Antistalinistická ľavica

11. septembra 1973 došlo k štátnemu prevratu v Čile proti demokraticky zvolenej vláde Salvadora Allendeho, s priamym zapojením USA, pri ktorom bolo zavraždených odhadovane 15 tisíc ľudí.

Nemožnosť evolučnej zmeny na príklad Španielska a Čile I.

V oboch prípadoch, v prípade Španielska 1936 a Čile 1973 sa jednalo o preventívne útoky reakcie, predtým, než mohlo dôjsť k revolučnému vývoju. V oboch prípadoch tiež ide o exemplárne zlyhanie tzv. „ľudovej fronty“, teda takej, ktorá sa snaží spojiť triedne záujmy maloburžoázie a buržoázie s proletariátom a o zlyhanie dogmatickej mierovej a evolučnej ceste k socializmu, ktorá sa postrkla do paľby armády. Ľudová fronta je stalinistická stratégia vymyslená po nástupe fašizmu, no prakticky aplikovaná už v Číne 1926, keď stalinistické strany vstúpia do vládnej koalície s buržoáznymi, najmä maloburžoáznymi stranami, s cieľom buď zastaviť fašizmus, alebo vytvoriť podmienky pre revolúciu (oficiálne) alebo prechod k stalinistickému režimu. Najmä sa javí ako odhaľujúca stalinistické zmätenie, keď pár rokov predtým bolo povinnou stratégiou akékoľvek odmietanie spolupráce so sociálnou demokraciou a inými stranami, sociálna demokracia bola nazývaná „sociálny fašizmus“, práve v rokoch nástupu fašizmu 1929-1933. Odvtedy bola ľudová fronta aplikovaná v Španielsku 1936-1939, vo Francúzsku 1936-1938, neskôr 1945-46, Číne 1949-51, prvé roky vo Východnej Európe, v Čile 1970-1973, v Taliansku prakticky 1976.

Čile je zaujímavý prípad najmä preto, lebo je to prípad, ktorý je dodnes podrobený revizionizmu a nepochopeniu rovnako zo strany stalinizmu ako aj zo strany sociálnej demokracie a pravice. Rovnako to je prípad, ktorý ukazuje, že čo dnes niektorí navrhujú ako nové a geniálne nápady, stalinisti praktizovali neúspešne počas celej Studenej vojny.

Väčšinu ľudí možno prekvapí pri bližšom štúdiu, ale stalinistické strany v západnom svete, nominálne Komunistické boli v skutočnosti častokrát umierlivejšie a reakčnejšie než tie sociálnedemokratické. Tak to je tiež v prípade Čile. Politika Komunistickej strany v Čile bola v podstate politikou postupného vybudovania štátneho socializmu reformami. Tu miestna PS, Socialistická strana, ktorá nebola tak monoliticky organizovaná ako tá stalinistická, obsahovala rôzne frakcie, ktoré siahali od takých, ktoré chceli vybudovať socializmus reformami až po také, ktoré zastupovali revolučný prístup. V roku 1969 sa PS, PC (stalinisti) a PR (menšia maloburžoázna strana) zjednotili do Unidad Popular pod programom, v ktorom sa hlásili k „mierovej ceste k socializmu“, k „demokratickej vláde ľudu s proletárskou hegemóniou“ a „triednemu boju, ktorý je boj o štátnu moc“, čo interpretovali ako získanie moci v buržoáznom štáte prostredníctvom ústavných prostriedkov.

S prekvapením vládnucej triedy prezidentské voľby v roku 1970 vyhral kandidát UP, Salvador Allende s náskokom jedného percenta, 36,6 percent (v Čile bol vtedy prezident volený len v jednom kole s relatívnou väčšinou). Aby mohol v parlamente efektívne vládnuť, uzatvára UP ľudovú frontu s PDC, Kresťanskými Demokratmi pakt podpory vlády, v ktorom sa zaväzuje k legalite a k odmietaniu „ľudových“ milícií. Nasledujú s podporou domácej buržoázie reformné programy, najmä zoštátnenie uhoľných a medených baní, ktoré sú takmer úplne v rukách US amerického kapitálu. Nasleduje tiež agrárna reforma (niečo, čo sa umiernenejšie pokúsila minulá kresťanskodemokratická vláda) a výstavba bytov, zdvihnutie miezd a kontrola cien. Časti maloburžoázie a buržoázie sú ale tejto vláde od začiatku znepriatelení a pripravujú svoje kroky. Už 23. októbra 1970, deň pred paktom s PDC je s podporou USA zavraždený veliteľ ozbrojených zložiek Schneider, ktorý zastáva politiku neutrality armády. Už sa teda pripravujú na možnosť armádneho prevratu. Vládu UP bude celý čas charakterizovať dogmatický prístup k legalite, snaha za každú cenu odvrátiť ozbrojenú konfrontáciu a to aj útokom na revolučné časti pracujúcej triedy a odmietaním ozbrojenia triedy až do poslednej minúty.

