Antistalinistická ľavica

Tretia kniha v sérii Homo Sacer od Giorgia Agambena podáva teóriu občianskej vojny s ohľadom na geneaológiu tohto konceptu a ako je prípadom v celom Homo Sacer so zvláštnym spojením s teologickým pôvodom týchto konceptov.

Ďalej budú časti označené v italike doplnky odomňa, ktoré nie sú obsahom textu.

Tento koncept, podobne ako mnohé centrálne koncepty v politike, nebol takmer vôbec dostatočne preskúmaný a dodnes nebola preňho vytvorená uspokojujúca teória. Je to možno podobne ako v prípade revolúcie a násilia, že to sú koncepty a témy, ktoré sú príliš kontroverzné pre vedcov, alebo to je preto, že siaha k základom politiky a hospodárstva, k otázkam, na ktoré neradi myslíme.

Agamben skúma tento koncept v dvoch historických príkladoch, v antickom Grécku a v Leviathanovi od Thomasa Hobbesa.

Prvý exkurz do antického Grécka odhaľuje hneď, že občianska vojna bola od svojho počiatku tesne previazaná s jedným z najzákladnejších politických konceptov a to je rozdelenie na polis a oikos, teda na verejný a súkromný priestor. Občianske vojny boli pri vzniku verejného priestoru a pri konfliktoch o presné rozdelenie na tieto dva priestory. Aj etymologicky sa prejavuje spojenie medzi občianskou vojnou a oikosom, rodinou. Pojem občianskej vojny, stasis emphylos alebo oikeios polemos, či ta emphylia označuje vojnu či vraždy v rodine, teda v dome (oikos). Polis vzniká aj kvôli tomu, aby tieto rodinné vraždy prestali. Súčasne ale dochádza k znovuzrodenia alebo prekladu rodiny do polisu, teda do verejného priestoru, kde má vládnuť bratstvo a priateľstvo medzi občanmi. (256-260)

V jednom príklade v Nakone došlo k zrušeniu rodinných vzťahov medzi občanmi, namiesto toho k zadeleniu bratov podľa losovania a k tvorbe nového bratstva. Polis sa tak zbavila čiastočne rodiny len tým, že polis samotná bola pretvorená do rodiny. Občianska vojna, stasis tak nie je jednoducho len jednosmerný vzťah medzi perfektnými protikladmi. Občianska vojna sa neodohráva jednoducho v oikose, v súkromnom priestore, ale odohráva sa, resp. vytvára priestor, v ktorom tieto dva nemožno rozlišovať, je to vojna o rozdelenie týchto dvoch priestorov. To znamená, že nejde len o posun do jedného smeru, o politizáciu súkromného priestoru, oikosu, ale aj o depolotizáciu verejného, teda ekonomizáciu polisu. (260-261)

To, akú dôležitú úlohu hrala občianska vojna nielen vo verejnom, ale aj všeobecnom živote (keďže vtedajšia grécka politika sa točila, či skôr bola obsahom „dobrého života“, nie podkategóriou, či voliteľnou opciou života), dokazuje Solónov zákon, ktorý trestal každého, kto sa nepridal v občianskej vojne na žiadnu stranu atímiou, stratou (všetkých) občianskych práv. Ak teda účasť v občianskej vojne pre Grékov znamenala toľko, aby tvorila konštitučnú podmienku pre pokračovanie občianskej existencie, znamená to opačne, že stojí v centre politiky, vôbec určenia politického a domového priestoru. Politika bola pritom v Grécku narozdiel od dnes veľkou náplňou života ľudí. Byť aktívnym občanom určovalo vôbec, či niekto mohol byť občan a následne aj či bol človek a viedol dobrý život. Politická asociácia pritom je podľa Carla Schmitta najsilnejšou asociáciou, silnejšou než rodina, alebo silnejšou rodinou, ktorá umožňovala najväčšie priateľstvo, alebo najväčšie nepriateľstvo. (260-262)

Špecifické pre grécky spôsob občianskych vojen bola všeobecná amnestia po jej ukončení. Obe strany sa zaviazali, nespomínať verejne na jej udalosti a tieto spomienky nevyužívať pre súdy a konflikty. Toto je celkom inak v moderných občianskych vojnách, kde sú občianske vojny najhoršou udalosťou, ktorá má byť za každú cenu zabránená a ktoré potom plnia súdne procesy a múzeá. (262-263)

Rozdelenie medzi oikosom a polisom nie je len rozdelenie medzi súkromným a verejným priestorom, ale aj medzi hospodárstvom a „štátom“, medzi zoe a bios, teda biologickým a sociálnym životom a ako sa neskôr ukáže, je základné rozdelenie západnej politiky a teologickej tradície.

