Antistalinistická ľavica

V poslednej dobe začína byť pojem oligarchie zaužívaný a dobre známy v slovenskom slovníku. Používa sa už takmer tak často ako pojem demokracie a menej intelektuálne pojmy ako mafia, totalita atď. Napriek tomu si myslím, že ho väčšina nechápe úplne správne a nepoužíva správne.

Existujú viaceré možnosti, ako tento pojem používať a čo má označovať. Ten klasický spôsob, liberálnodemokratický a zaužívaný v západnom centristickom newspeaku, je, že oligarchia označuje „crony kapitalizmus“, t.z. kapitalizmus alebo kapitalistickú triedu, ktorá sa k svojim majetkum dostala primárne cez kontakty vo vláde a označuje tak triedu, ktorá je veľmi úzko spätá so štátom a politikou, ktorá sa tiež vyznačuje veľkou korupciou. Tak sa potom označujú krajiny ako je Rusko, Ukrajina a iné poststalinistické krajiny. Tu tento pojem má najmä ekonomický charakter, teda označuje určitý typ kapitalizmu.

Ďalšia možnosť je ho používať politicky. Pôvodne tento pojem v gréčtine znamená vládu mála, nemnohých. Má stáť tak najmä v opozícii k autokracii a demokracii, teda vládu jedného a vládu ľudu. Tiež stojí v opozícii k aristokracii, aspoň etymologicky, ktorá znamená vládu dobrých, najlepších. Tento pojem je však proti bežnému zaužívaniu nie pojem, ktorý označuje kvalitu nejakej vlády, ale len relatívnu kvantitu vládcov. Každý systém, v ktorom nevládne väčšina a súčasne nevládne jeden „diktátor“, je oligarchia.

Napriek tomu sa používa buď na označenie „zlého“ kapitalizmu alebo „zlej“ liberálnej demokracie. Obe systémy sú však zo svojej podstaty a definície oligarchie.

Liberálnodemokratický systém je nadovšetko postavený na reprezentatívnej demokracii a vláde práva. Jeho ústava, rovnako aj všetky zákony sú takmer výlučne zostavené, schválené a vykonané malou menšinou obyvateľstva a častokrát nie sú ani chápané a čítané nikým iným než touto menšinou obyvateľstva. Tzv. zastupiteľská demokracia v praxi znamená, že volení sú k určitému obdobiu ľudia, ktorí potom svojvoľne rozhodujú o tom, ako má byť štát riadený, aké zákony majú byť schválené, atď. Takýto systém je z definície, čisto aritmeticky oligarchiou. Skutočná demokracia by si vyžadovala skutočnú aktívnu participáciu na tvorbe zákonov a vedení štátu vo väčšine obyvateľstva a minimálne odvolateľných poslancov, ktorí by museli svoj mandát splniť.

Ešte viac je však kapitalizmus oligarchiou a diktatoriálnou formou riadenia hospodárstva. Je tak zo svojej podstaty, z aritmetiky a nielen v nejakom zlom prevedení.