Prvý rok vlády UP je veľkým úspechom, hospodárstvo rastie o 8 percent, mzdy rastú, nezamestnanosť klesá. Svoj vrchol vláda zažíva v komunálnych voľbách v apríli 1971, v ktorých dosahuje 50 percent. Zoštátnenie ale veľmi rýchlo naráža na nespokojnosť amerického imperializmu, ktorý reaguje „finančnou blokádou“ (a zastavením dovozu určitých tovarov), ktorá sa negatívne prejavuje najmä na schopnosti importovať potrebné tovary do krajiny, najmä potraviny. Zahraničná buržoázia sa postupne spája s domácou, ktorá začína svoj bojkot vlády už v septembri 1971. Na začiatok roka 1972 sa Kresťanskí Demokrati sťahujú z podpory vlády, tá hľadá kompromisy. Dochádza k čoraz väčšej radikalizácii más, k obsadzovaniu podnikov a pôdy na vidieku, čo vedie k legálnym, politickým konfliktom a zrážkam so žoldniermi vlastníkov. Doteraz vláda aspoň spätne legitimizovala tieto obsadenia, teraz, v apríli sa po prvý krát stavia proti nim. V máji je po prvý krát na demonštrácii zabitý príslušník MIR, strany vľavo od vlády. Parlament schvaľuje zákon, ktorým sa legalizujú kontroly zbraní vo fabrikách, už ako jasná príprava na puč.

V októbri 1972 dochádza napokon k najväčšiemu útoku na vládu a to je štrajk kapitalistov, najmä v doprave, ktorý na pár týždňov paralizuje hospodárstvo. Vláda reaguje ústupkami, do vlády sa dostávajú príslušníci armády. V reakcii na tento útok dochádza k opätovnej radikalizácii más a k vlne obsadení. Vznikajú tiež prvé od štátu nezávislé štruktúry pracujúcej triedy, ktoré koordinujú presun surovín a tovarov medzi obsadenými podnikmi, Commandes Communales a Cordones Industriales. Napriek tomu sa ale stále orientujú podľa vlády a aj v mimoparlamentných stranách vládne dezorientácia v otázke revolučnej stratégie. Za ozbrojenie pracujúcej triedy nevystupuje ani jedna organizácia. Komunistická strana ide naopak druhou cestou, minister Millas predkladá návrh na obsadenie obsadených podnikov štátom a ich vrátenie majiteľom. Armáda sa medzitým ozbrojuje a pripravuje na konfrontáciu.

Buržoázia vyčkáva až do parlamentných volieb v marci 1973, keď očakáva výhru dvojtretinovej väčšiny, aby mohla legálne zosadiť vládu. Vo voľbách však UP zaznamenáva úspech voči posledným voľbám, je ale stále v menšine. Tým, že sa legálna cesta uzatvára, zostáva už len nelegálna. Časti buržoázie medzitým už otvorene žiadajú puč a zasiahnutie armády. Vláda na toto ohrozenie reaguje len ďalšími ústupkami a zostáva pri svojej línii mierovej a legálnej cesty. Dochádza k ďalšiemu štrajku, tentokrát odborami kontrolovanými PDC, v medených baniach, ktoré sú ale pomerne neúspešné. 28. júna 1973 dochádza k neúspešnému pokusu o puč. Allende je ešte stále orientovaný na zmier a dohodu. Nasleduje najväčšia vlna obsadení a armáda uplatňuje zákon o kontrolách, ktoré uplatňuje v mnohých podnikoch. V auguste zo svojho postu vo vláde rezignuje generál Prats ako jeden z mála odporcov puču a uteká radšej do Argentíny. Do postu ako náhradu Allende menuje svojho budúceho vraha, Pinocheta. 7. augusta dochádza k odhaleniu sprisahania MIR, Allende žiada potrestanie a tiež necháva zatvoriť ľavicovú televíznu stanicu.

