Založ si blog

Stalinizmus na východe

Ako sa antikomunistická ideológia a propaganda snaží prezentovať stalinizmus a jeho genocídy ako imanentný a nevyhnutný výsledok Marxovej teórie, ideológie a komunistických ideálov emancipácie, tak sa ukazuje, že je jednak vo svojej idealistickej analýze zaslepená voči empirickým faktom, úmyselne manipulujúc pojmy a ideologické obsahy a na druhej strane úplne ignoruje svoju vlastnú ideológiu a svoje vlastné zločiny.

Existujú dve základné racionálne vysvetlenia toho, prečo sa Ruská revolúcia vyvinula do Sovietskeho zväzu a neskôr do stalinistickej éry.

To prvé, „tradicionalistické“, zastúpené najmä Richardom Pipesom, tvrdí, že stalinizmus bol logickým výsledkom leninizmu. Táto základná téza existuje ale v mnohých rôznych podobách, v antikomunistickej, v stalinistickej, v leninistickej a v ľavicovej neleninistickej. Druhé, „revizionistické“ či „liberálne“ vysvetlenie tvrdí, že stalinizmus sa odtrhol od leninizmu a zdôrazňuje, že revolúcia mala ľudový charakter. Radikálne antikomunistické vysvetlenie tvrdí, že stalinizmus je svojím charakterom nevyhnutným dôsledkom Marxových myšlienok a ďalšia verzia zase úplne popiera existenciu stalinizmu, buď z dôvodov sympatie alebo antipatie voči tomuto hnutiu. Účelom tohoto článku bude na obmedzenom priestore preskúmať tieto interpretácie a ponúknuť vlastnú.

Úspech a neúspech boľševikov v prvom roku a napokon vo výhre v Ruskej občianskej vojne možno pripočítať mnohým faktorom, no v zásade možno súhlasiť s oboma základnými pohľadmi na túto udalosť. V mesiacoch pred revolúciou a po revolúcii mala sociálne-demokratická strana rozhodujúcu prednosť pred ostatnými stranami, čo sa týka jej organizačných schopností, zatiaľ čo Eseri a kadetská strana boli slabí ako po ideologickej, tak po organizačnej stránke. Navyše boli príliš nekritickí voči vojne, Februárovej vláde, a nepripravení chopiť sa moci v kritický okamih.

Po ukončení vojny túžila väčšina ľudí na fronte a verejná podpora pre boľševikov v mestách bola takmer bezprecedentná. Na druhej strane prílišná militantnosť boľševikov voči ostatným stranám, pacifizmus, ktorý rozpustením armády spravil Rusko bezbranným voči nemeckej invázii v prvých porevolučných mesiacoch a fiasko mierových rokovaní ukazujú, že sa boľševická strana od začiatku vyznačovala neschopnosťou, prílišnou ideologizáciou a vnútornými spormi. Tak ako nie je správna tradičná verzia, ktorá dáva všetku vinu za občiansku vojnu boľševikom, nie je správna ani leninistická interpretácia, podľa ktorej bola občianska vojna čisto výsledkom zahraničnej agresie. Podobne možno hodnotiť tradičnú a revizionistickú teóriu o vzťahu stalinizmu a leninizmu – stalinizmus je súčasne zmenou aj pokračovaním dovtedajšej politiky.

 

Boľševické hnutie bez teórie

Pod vplyvom rozšírenej predstavy o tom, že malo toto hnutie špecifickú homogénnu ideológiu sa zabúda na to, že boľševická politika bola takmer úplne improvizovaná. Od počiatku až do roku 1927 sa takmer výlučne sústredila na prax a ignorovala teóriu a tvorbu abstraktných pravidiel. Tak, ako sú Marxove texty plné etiky implicitnej, no chýba im jasne formulovaná teória etiky, politickej filozofie a budúceho hospodárskeho modelu, rovnako táto teória nebola do roku 1917 prítomná ani v boľševických textoch. Práve v tejto prázdnote, anómii, potom vznikli represívne aparáty a rozhodnutia ako obmedzenie sovietov, zrušenie iných strán, frakcií a zriadenie Čeky. Červený teror bol práve prejavom tejto ideologickej prázdnoty, ktorá bola naplnená svojvôľou a Leninovými rozkazmi. Genocída kulakov bola v určitej miere vývojom tohto teroru, založená na fanatickej triednej nenávisti, kvalitatívne odlišnej od tej antikomunistickej či antisemitskej, nenávisti založenej na priam až náboženskej pomste za dejiny vykorisťovania. A práve táto prázdnota, absencia teórie a ideológie podľa mňa vytvorila priestor pre neskoršiu logiku stalinizmu.