Kapitalizmus je zo svojej podstaty systémom, v ktorom menšina rozhoduje, prikazuje a v ktorom menšina je bohatšia než väčšina. Je to dané jeho základnými zákonmi a to je zákon zhromažďovania kapitálu, teda akumulácie a zákon konkurencie. Aj keby sme dnes začali od začiatku, resetovali a zrazu by mali kapitalizmus, kde by každý vlastnil rovnaký podiel v nejakej firme, o pár desiatok alebo stoviek rokov by sme skončili v podobne nerovnom systéme, v akom dnes žijeme. Z akumulácie kapitálu aritmeticky nevyhnutne vychádza, že sa súčasne musí relatívne aj absolútne koncentrovať v niečích rukách a teda centralizovať. Jediný spôsob, akým by sa toto nedialo, by bolo, keby sa lokálne akumulovalo rovnako rýchlo, ako sa akumuluje v celom hospodárstve. Vždy ale v takomto systéme budú existovať lokálne nerovnosti a sektory a miesta, kde sa akumuluje relatívne rýchlejšie. Konkurencia popritom zaručuje, že sa toto deje neustále. Konkurencia núti výrobcov a vlastníkov k tomu, zvyšovať svoju produktivitu a efektivitu s ohrozením, že budú vylúčení z trhového súboja. Popri zisku tu máme aj negatívnu „incentivizáciu“ a to je bankrot a strata trhového podielu. Tieto dva mechanizmy zaručujú, že tí, ktorí sú lepší v tom získavať trhový podiel a vytvárať väčšiu návratnosť kapitálu, uspejú v hre o akumuláciu kapitálu a tí, ktorí nie sú v tom dobrí, z hry vystupujú úplne. Máme tu teda nevyhnutný vývoj smerom k centralizácii a koncentrácii kapitálu. Tu sme sa ale pozerali len na ideálny model kapitalizmu, kde by každý začal s rovnakým kapitálom. V skutočnosti sa kapitalizmus vyvinul úplne inak a to v už existujúce majetkovej nerovnosti. To malo za následok triedne rozdelenie na ľudí, ktorí mali zdroje k tomu vytvoriť funkčný kapitál a na tých, ktorí tieto zdroje nemali. Máme tu teda historicky najdôležitejšie rozdelenie a to je na ľudí, ktorí vlastnili kapitál a na tých, ktorí boli kapitál, ktorí pracovali za mzdu a vyrábali. V tomto historickom vývoji bola do kapitalizmu zakódovaná oligarchia. Kapitalizmus toto rozdelenie doteraz nebol schopný prekonať a nemôže ho prekonať, pretože jeho cieľom je zvyšovanie, nie znižovanie nerovnosti. V tých dejinných obdobiach, v ktorých sa majetková nerovnosť znižovala, to nikdy nebolo v dôsledku trhového súboja, ale v dôsledku štátneho a politického zásahu. Kapitalizmus je založený principiálne a dejinne na nerovnosti a jeho zákony, ako akumulácia a konkurencia, túto môžu len prehlbovať. Okrem toho tiež znemožňuje druhej triede triedny vzostup, pretože je principiálne založený na maximalizácii zisku. Táto maximalizácia zisku, teda vykorisťovania spôsobuje, že pracujúcim prislúcha len čo najmenší podiel ich produktu práce, alebo nadproduktu a dostávajú len toľko, aby boli schopní sa biologicky (svoju pracovnú silu) obnovovať. Nemajú teda šancu sa ako trieda zdvihnúť na kapitalistickú triedu, z princípu svojho postavenia. Tendencia kapitalizmu je teda jednak v smere prehlbovania nerovnosti vrámci tried a nerovnosti medzi triedami.

Kapitalizmus je okrem toho systém, v ktorom táto vlastnícka trieda vo svojich podnikoch disponuje úplnou diktatoriálnou právomocou. Kvôli tomu, že to je jej majetok, môže principiálne s ním narábať podľa svojej vôle. Predstavme si teda hypotetickú situáciu, v ktorej je centralizácia tak pokročilá, že jeden človek vlastní všetok kapitál sveta. Bolo by úplne v súlade s občianskymi zákonmi, keby s týmto majetkom naložil tak, ako chce. Prakticky by to teda bola monarchia a autokracia, legálne „demokracia“. Zákonné obmedzenia, ktoré túto svojvôľu a nerovnosť obmedzujú, vnášajú len niečo cudzie do systému, ktorý je založený na pravom opaku a snažia sa rieku otočiť to opačného smeru, snažia sa nanútiť systému niečo, čo je presný opak jeho existencie a účelu.

Nie je teda správne hovoriť, že oligarchia je len na Slovensku, v Rusku alebo že to je len mafia komunistov a nepodarený kapitalizmus, či kultúrne nevyspelá demokracia. Každý kapitalizmus je oligarchia a oligarchia je vždy triedna spoločnosť. Sú to synonymá, alebo by mali byť. Ich protikladom je demokracia.