Skúmanie Leviathana na druhej strane odhaľuje, ako sa zmení chápanie polisu a tohto rozdelenia v modernej dobe, zatiaľ čo ostáva hlboká kontinuita medzi republikánskymi konceptami a teologickými a antickými konceptami. Agamben skúma na začiatok známy emblém knihy Leviathan, v ktorej kráľ ako suverén stojí pred mestom (mimo jeho priestoru), zatiaľ čo jeho telo je tvorené jeho poddanými, ktorí sa pozerajú na jeho hlavu. V pravej ruke drží symbol zemskej moci, meč a v ľavej symbol nebeskej, cepter (toto pôvodne teologické rozdelenie korešponduje s dnešným rozdelením moci a s marxistickým konceptom represívneho a ideologického štátneho aparátu). Od antiky sa najmä mení koncept štátu a politického priestoru, zatiaľ čo obe koncepty sú triedne, v tomto koncepte sa utlačované triedy dostávajú von zo súkromného priestoru, oikosu, do ktorého predtým boli zavrhnutí, zatiaľ čo sa polis premieňa z priestoru rovných medzi rovnými na priestor nadvlády a prísnej hierarchie (v neskoršej knihe bude tiež koncept hierarchie preskúmaný ako teologicko-politický koncept), teda na priestor vzťahu medzi suverénom a poddanými. Súkromný priestor je v tomto novom koncepte premiestnený na všetky osoby, zatiaľ čo verejný získava charakteristickú triednu komponentu, ktorá zostáva v zmenenej podobe v republikánskom zriadení. Polis sa tak premieňa z „mesta“, teda občianskej komunity, ako to bolo pôvodne chápané, na štát v pravom zmysle slova, teda triednu inštitúciu, tu reprezentovanej v monarchovi. (265-275)

Politický priestor a demos potrebuje preto novú paradigmu a tou je Hobbesova diferenciácia medzi ľudom (people) a množstvom, masou (multitude). Ľud ako samotný nie je konštituovaný bez štátu a suveréna a nie je identifikovateľný s reálnymi telami poddaných. Reálni poddaní so všetkými ich rozdielnymi vôľami je množstvo, masa (multitude), ktorá nemôže mať žiadnu politickú vôľu, teda jednotnú a jasnú. Populárna vôľa môže byť jednotne artikulovaná len prostredníctvom suveréna, teda suverén je podľa Hobbesa ľud (Rex est populus). Tento koncept neskôr prejde do Rousseuovej všeobecnej vôle, populárnej suverenity a logiky legislatívnej moci a liberálnej demokracie. Len štát je v tomto koncepte možným predstaviteľom populárnej vôle, suverén je telo tohto ľudu. Množstvo nie je možné reprezentovať a ono ani nemôže tvoriť štát. Občianska vojna nastáva práve vo chvíľi, keď sa ľud rozpúšťa a existuje len množstvo, kým si množstvo nezvolí nového suveréna. Ďalšia moderná paradigma štátu má tu svoj pôvod a to je nahradenie antického účelu polisu, dobrého života novým účelom štátu – bezpečnosťou ľudu. Toto zaručenie bezpečnosti ľudu sa tiež spája s legitimizáciou existencie štátu, monarchie a triednej spoločnosti a s Občianskou vojnou. Podľa Hobbesovej teórie má štát za účel ako Leviathan vládnuť nad ľuďmi a prekonať tak „prirodzený stav“, ktorý je stav vojny všetkých proti všetkým. Občianska vojna ako rozpustenie štátu je tiež projekcia tohto prirodzeného stavu, teda vtedy, keď sa znovu vracia. (275-281)

Tento koncept, rovnako ako Leviathan, má jasné teologické korene. Agamben ukazuje, že proti dnešným sekularizovaným predstavám, je Hobbesov celý koncept v základoch odvinutý od teológie a má základné eschatologické prvky. Leviathan symbolizuje pritom v židovskokresťanskej tradícii buď Antikrista alebo jednu z dvoch mocí spolu s Behemotom, ktoré sa v Apokalypse navzájom zničia. Po Apokalypse má Kristus obnoviť kráľovstvo nebeské a Hobbesov koncept má byť čítaný práve v tomto kontexte, kde sám píše, že kráľovstvo nebeské bude reálne kráľovstvo na tejto zemi. Kristus je pritom chápaný práve ako politická figúra tejto premeny, ako hlava zhromaždenia (ekklesia), jeho príchod až je realizácie jeho cirkvi, ktorá je dovtedy len potencialitou, nie skutočnosťou. Leviathan je pritom popisovaný ako „muž bezzákonnosti“, ten, čo sa hrá na Boha a Behemot ako „ten, čo oddaľuje“ koniec. Štát je v tomto koncepte veľmi očividne identifikovaný ako monštrum, ktoré má byť zničené v apokalypse, ako zlo, podobne ako sa v neskoršej knihe dozvieme, nevyhnutné zlo. Tento teologicko-politický program je pritom eschatologicky v prekvapivej príbuznosti s väčšinou iných teologických a sekulárnych eschatológii, vrátane marxistickej eschatológie. Štát, s ním triedna spoločnosť tam bude rovnako zničená v poslednej (občianskej) vojne, aby priviedla na svet beztriednu spoločnosť, podobne popisovanú ako kráľovstvo nebeské. (281-290)

Zdroj: Agamben, Giorgio: The Omnibus Homo Sacer, Stanford, 2017, s. 253-290