Už v počiatočných časoch sa začala v strane prejavovať fetišizácia fráz, výrazov a ideálov. Fakty a reálny historický vývoj sa ignorovali. Principiálne zaobchádzanie s politikou sa menilo na pragmatizmus a čisto taktické rozhodnutia. Všetky tieto rozhodnutia začali byť ale čoraz viac prezentované v čisto agitačnom a propagandistickom svetle. V strane sa začal vytvárať marxistický idealizmus, fenomén, ktorý bol podľa mňa základným kameňom a podmienkou stalinizmu, a ktorý ovládal ideológiu Sovietskeho zväzu a jeho klientských štátov až do konca.

Prvým prejavom tohto idealizmu bolo povýšenie Leninových textov na úroveň doktríny, v jasnom rozpore s Marxovou teóriou. Druhým bolo povýšenie Lenina na individuálny vzor a kult. Nič z toho by ale nebolo možné bez rozhodnutia boľševikov chopiť sa moci, centralizovať ju v jednej strane a vyhlásiť diktatúru – v rozpore s Marxovou predstavou emancipácie pracujúcich. „Revolučná diktatúra proletariátu“, ako ukazujú časté pasáže v Marxových textoch, či v texte o Parížskej komúne, označuje prechodnú diktatúru väčšiny prostredníctvom ľudovej, radikálnej demokracie. Diktatúra strany napokon nezanikla ani po konci občianskej vojny. Dôvod je jasný – boľševici by s najväčšou pravdepodobnosťou stratili moc v štáte. V tomto prerode z demokracie, vlády sovietov, cez diktatúru proletariátu do diktatúry nomenklatúry, treba hľadať aj väčšinu vysvetlení neúspechu tohto režimu a neúspechov ľavice v celom 20. storočí.

Tieto faktory umožnili nástup Stalina a odhaľujú kontinuitu medzi stranou po revolúcii a stranou po roku 1927. Napriek tomu, že Trockij bol ako hlavný člen opozície zľava vyhnaný do zahraničia, väčšina jej členov neskôr v rokoch 1929-1934 prešla na Stalinovu stranu a skutočný vnútrostranícky teror začal až v roku 1934. Ak existuje nejaký zlom medzi leninizmom a stalinizmom, nájdeme ho práve tu. Dovtedy bolo násilie medzi straníckym vedením nevídané. V období rokov 1934-1938 bolo zabitých 80% straníckej byrokracie. Z Čeky sa neskôr vyvinulo NKVD, organizácia zodpovedná za väčšinu zločinov stalinistickej éry. NKVD sa stalo skutočným srdcom štátu bez byrokratickej a ideologickej príslušnosti, zloženým prevažne z členov minulej vládnucej triedy.

 

„Objektívne záujmy ľudu“ ako prázdna kategória

Analýza dokumentov a ideológie vtedajších politických procesov odhalí, že stalinizmus vo svojej oficiálnej ideológii bol zavŕšením idealizmu, najidealistickejšia ideológia v dejinách (idealizmus v zmysle filozofickej kategórie). Výrazy ako „nepriateľ ľudu“, „kulak“, „sabotér“ boli úplné vyprázdnené, bez významu, stali sa prázdnymi znakmi bez jasnej ideologickej legitimizácie, ktorá by im dávala oficiálny význam. Vďaka tomu mohli byť použité na označenie kohokoľvek. Práve tým bol stalinizmus radikálne odlišný od fašizmu, nacizmu a iných represívnych diktatúr. V bezpečí nebol nikto, pretože kritériá pre určovanie „nepriateľov“ neexistovali a boli založené na sémantickej saturácii, prázdnej reči a radikálnej bezobsahovosti ideológie.

