Antistalinistická ľavica

Možno identifikovať dve hlavné chybné predstavy, stratégie a šablóny, ktoré sú najpodstatnejšími prekážkami k správnej systémovej zmene. Sú to zatiaľ len ideologické nezhody v marginálnych skupinách, ale majú potenciálne veľké dôsledky.

Prvá z tých chybných stratégií je pre rôzne krajneľavicové prúdy typický spontanizmus, teda predstava o spontánnom vývoji revolučného a triedneho vedomia v pracujúcej triede alebo v hocijakom inom revolučnom subjekte. 

Spontanizmus je postavený najmä na opozícii voči nimi chápanému „elitárskemu“ konceptu revolučnej avantgardy. Odhliadnuc od toho, že veľká časť kritiky tohto konceptu pochádza len z antiboľševizmu, že tento koncept je zle pochopený a Lenin sám ho neskôr bagatelizoval, treba povedať, že v základe nie je nesprávny. Tu leží tiež rozdiel medzi marxistickým a anarchistickým chápaním revolučnej zmeny. Marxisti chápu, že komunistická spoločnosť sa musí vyvinúť z kapitalistickej, to znamená z podmienok triednej nerovnosti, ktorá v kapitalizme pretrváva, rovnako z buržoáznej ideológie, a z nadstavby tejto spoločnosti. To znamená, že okamžitá zmena z kapitalizmu na komunizmus je buď utópia, alebo vedie k nebezpečným alebo pasívnym konceptom. Rovnako sa môže revolučné hnutie vyvinúť len z podmienok, ktoré pretrvávajú v triednej spoločnosti. Nerovnosť triednej spoločnosti predurčuje (v priemere, nie vždy), že začiatky revolučného hnutia nebudú tvorené chudobnými, nezamestnanými a proletármi, ale najmä maloburžojmi. Tak to bolo počas celého 19. storočia a tiež u boľševikov a odvtedy v takmer každom novom hnutí. Rovnako ako v každej triednej spoločnosti je vládnuca ideológia tvorená vládnucou triedou. Spontánnym a prirodzeným vedomím pre pracujúcu triedu nie je revolučné a triedne vedomie, ale falošné vedomie, teda buržoázne, reformistické vedomie a ideológia. To znamená, že rovnako prístup k triednemu a revolučnému vedomiu majú skôr „stredné triedy“, nie proletariát. Toto sa nemá chápať ako schéma alebo svätý zákon. Podmienky sa môžu meniť (tak ako sa dnes menia), ale základná tendencia zostáva rovnaká. Koncept revolučnej avantgardy nie je a nemal by byť chápaný ako niečo, čo je želané, ale ako niečo, čo možno pozorovať.

Spontanizmus naproti tomu očakáva, že k revolučnému vedomiu dôjde spontánne a „masy“ sa naučia prostredníctvom bojov o lepšiu trhovú cenu pracovnej sily a iných vecí, že ich nevyhnutnou cestou je proletárska revolúcia. Nemalo by k nej teda už dôjsť? Toto vysvetľujú tým, že reformistické hnutia v pracujúcej triede tlmia „spontánne vedomie más“. Ako v mnohých iných anarchistických konceptoch tu máme rozpor medzi realitou a teóriou. Ak teda je zásah a ovplyvňovanie hnutia „más“ niečo elitárske, ako potom uvoľniť to spontánne vedomie od sociálnej demokracie? Kto iný má zasiahnuť? A kto má nahradiť sociálnu demokraciu? Ak odmietajú zásah do hnutí a vedomia, odmietajú nevyhnutnú vec len z nejakého ideologického dogmatizmu, ak ho podporujú, čo sú, ak nie avantgardou? Ako sa ich zásahy potom líšia od zásahov avantgardy? Môžu sa líšiť znovu v momentoch, v ktorých ukazujú zbytočné zdržanie kvôli ich konceptu. Môžu sa líšiť buď v tom, že odmietajú byť tvárou nejakého hnutia, alebo odmietajú byť vo vedení nejakého hnutia či organizácie. V oboch prípadoch len uvoľnujú miesto nejakému reformistickému politikovi.

