete ako „collateral damage“. Veľká pozornosť je venovaná zajatým pilotom a ich mučeniu, porovnateľne žiadna mučeniu tými dobrými. Schéma tragických lídrov sa opakuje pri McNamarovi, ktorí mal svoje „pochybnosti“ o vojne, ale neukazoval ich na verejnosti. Tiež ako otec, ktorý chcel svojho syna ochrániť pred vojnou. Ďalšie známe incidenty masakrov civilistov sú zobrazené ako chyby velenia, ako neobyčajný úkaz, nehoda, niečo, čo sa „vymklo z rúk“, „ťažké kontrolovať“. Juhokórejský režim je implicitne nazvaný ako nezávislý, nie ako satelit USA a voľby v roku 68 sú dôkazom návratu demokracie do krajiny. Zrazu za toto nesie USA zodpovednosť a „nebude tolerovať“ mocenský súboj medzi dvoma najpodstatnejšími mužmi v krajine.