Ďalší aspekt, ktorý spájal boľševickú prax so stalinizmom, bola nezvyčajná forma legitimizácie režimu, ktorý mal slúžiť „ľudu“ a „pokroku dejín“. Tieto dva koncepty sledujú staré rozdelenie medzi objektívnou a subjektívnou situáciou. Objektívna situácia označuje stav výrobných vzťahov a síl, ktoré sú natoľko pokročilé, natoľko v rozpore s kapitalistickým módom výroby, že sa revolúcia stáva žiadanou. Subjektívna situácia je pritom individuálne vedomie o objektívnej situácii a pripravenosť, revolúciu uskutočniť.

Stačí túto pôvodne vedeckú myšlienku trocha pozmeniť a môže sa stať nástrojom k legitimizácii násilia z „objektívnych dôvodov“. Násilné potlačenie maďarskej revolúcie bolo ospravedlňované práve takto, aj keď subjektívne sa ľud proti vláde strany vzbúril, armáda zasiahla práve v záujme objektívneho „ľudu“ a jeho objektívnych záujmov. Podobne fungoval v podstate celý systém straníckej ideológie. Na riadení sa „objektívnou“ situáciou, ktorá bola ale v stalinistickom duchu radikálne idealistická, nielen úplne odpútaná od konkrétnej materiálnej analýzy objektívnej situácie, ale aj semanticky radikálne vyprázdnená.

 

Štát sovietov?

Túto odpútanosť od konkrétneho sveta tam vonku, sémantickú saturáciu používajúcu marxistický slovník nanajvýš ironicky, možno sledovať až k najzákladnejším symbolom a inštitúciám „Sovietskeho zväzu“. Samotný názov tohto štátu, ak ho vôbec možno nazvať klasickým štátom, (ak niečo bol, bol to najmä štát bezpečnostných služieb) prezrádza tento radikálne ironický idealizmus. Implikuje, že je len slabou úniou lokálnych sovietov, výborov pracujúcich, ktoré mali byť centrom moci. Tieto radikálne demokratické inštitúcie mali byť v podstate štát.

ZSSR ale vôbec nebol sovietsky, možno ešte viac ako nebol socialistický. Ak niečo bol, bol to najmä štát strany, strany v radikálnom singulári. Nielen že to nebola komunistická strana, ten názov bol ako v mnohých iných prípadoch len sémantickou saturáciou, ale nemala žiadny iný názov. Podobne ako celý stalinizmus, to bola strana bez názvu a bez (identifikovatelnej) ideológie. Nemožno hovoriť ani o leninistickej strane alebo štáte, pretože samotný „leninizmus“ bol z veľkej časti len idealistický výmysel stalinistickej strany.

Aj keď je otázka vedomého podielu boľševikov na zničení sovietskej demokracie otvorená, o Leninovi možno povedať, že aj ako revizionistický marxista pred smrťou tvrdil, že organizáciu štátu je nutné premyslieť a určite by nesúhlasil so vznikom leninistickej doktríny a svojím zabalzamovaním v mauzóleu. V skratke – stalinizmus podľa mňa bol aj nebol výsledkom rozhodnutí v rokoch 1917-1921, ktoré sa dajú označiť ako leninizmus. Udalosti vedúce k vzniku ZSSR, štyri revolúcie v rokoch 1905-1917 boli prejavom autentickej demokratickej emancipačnej energie a vývoja, a jej degenerácia do triednej spoločnosti bola potom jej autentickou tragédiou.

Nezvyčajná podstata tejto „sovietskej“ spoločnosti potom komplikovala analýzu v nestalinistických marxistických kruhoch. Trockij novú vládnucu triedu nazval vládnucou kastou, pretože pojem „trieda“ by znamenal konflikt s marxistickou teóriou, podľa ktorej triedy vychádzajú z materiálnej základne. Následkom toho bolo, že iní označili túto spoločnosť ako štátny kapitalizmus a snažili sa v nej nájsť súkromné vlastníctvo a vykorisťovanie. K objasneniu poslúži anekdota z Gulagov – na Vianoce boli väzni nútení Stalinovi poslať pohľadnicu. Prípadne fakt, že Stalin sa po svojich prejavoch pridával k aplauzu a tlieskal sám sebe.

