Antistalinistická ľavica

V liberalizme od začiatku vládne rozpor medzi jeho nominálnymi vyhláseniami a reálnou skutočnosťou, medzi jeho ideálmi a jeho triednou realitou. Od začiatku je zaťažený mylnou predstavou, že ústavu a zákony treba len na obmedzenia koncentrácie moci v štáte, zatiaľ čo v súkromnom priestore vzťahov medzi občanmi vládne rovnosť a sloboda.

Tento článok je súčasťou série o tom, ako je triedna spoločnosť v rozpore s konštatovanými liberálnymi princípmi a je na najlepšej ceste ich rozpustiť, alebo ako sú tieto princípy v skutočnosti nerovné princípy, ktoré neprislúchajú každému rovnako.

Základný rozdiel medzi pravicovým a ľavicovým chápaním rovnosti je rovnosť pred zákonom a rovnosť v realite, je to rozdiel medzi egalitarianizmom, ktorý ignoruje nerovnosti a tým, ktorý ich zapracúva do svojho normatívneho systému. Jednému prúdu ide o princíp a len princíp, aj keď nevytvára rovnosť a druhému ide o dosiahnutie rovnosti. Toto možno veľmi jednoducho ukázať na diskutovaných ženských kvótach a pozitívnej diskriminácii. Z (pravicovo)liberálneho hľadiska ide o porušenie princípu rovnosti pred zákonom, no niektorí spoznali, že týmto princípom sa žiadna reálna reálna rovnosť nedosiahne, t.z. situácia si vyžaduje nerovné práva a nerovné princípy k tvorbe rovnosti. Rovnaké princípy možno aplikovať na rasovú nerovnosť, etnickú, náboženskú, alebo na problém otrokov. Hneď po oslobodení otrokov bolo možné rovnako argumentovať. V skutočnosti oslobodenie otrokov neprinieslo žiadnu skutočnú rovnosť medzi rasami dodnes, práve kvôli tomuto problému.

Ale aj keď sa rozprávame o rovnosti pred zákonom, je jasné, že triedne vzťahy a iné vzťahy nerovnosti tam zasahujú. Dnes sa preto budeme zaoberať prvými základnými právami a slobodami, ktoré neplatia pre každého rovnako v triednej spoločnosti.

Mohli by sme donekonečna rozprávať o správnej interpretácii zákonov. Keď zákon hovorí, „každý má právo“, nebudem to interpretovať ako „každý má právo pred štátom a podľa zákona“, ale ako každý má mať právo v realite a hotovo. Každý má právo na život. Pýtate sa, toto nie je dnes garantované? A ja sa pýtam, čo potrebujete pre garanciu tohto práva? Môžete prežiť, ak nemáte čo jesť, kde žiť? Znamená právo na život len „nikto nesmie zabiť“ alebo to znamená, každý má právo na to, žiť? A čo znamená v tomto ustanovení žiť? Je to len biologický fakt bytia srdce, krvného obehu? Alebo to znamená niečo viac? Ak to znamená dôstojný život, kto môže tvrdiť, že žiť v podmienkach, v akých žijú dnešní chudobní, dnešní pracujúci a dnešní dôchodcovia, je dôstojný život?

V triednej spoločnosti existuje nerovnosť už v tomto základnom práve. V určitých situáciách je niekto menej spôsobilý prežiť, než druhý. Niekto má zomrieť, iný nie. A niekto je nadbytočný, iný nie. Či sa rozprávame len o záchranných operáciách, o zdravotnej starostlivosti, o priemernej dĺžke života alebo o tom, či niekto zostane vo vojnovej zóne a niekto ju opustí, triedny rozmer tu je jasný. Niekto má väčšie právo na život než ostatní. Ak sa bavíme o dôstojnom živote, môžeme sa baviť do zajtra a ďalej.

V typickej kapitalistickej spoločnosti je väčšina obyvateľstva, teda pracujúca trieda nútená predávať svoju pracovnú silu, aby prežila. Jej právo na život teda bytostne závisí od práva nejakého kapitalistu na jeho svätý majetok. Ak sa rozhodne, že ho spotrebuje inak, alebo že má dosť ľudí, či nepáči mu tento, môže vážne ohroziť právo na život tohto človeka. Môžete kričať, ale predsa, tak skúste vy prežiť z podpory v nezamestnanosti a z podpory v hmotnej núdzi. Aj keď k tejto situácii nedôjde, má byť toto právo nepodmienené, alebo závislé na inom práve? Má život miliónov závisieť podľa práva na majetok niekoľkých?