Ich ďalšia kritika je kritika vedeckého autoritarizmu a kritika myšlienky, že len (ľudia, ktorí trávia čas študovaním, nemusí to byť profesne) inteligencia dokáže získať potrebné revolučné vedomie a poznatky o revolučnej zmene a jej detailoch. Znovu ide o vývoj z podmienok. Veda v dnešnom spoločenskom systéme je zhľadiska jej výrobného procesu a organizácie autoritatívna a exkluzívna. Stala sa inkluzívnejšou vďaka sociálnej demokracii a iným zmenám, ale čistý fakt deľby práce na duševnú prácu a manuálnu spôsobuje, že nie všetci pracujúci sú duševne pracujúci a väčšina z nich nemá príležitosť a prístup k potrebnému vedomiu a poznatkom. Toto sa tiež mení a dnes je možné s určitou námahou byť súčasne vzdelaný a manuálne pracujúci. Ale tá hranica a rozdelenie tam ešte stále je a nedá sa odmyslieť a odželať. Cieľom každého revolučného hnutia je dosiahnuť čo najväčšie vzdelanie pre pracujúcu triedu a zvyšovanie vedomia, ale toto sa môže vyvinúť len z dnešných podmienok a len pomocou dnešnej inteligencie, teda spoločenskej triedy, ktorá má potrebné vedomie, poznatky a schopnosti. Protivedecký a spontanistický prístup k vedomiu a vzdelanosti pracujúcej triedy môže paradoxne viesť k tomu, že pracujúca trieda nevyvinie dostatočne vedecké vedomie a poznatky, aby mohla viesť hospodárstvo, čo povedie k udržaniu a reprodukcii triednych vzťahov.

Po druhé môžeme pozorovať podobné nesprávne predstavy o systéme, ktorý má nahradiť ten dnešný. Nie všetci v krajnej ľavici, dokonca si nie som istý, že väčšina, chce kapitalizmus nahradiť komunizmom. Pre mnohých znamená komunizmus len hocijaká spoločnosť s nadbytkom, čo nie je. Komunizmus je beztriedna spoločnosť (nevyhnutne s nadbytkom). Spoločnosť s nadbytkom môže byť aj triedna. Iní nechcú vôbec nahradiť kapitalizmus, len nahradiť ten dnešný monopolistický družstevným kapitalizmom, alebo kapitalizmom malých výrobcov, teda libertariánsky sen (teda buď iný triedny systém, alebo „beztriedny“ kapitalizmus). Najmä družstevný kapitalizmus je pre mnohých atraktívna alternatíva, ktorá však nerieši základné štrukturálne problémy kapitalizmus. Taký systém by mal rovnako krízy, nadvýrobu, umelý nedostatok, možno aj triedy. Často dochádza k argumentácii pre takéto systémy a pre reformizmus prostredníctvom Marxa. Taký marxizmus nazývam buržoázny marxizmus. Je to teda filozofia, ktorá sa snaží Marxom ako autoritou alebo Marxovou metódou argumentovať pre iné než komunistické spoločnosti, argumentovať pre iné než revolučné riešenia alebo dokonca argumentovať proti marxizmu samotnému, teda nevyhnutnosti revolučnej zmeny v smere komunizmu. Marxa nemožno chápať ako niekoho, kto by súhlasil s determinizmom, objektivizmom (teda tým, že komunizmus príde sám od seba hospodárskym vývojom), spontanizmom alebo s evolučnou cestou ku komunizmu. Alebo sa vykašlite na Marxa, ale tie cesty sú jednoducho nesprávne. Sú nesprávne faktuálne a logicky a nemá to nič spoločné s dogmatizmom alebo „ideológiou“.