Ešte pár hodín pred pučom Allende hovorí v televíznom prenose nasledovné: „armáda je garant ústavy. Nedôjde k štátnemu prevratu a my zabránime občianskej vojne. Hľadať dialóg s opozíciou je jediná voľba.“

11. septembra 1973 dochádza k puču, Allende je zabitý a spolu s ním odhadovane 15 tisíc najaktívnejších podporcov vlády a revolučných aktivistov. Ojedinele dochádza k odporu v obsadených podnikoch, jeden je zničený leteckým útokom. V drvivej väčšine však reakcia dokáže bez odporu ľudí priniesť do improvizovaných koncentračných táborov vo futbalových štadiónoch a hromadne zavraždiť. Ešte väčší počet ľudí je uväznený, 640 tisíc podporovateľov Allendeho je vyhodených z práce a je im zabránené v tom sa zamestnať niekde inde, v dôsledku čoho vystrelí miera nezamestnanosti z piatich na 25 percent. Relatívne k počtu obyvateľov sa jedná určite o represívnejší prevrat než boľševická Občianska vojna a stalinistické prevraty. Junta zakazuje všetky organizácie pracujúcej triedy, vyhlasuje vojnový stav, zakazuje strany UP a ostatné proletárske strany, tiež fašistickú stranu, aby vytvorila dojem rovnakého zaobchádzania, mzdy sú okamžite skrátené, pracovné časy predĺžené, dochádza k veľkej inflácii. V nasledujúcom roku dochádza k oficiálnemu poklesu reálnej mzdy o 37 %, inflácia je však až 600 percentná. Zadĺženie štátu sa strojnásobí a aj liberalizačná politika s priamou pomocou Chicago Boys, ako Miltona Friedmana sa napokon ukáže ako katastrofálna ekonomická politika. V neskorších rokoch junta musí sčasti znárodňovať a viesť dirigistickú politiku.

Čo oddeľuje tento fašistický režim od ostatných, okrem toho, že nevznikol pomocou fašistického hnutia, je okrem iného jeho od začiatku oficiálna prechodná charakteristika a antikomunistická funkcia. V oficiálnej komunikácii a propagande sa junta odvoláva na demokraciu a jej záchranu, že vláda porušovala základné práva, najmä sväté právo na majetok, označuje sa za „technokratickú vládu“, teda apolitickú a jej program je program „národnej jednoty a znovuvybudovania“. Svojich nepriateľov označuje výhradne ako „ozbrojených extrémistov“, marxizmus ako cudziu ideológiu, nemorálnu, týchto extrémistov ako agentov, cudzincov a domácich naplnených nenávisťou. Takmer nikde nespomína explicitne vraždy a zabitia, ale vždy len „najvyšší trest“. Jej cieľom je „slobodné Čile“, „naozajstná sociálna spravodlivosť“ a najmä „depolitizácia“. Jej misiou je „vyhladenie marxistickej rakoviny“. Všetko vlhké sny buržoázie, no najmä tiež externá a pokrytecká strana jej ideológie.

Juntu následne podporuje až na výnimky (Veľká Británia a Škandinávia) celý „slobodný svet“ a okamžite jej poskytuje podporu, ktorú neposkytoval Allendeho vláde. USA a Francúzsko posielajú zbrane, USA, Nemecko, Holandsko jej poskytujú pôžičky na oddĺženie. Aj parlamentní politici v Nemecku sa zastávajú Junty a jej postoja k „marxistickej rakovine“. Hovoria o tom, že „Čile nemalo iné východisko“, že „Čile potrebuje pomoc bez ohľadu na vládu“ (ironické), že armáda musela aj s „tvrdou rukou zachádzať so sympatizantami“ „sem a tam násilnický exces, ale víťazná ľudová fronta by určite bola ešte radikálnejšia.“ a tí, ktorí ich označujú za fašistov používajú len „šablóny“. Že vraj „nebol ani jediný podnik položený na prach.“ a „po denných demonštráciách a diskusiách chcú Čilania mať kľud, poriadok a efektívnosť. Politika sa má dočasne zastaviť.“ „Násilnické liečenie“ sa má čoskoro ukončiť, Čile má byť „v rozmedzí jedného roka“ odovzdané späť „demokratickým“ stranám. Demokracia sa zachránila pred totalitou v medzifáze, „demokracia musela byť bohužiaľ dočasne zastavená.“ Rozhorčení nad mediálnymi správami sú ešte aj predstavitelia junty, pretože vraj nedošlo k masovým vraždám, ale len zatknutiam.

Po počiatočnom masovom zabíjaní dochádza už len k selektívnym vraždám, no počas vianoc 1973 dochádza k poslednej vlne zabíjania a zatknutí. „Byť kresťanom znamená byť veselý. V akom prostredí človek žije? To nehrá rolu. Ako človek žije? Ani to nehrá rolu.“ je správou buržoázie k miliónom ľudí vo fabrikách, ktoré sú strážené vojakmi, v ilegalite a vo väzení.

