Antistalinistická ľavica

Diskusia o revolúcii je vo vládnucej ideológii rovnako rozporuplná ako o takmer každej téme, ktorá sa dotýka srdca triednej spoločnosti. Na jednej strane naša celá spoločnosť a ústavný poriadok stojí na oslave mierových, aj menej mierových revolúcií, na druhej strane, ako každá iná triedna spoločnosť sa najviac zo všetkého bojí revolúcie, ktorá je namierená proti nej.

E či re?

Hovoriť o revolúcii je najväčšie tabu a to aj len vtedy, ak hovoríte o mierumilovnej. Len osloviť použitie násilia v prípade obrany a pri zosadení triednej nadvlády je zločin, minimálne bláznostvo. Nevadí, že právo na odpor, rovnako ako právo meniť ústavu je zakotvené v takmer každej ústave.

Naproti tomu každý rád rozpráva o reformách. Veď nie sú vôbec násilné (keď žijete v liberálnom netherlande). Každý má rád „reformy“ a frázy o zlepšení kapitalizmu. Nikto si takou rétorikou neublíži. Najmä sa vyhnete nevyhnutnej ostrakizácii a kriminalizácii, ak nerozprávate o reformách, ale o revolúcii.

Jednými z takých, ktorí radi rozprávajú o reformách, sú typickí sociálnodemokratickí oportunisti. Snaha udržať sa v legalite nemožno zazlievať, no do vecnej diskusie treba pridať aj druhý pohľad na vec a podať mnohé veci na správnu mieru.

Otázka evolúcie alebo revolúcie nie je otázkou toho, či sa nám páči cesta revolúcie alebo nie, či sa nám páči násilie alebo nie, či chceme revolúciu. Skutočnosť toho, že je niekto komunista, vypovedá o tom, že sa mu nepáči násilie, že sa mu nepáči dnešná spoločnosť, že ju chce zmeniť. Nie je to jeho vina, že žijeme v triednej spoločnosti. Neviňte komunistov za to, že sa narodili v tomto posratom svete. Otázka evolúcie či revolúcie je čisto otázka o tom, či vládnuca trieda je ochotná udržiavať svoju triednu nadvládu aj proti demokracii, aj za cenu násilia a aj proti všetkým etickým pravidlám, ktoré vás napadnú. Dejiny ukazujú, že vládnuca trieda je ochotná pre svoje zisky a hory bohatstva použiť akékoľvek násilie a porušiť akékoľvek pravidlá. Skúste sa len pozrieť na jednu z prvých revolúcií, Parížsku komúnu. V tejto revolúcii, ktorú Marx označil ako príklad pre diktatúru proletariátu, nedošlo ani len k vyvlastneniu kapitalistickej triedy, k žiadnej agresii voči vtedajšej vláde a k žiadnemu teroru voči vtedajšej vládnucej triede. Ako reagovali meštiaci a ich vláda? Poslali armádu a utopili Paríž v krvi. Pozriete sa na hocijaký iný moment v dejinách, v ktorých došlo len k vágnemu ohrozeniu triednej spoločnosti, meštiaci (nesmiem v dnešnej slobodnej spoločnosti ani len ich meno použiť) reagovali rovnakým nemilosrdným triednym násilím. Pozrite sa na dejiny kolonializmu, pozrite sa na fašizmus, na nespočetné diktatúry v Ázii a Latinskej Amerike, na Španielsko, Grécko. Vládnuca trieda preferuje komunistov vyhadzovať z vrtulníka, než sa s nimi rozprávať len o prerozdelení pôdy a mierovom prechode ku komunizmu.

Existuje len jeden dôvod preto, prečo dnes nežijeme v komunizme, prečo namiesto užívania nadbytku technologického pokroku sa preháňame v ničení nášho spoločného domova a v zabíjaní vo vojnách a ten dôvod je ten, že vládnuca trieda ho nechce. Jej vedomým, slobodným rozhodnutím je každý deň vykorisťovať triedu, na ktorých chrbtoch stoja a jej rozhodnutím doteraz vždy bola odplata hodná diabla za každú neposlušnosť.