Tieto dva prípady ukazujú, že stalinistický režim, spolu s už spomínanými charakteristikami, sa vo svojej podstate vyznačoval paradoxom, pokrytectvom, faktom, že naozaj vznikol z marxistickej ideológie, no v najradikálnejšej forme bol jej deštrukciou a opakom. Podstata revolúcie, vzniku štátu a ideológia spolu s podstatou tejto tragédie, potom spôsobila charakter tejto triednej spoločnosti. Táto spoločnosť, bola popretím dovtedajších dejín triednych spoločností, práve preto, že vznikla z marxizmu, a tak sa nemožno čudovať, že porušuje marxistickú teóriu. Základňou triednej vlády v tejto spoločnosti bolo nič, alebo lepšie povedané nie vlastníctvo výrobných prostriedkov, ale kontrola výrobných vzťahov, čisté násilie a úplná ideologická kontrola v spoločnosti. Ak k niečomu možno túto spoločnosť prirovnať, tak je to Platónov štát.

Boľševizmu sa vo svojej existencii podarilo nielen pošpiniť meno komunizmu, ale aj materiálne zničiť jeho celú ideológiu, životaschopnosť a reálne komunistické revolúcie v Rusku, Španielsku, Maďarsku a v Československu. Možno nenávratne.

Mawdsley, Evan: The Russian Civil War. Allen & Unwin, 1987.
Žižek, Slavoj: On Stalinism, prístup: http://www.lacan.com/zizstalin.htm

Publikované pôvodne v POLE – kultúrno-spoločenský blog. www.poleblog.sk

 

Dejiny triednej spoločnosti od praveku po vznik kapitalizmu

06.12.2017

Vznik triednej spoločnosti sa neodohráva v ideálnych podmienkach, ale v tých, ktoré nachádza v spoločnosti, je preto nerovnomerný, s prerušovaním, s neúspechmi. Rovnako sa úplne odohráva viac »

Triedna spoločnosť od jej začiatku až dodnes a budúcnosť človeka

06.12.2017

1. Vznik a rozvoj triednej spoločnosti spadá spolu so vznikom a rozvojom človeka a s tvorbou slobody od „prírody“, od nevyhnutnosti a nedostatku. Jej ukončením je spoločnosť slobody. 2. Triedna viac »

Stalinisti si nasadzujú antistalinistickú masku

27.11.2017

Stalinistické a latentne stalinistické skupiny a osoby sa dostávajú do svojej "ľavicovej" fázy. Na výročie 17. novembra zrazu po 30 rokoch objavujú prieskumy verejnej mienky a o tom, že November viac »

Mateusz Morawiecki

Musíme hájiť svoje národné záujmy, vyhlásil nový premiér

12.12.2017 22:31

Poľský diel podľa čerstvého premiéra výborne pasuje do európskeho puzzle, ale nesmie sa tam strkať zlým smerom alebo nasilu.

KĽDR, raketa, Kim Čong-un

Kimov režim pácha zločiny proti ľudskosti, zhodujú sa renomovaní právnici

12.12.2017 20:57

Správa právnikov je založená na výpovediach prebehlíkov a expertov.

Baník

Bane idú zatvoriť, Brusel nám to vynahradí

12.12.2017 20:00

Na Slovensku sa to týka hornej Nitry, kde sa fára hnedé uhlie a vyrába dotovaná elektrina.

putin

Putin je podľa Kremľa pravidelným čitateľom Trumpových tweetov

12.12.2017 19:14

Ruský prezident Twitter nepoužíva, k občanom sa priamo obracia zriedka. Využíva potom tradičné médiá, najmä televíziu.

peacenwar

Sloboda, demokracia a socializmus

Štatistiky blogu

Počet článkov: 44
Celková čítanosť: 34997x
Priemerná čítanosť článkov: 795x

Autor blogu

Kategórie