Proti predstavám buržoázie, najmä Kresťanských Demokratov, ktorí puč pripravili a podporili, ale nedochádza k okamžitej demokratickej normalizácii, práve naopak, v marci 1974 sú Kresťanskí Demokrati zakázaní a najmä ich ľavé krídlo sa tiež stáva terčom represií. Sú tak nútení prejsť do opozície, čo veľmi dobre využijú a po kontrolovanej demokratizácii sa dostávajú do vlády. Aylwin, budúci prezident Čile od roku 1989 až do roku 1994, ironicky bol jedným z tých, ktorí puč a juntu pripravovali a pokračuje v liberálnej ekonomickej politike Junty. Pinochet, ani nikto z Junty nie sú potrestaní, práve naopak, zostáva dlhý čas v štátnom aparáte, Pinochet zostáva veliteľom ozbrojených síl až do roku 1998, potom senátorom na život. Armáda sa v novej ústave oficiálne vzdáva neutrálnej pozície a má veto na všetky dôležité vládne otázky.

Neskôr sa zistilo, že blokádu, sabotáže a puč plánovali USA, firmy ako ITT a armáda už v roku 1970, resp. v roku 1972.

Čilský prípad modelovo dokazuje, že reformistická, národná a mierová cesta k socializmu zlyháva na odpore buržoázie, ktorá využíva podľa okolností všetky prostriedky, aby tento vývoj zastavila. Čo sa začína „len“ ekonomickou blokádou a bojkotom, neskôr prechádza do otvoreného triedneho násilia s podporou medzinárodného kapitalizmu a imperialistických mocností. Hlásať mierovú cestu k socializmu, odmietať sa ozbrojiť pre sebaobranu, zatiaľ čo armáda sa zhromažďuje pred vašimi očami, je len istá cesta k porážke a samovražda. Bohužiaľ, realita triednej spoločnosti, ktorá je vždy a vždy bude v konečnom dôsledku založená na nemilosrdnom triednom násilí, nám nanucuje použitie násilia v prípadoch, akým bolo Čile v roku 1973. Pasívny odpor vám v takej situácii nepomôže. Pacifizmus možno funguje v politických otázkach, ktoré sa priamo netýkajú triednej nadvlády, ale ak ide o to, zvrhnúť viac než tritisícročnú triednu spoločnosť, je to najzúfalejší utopizmus. Žiadna miera oportunizmu nás pred týmto nezachráni.

Zároveň nás čilský a mnohé iné príklady upozorňujú na nefunkčnosť cesty, ktorá sa snaží vybudovať socializmus reformami a zvnútra, pomocou buržoázneho štátneho aparátu. Táto cesta, okrem toho, že umožňuje byrokratizáciu od začiatku a potenciálne nový stalinizmus, je tiež cesta, ktorá naráža na vlastné hranice vo chvíli, keď sa musí brániť proti odporu buržoázie, svetového kapitalizmu a kríze. Prípad vo Venezuele najlepšie ilustruje, že aj v prípade, ak sa týmto silám podarí prevziať kontrolu nad štátnym represívnym aparátom, národné hranice, rovnako ako jej používanie štátneho aparátu ju robia náchylným k vzniku diktatoriálnych tendencií a súčasne jej bránia prekročiť hranice kapitalistickej spoločnosti. Buržoázny štát je pritom bez radikálnych zmien najlepšie navrhnutý pre vznik byrokracie a utlačovanie demokratického riadenia hospodárstva a iných záležitostí pracujúcou triedou. Stalinistický omyl, ktorý považuje za socialistický štátny majetok, sa tu prejavuje v plnej potencialite.

Čilský príklad a mnohé iné dokazujú, že buržoázia zasahuje práve proti takým silám, ktoré ukazujú demokratickú a mierovú socialistickú budúcnosť, ktoré ju nechcú stavať na štáte a najnovšie prípady podobných intervencií a blokád dokazujú, že to nie je diktatoriálny charakter stalinizmu (alebo rozšírenie stalinistického bloku), ktorý buržoázii vadí, ale jednoducho skutočnosť, že stratia popredné postavenie v spoločnosti a všetky svoje majetky. Je osudom dnešnej spoločnosti, že práve tým, ktorí ochraňujú dnešnú diktatúru, padne najľahšie používanie násilie a zabíjanie, zatiaľ čo utlačovaným sa tieto metódy priečia, avšak záleží práve na použití týchto metód, či budú oni, alebo my úspešní a či budúcnosťou ľudstva bude večné otroctvo, vojny a genocídy alebo demokratická, slobodná spoločnosť rovných.