Antistalinistická ľavica

Krajná ľavica je v každej západnej krajine v podpore aj v činnosti ďaleko za krajnou pravicou a stredom.

Dnešná doba je dobou krajnej pravice. Tá sa od čias 60. rokov, ktoré boli posledným dobrým obdobím pre krajnú ľavicu, vyvinula, prijala nové metódy, taktiky, novú rétoriku, zatiaľ čo krajná ľavica len ďalej degenerovala alebo vymrela. Dnes je postfašizmus úspešný najmä tým, že nezaháľa a vedel preraziť do mainstreamu a ovládnuť vedomie veľkej časti pracujúcej triedy. Rovnako opustil starú stratégiu (odmietanie parlamentnej demokracie) aj taktiku (paramilitárne jednotky) s rovnakým cieľom.

Hlavný problém ľavice je jej nečinnosť. Jej neformálne poloorganizácie sú skôr zhlukom ľudí, ktorí buď chcú patriť do nejakej subkultúry, alebo sa chcú zabávať, a alkoholici, či ľudia, ktorí sa trochu viac zaujímajú o politiku. Podobné problémy existovali v krajnepravicových skupinách, no ako sa dnes ukazuje, dokázali aspoň organizovať ľudí, ktorí boli ochotní robiť nejakú činnosť. Ďalší problém je jej oportunizmus a dogmatizmus na zlých miestach. Je oportunistická v strategických otázkach a otázkach cieľov, a dogmatická v otázkach taktiky a metód. Typické pre ľavicovú politickú prácu sú demonštrácie, ktorých sa spravidla zúčastňujú len jej aktivisti a vydávanie printových publikácií, ktoré si rovnako čítajú len jej členovia. Toto sú organizačné a moblizačné metódy, ktoré nie sú vhodné pre dnešnú fázu stavby hnutia a začínajú byť dnešnými komunikačnými technológiami a zmenou politickej kultúry zastaralé. Keď dochádza k nejakým masovým pohybom, ako štrajkom alebo demonštráciám stredu, nedochádza k žiadnej alebo málo agitácii, propagande, organizácii či mobilizácii. Treba naplno využívať nové komunikačné technológie, ako to robí krajná pravica, robiť mobilizácie a organizácie tam, kde môžeme vyjsť z nášho aktivistického okruhu a vyvíjať nové metódy a modely agitácie, propagandy a mobilizácie.

Oportunizmus sa na druhej strane prejavuje v strategických otázkach. Často dochádza k tomu, že sa tieto mýlia s taktickými otázkami. Buď dochádza pravidelne k tomu, že sa jednotlivci zapájajú do jasne pravicových, buržoáznych a reformistických projektov s cieľom len „niečo zmeniť“ a bez prezentácie vlastnej revolučnej vízie, alebo dochádza k úplnému odmietaniu spolupráce s takýmito subjektami alebo k odmietaniu akejkoľvek straníckej politiky. Hlavné body stratégie a kladnutia cieľov, ako požiadavka systémovej zmeny, ako nevyhnutnosť revolučnej zmeny, sú obetované na oltári „šance niečo zmeniť“ a nie sú ani len spomínané a obhajované v osobných rozhovoroch, nieže vo verejnosti. Ako chýba organizácia pre praktickú činnosť, rovnako chýba jednotná a otvorená diskusia o týchto predstavách a prístupoch. Všetci sa tak v rétorike, ako aj v požiadavkách prispôsobujú imaginárnemu stredu, ktorý existuje len ako falošný pluralizmus, exkluzivita v pravicových médiách a ktorý ako spoločenská sila neexistuje.

Ďalší problém je v jej roztrieštenosti, vzájomnej nevôli kvôli niečomu, čo sa stalo pred sto rokmi a v rozdielnych predstavách o revolučnej stratégii. V týchto otázkach je nutná „len“ intenzívna diskusia a vysporiadanie sa s týmito neexistujúcimi aj existujúcimi rozdielmi. Nevyhnutná je racionálna, vecná a kľudná diskusia a schopnosť na chvíľu zabudnúť na Kronštadt a Prvú Internacionálu, namiesto toho diskutovať o praktických otázkach. Tu z môjho pohľadu prevláda v antistalinistickej časti krajnej ľavice nesprávna revolučná stratégia a to je buď spontanizmus alebo úplné odmietanie triednej politiky a straníckej politiky.

Posledný problém je tiež v iných predstavách cieľa, ktorý chceme dosiahnuť. Aj keď máme nejakú približnú predstavu o novej spoločnosti, nie vždy sa musia zhodnúť. Mnohí tak skôr zastávajú iný kapitalizmus ako systémovú alternatívu, družstevný kapitalizmus, alebo kapitalizmus bez monopolov, teda libertariánsky malých výrobcov, alebo si predstavujú plánovanú ekonomiku bez centra, či centrálne plánovanie, ktoré tak odmietajú nazvať.

Všetky tieto otázky a nezhody je nutné pokojne a detailne prediskutovať a to čo najskôr. Rovnako je nutné prestať čakať len na masové pohyby a mať pasívny alebo negatívny prístup k zásahu do vedomia, triednemu boju a straníckej politike.