Bolo by teoreticky možné vybudovať komunizmus reformami? Pri tejto otázke ľudia nechápu význam pojmov revolúcia a diktatúra proletariátu. Revolúcia neznamená hospodársky prechod, revolúcia nemôže mať za následok stopercentný prechod ku komunistickej výrobe a pravdepodobne ani nebude mať za následok okamžité vyvlastnenie kapitalistickej triedy. Revolúcia znamená len už popisovaný spoločenský a politický zlom s kapitalistickým vlastníctvom ako princípom, ktorý určuje smerovanie spoločnosti. Revolúcia je v prvom rade politická, nie hospodárska. Komunizmus pritom potrebuje dlhé prechodné obdobie, v ktorom bude vybudovaný. A ešte dlhšie, v ktorom sa naplno rozvinie na spoločnosť, ktorá bude stáť na vlastných ideologických a ekonomických princípoch. Hospodársky prechod je až na negatívne efekty, ktoré revolúcia môže mať na hospodárstvo, identický v prípade evolučnej a revolučnej zmeny.

Od koho pochádza každodenné násilie

Revolúcia znamená v prvom rade vedomé rozhodnutie pracujúcej triedy ukončiť vykorisťovanie. Predpokladá tvorbu triedneho vedomia ako vládnuceho vedomia v pracujúcej triede a plne vedomé a slobodné rozhodnutie vyplývajúce z tohto vedomia. Bez tohto vedomia nemôže dôjsť k revolúcii, alebo bude neúplná a môže zlyhať. Diktatúra proletariátu znamená otočenie tohto vedomia z dnešného meštiackeho vedomia a jej politické vyjadrenie, ktoré bude otočením triednej nadvlády. Je to prechodné obdobie, v ktorom nebude možné z dôvodu odporu vládnucej triedy udržať konsenzuálne riešenia medzi triedami. Je to tiež otočenie dnešnej diktatúry meštiactva. Môže mať preto demokratické formy a pravdepodobne ich aj bude mať. Je to len o tom, že na konci dňa rozhoduje proletariát, nie meštiactvo. Pretože pri protichodných záujmoch, aké sú triedne záujmy, je v tejto otázke nemožný (v zmysle, že ho neočakávajte) konsenz.

Otázka revolúcie nie je žiadna otázka ideologického dogmatizmu či správnej interpretácie marxizmu. Je to banálna otázka ľudských rozhodnutí, sociálnych síl a ľudského sebectva. Ak predpokladáme, že ľudia sa riadia vlastnými materiálnymi záujmami, musíme predpokladať, že revolučná zmena príde od pracujúcej triedy, nie od meštiactva. Ak ďalej predpokladáme, že meštiactvo je ochotné podľa dejinných skúseností pre udržanie triednej nadvlády použiť organizované násilie, musíme s touto eventualitou počítať ako s najpravdepodobnejšou. A najväčšou chybou by bolo, kvôli oportunizmu pracujúcu triedu o tomto stave vecí klamať. Otázka revolúcie je jednoduchá logika a netreba k jej pochopeniu veľa inteligencie a znalostí. Bolo by naozaj extrémnym zázrakom, keby sa tritisíc rokov po existencii triednej spoločnosti poslala sama do hrobu, alebo by odišla bez použitia násilia, na čom bola odjakživa založená.

Viniť preto komunistov za tento stav a obviňovať ich z toho, že chcú násilie, je podobné ako viniť Židov za Holokaust. Sme tu práve preto, že nechceme násilie, ktoré sa dennodenne odohráva a že nechceme túto spoločnosť. Ale nechať sa pozabíjať kvôli tomu, že „násilie je zlé“ je niečo, čo nemôžete očakávať od žiadneho súdneho človeka. Nemá to nič spoločné s ideológiou. Dokonca aj tí najextrémnejší hipíci by to museli v danej situácii spoznať.

Zlomy aj v mierovej revolúcii

Aj keď sa rozprávame o mierovej revolúcii a otázke medzi takou revolúciou a evolúciou, je jasné, že musí na nejakom mieste dôjsť k dvom zlomom. Jeden je už spomínaný zlom s kapitalistickým vlastníctvom ako spoločenským princípom a so zlomom politickej vlády meštiactva. Tieto zlomy budú mať jasné vyjadrenia, t.z. budú mať vyjadrenie v zmene ústavy a v zmene štátnych štruktúr. To sú zmeny, ktoré budú aj v prípade, že ani jeden vlas nebude pokrivený, revolučné, nie evolučné. Rovnako ak sa rozprávame o hospodárskej zmene, niekedy musí dôjsť k tomu, že komunistický výrobný proces sa stane dominaným výrobným procesom a zmeny, ktoré nastanú v hospodárskom živote ľudí a aké zmeny to vyvolá v celkovej kultúre a sociálnom živote ľudí bude mať revolučný charakter, teda charakter kvalitatívnych rýchlych zlepšení a zmien. Reformy označujú zmeny vrámci systému, nie zmenu systému.

Naproti tomu revolučné násilie pravdepodobne nebude mať tú podobu, akú si ľudia predstavujú. Okrem toho, že existujú veľké zveličovania okolo revolučného násilia vo Francúzskej revolúcii a v stalinizme, takéto formy násilia nemožno už očakávať. Tieto formy násilia boli najmä dané špecifickými podmienkami jednotlivých krajín, najmä ich zaostalosťou a veľkou akumulovanou nenávisťou v utlačovanej triede. Dnes má vykorisťovanie skôr aritmetický, než taký priamy dopad na kvalitu života (v prípade feudálnych spoločností išlo často o ľudí, ktorí človeka celý život nútili hladovať a drieť ako kôň). Veľká časť vtedajšieho revolučného násilia bolo skôr dielom jednotlivých vedúcich síl, teda Jakobínov, boľševikov a stalinistov a boli to buď pokusy o utlmenie a kanalizáciu populárneho hnevu (Jakobíni) alebo o prenasledovanie opozície. Dnešné revolučné násilie bude mať skôr vojenský a technizovaný charakter, než charakter teroru (zo strany utlačovaných najmenej). Skôr si tie revolúcie možno predstaviť ako Februárovú revolúciu 1917, Rumunskú revolúciu 1989. Najväčšie nebezpečenstvo dnes pochádza nie od brutality a teroru, ale od vojenskej technológie a jej ničiaceho potenciálu. Tu môže v extrémnom prípade dôjsť k použitiu zbraní hromadného ničenia. Rozmýšľal som nad tým, či by meštiaci radšej nezničili celý svet, než by ho odovzdali do vlastníctva ľudstva a najviac sa obávam takej eventuality.

Najviac zo všetkého je ale zavádzajúce a klamlivé snažiť sa marxizmus reinterpretovať ako filozofiu revolúcie a Marxa ako niekoho, kto veril v deterministický a evolučný vývoj k socializmu. Jeho všetky texty a celý život hovorí o opaku. Vždy išlo o to, že revolúcia musí byť vedomé rozhodnutie pracujúcej triedy, inak ku žiadnemu komunizmu nedôjde a že taká revolúcia nemôže byť vo väčšine prípadov iná než násilná. O parlamentnej ceste hovoril len tam, kde boli štátne represívne orgány príliš slabé, aby kládli nejaký významný odpor. S dnešnými štátnymi represívnymi schopnosťami to je ale vo väčšine krajín vylúčené. Ak si myslíte, že z čistého svedomia nenasadia armádu proti civilistom, tak si pozrite G20 a správanie štátu v západných krajinách v prípade väčších ohrození štátnej moci. Tento Marxov odkaz je hlasný a jasný z textov ako sú Osemnásty Brumaire Louisa Bonaparta a Občianska vojna vo Francúzsku. Marx nikdy tento poznatok neopustil, rovnako ako netvrdil, že jednoduchým rozvojom výrobných síl možno dôjst ku komunizmu. Keby to bol ten prípad, už by sme v ňom žili. Môžete teda písať o evolúcii koľko chcete, ale neodvolávajte sa pritom na Marxa.

Marxizmus nie je žiadna neomylná, svätá veda, ani dielo jednotlivca, génia, ani nadčasová filozofia. Je to len spoznanie toho, čo nám kričí do očí. A zmyslom marxizmu je ho prekonať. Aby sme už nemuseli bojovať, aby ľudia nemuseli umierať a prelievať krv, ale žili v slobode od vykorisťovania. Ak si myslíte, že revolúcia je našou voľbou a násilie je našou voľbou, potom ste to zle pochopili. Sú to rozhodnutia, ktoré nám nanucuje svet, v ktorom žijeme, ak v takom svete nechceme žiť. Našou jedinou voľbou je sloboda, demokracia a komunizmus. Ak k tomu má dôjsť aj za cenu nášho života, nie je to naša vina a nie je to naše násilie. Ich násilie a ich zločiny sa ale neskončia sami od seba.