1. Vznik a rozvoj triednej spoločnosti spadá spolu so vznikom a rozvojom človeka a s tvorbou slobody od „prírody“, od nevyhnutnosti a nedostatku. Jej ukončením je spoločnosť slobody.
2. Triedna spoločnosť vzniká zo „spoločnosti“ a vytvára „súkromie“ (oikos – dom), kde premiestňuje vykorisťovanie, rodinu a pole nevyhnutnosti. Tým vytvára novú spoločnosť bez nevyhnutnosti – polis, ale len pre niektorých.
3. Jazyk ako po prvé v úzkom zmysle „verbálny jazyk“ a jazyk v širokom zmysle „znakový systém“ je kľúčový vo vzniku triednej spoločnosti. S ním je tiež kľúčové náboženstvo a menej dôležitá estetika.
4. Subjekty typu človeka sú sebecké, no ich bytie je takmer úplne nesamostatné a závislé od druhých subjektov. S rozvojom triednej spoločnosti sa táto nesamostatnosť zvyšuje, súčasne dochádza k rozdeleniu bytia a nebytia a samostatnosti.
5. So vznikom kapitalizmu vzniká po prvý krát v dejinách možnosť všeobecného polisu, dostatočných látok pre bytie každého nesamostatného bytia a slobody, súčasne vzniká generalizácia subjektu a jazyka.
6. Smer vývoja triednej spoločnosti v súčasnosti nie je k beztriednej, ale k večnej triednej spoločnosti. Privatizácia všetkého, rozpustenie rodiny, depolitizácia spoločnosti, fašizácia štátu a kapitalistický transhumanizmus sú (tendenčné) ciele, ku ktorým dnešná spoločnosť smeruje. Fašizácia smeruje k perfektnej diktatúre a kapitalistický transhumanizmus k stvoreniu Boha.
7. Jazyk a komunikácia je v srdci riešenia triednej spoločnosti. Organizácia práce musí byť ekonomická v demokratickom prevedení, k tomu je nutné vzdať sa balastu jazyka, možno vytvárať nový jazyk. Comonistický spôsob výroby a v súlade s ekológiou musí byť ekonomickejší než kapitalistický. Transhumanizmus musí byť v súlade s comonizmom, anarchistický transhumanizmus je v tomto nedostačujúci.
1.a. Biopolitika a narušenie „ekológie“ sa odohráva už tu. Vznik kapitalistickej spoločnosti sa odohráva v určitej konštelácii podmienok, so padajúcimi mzdami a zvyšujúcimi sa cenami, s rozvojom monopolných cien, zhromažďovnia pôdy, kolonializáciou, rastom produktivity a oddelením výrobcov od výroby a peňazí z cirkulácie. Rôzne formy, ktoré „triedna spoločnosť“ nabrala v rôznych krajinách počas ľudských dejín hovorí o premenlivosti a tekutosti triednych vzťahov. Skúmanie jednotlivých krajín, vývoja v nich a dôvodov, prečo niektoré v ďalšom vývoji uspeli a iné nie môže poskytnúť poznatky do vnútra a spôsobov fungovania triednej spoločnosti a pre jej budúce „metamorfózy“. Tieto rôzne spoločnosti ukazujú, že ani úspešné budovanie kapitalizmu sa nedosiahlo na prvý krát, alebo bez problémov a okamžite, a že si žiadal vhodné prírodné a spoločenské podmienky. Podobne možno uvažovať o vzniku komunistickej spoločnosti. Aj dnešný vývoj triednej spoločnosti je tak „improvizáciou“ a vývojom v určitých podmienkach. Vývoj triednej spoločnosti tak niekedy vyzerá ako koloniálny projekt, od začiatku sprevádzaný biopolitikou a zásahom do ľudského tela a „bytia“.
2. V oboch – oikose a polise existuje, ale približne koreluje súkromný (privus alebo idiotiki p.) a spoločný majetok (communia alebo koini p.). Dejiny triednej spoločnosti sú dejinami vzájomného vzťahu medzi oikosom, zostávajúcim spoločným majetkom – commons a polisom, zostávajúcim súkromným majetkom. Na oboch stranách vzniká commons pre oikos a pre polis, resp. pre vykorisťovaných a pre vládnucich. Dochádza k striedajúcej privatizácii commonsu a commonizácii privusu, „Polisu“ a „Oikosu“. Koniec triednej spoločnosti je vzájomné pretvorenie oikosu a polisu a commonizácia tohto oikosu-polisu.
3. Jazyk nezahŕňa len verbálny jazyk, ale celkový systém komunikácie, nielen medzi subjektami, ale aj so „svetom“ a tento jazyk je závislý od druhých jazykov a existuje len v činnosti a v „komunikácii“. Súčasne je inštrumentálny pri vzniku subjektu, subjekt vzniká spoznaním štruktúry sveta a interakciou so štruktúrami iných subjektov a iných jazykov. Jazyk má ekonomický aspekt jednak v médiu, inak ako znakový systém schopný tieto znaky preniesť v čase, rovnako má subjekt ekonomický aspekt vzhľadom na schopnosť komunikácie v jazykoch.
4. Človek je sebecký tvor, no súčasne je nesamostatný a pre vlastnú sebeckosť potrebuje iné tvory. Táto sebeckosť sa vzťahuje na uspokojovanie potrieb, teda vrodeného nesamostatného bytia a to ekonomicky na určité množstvo látok v určitom čase. Rovnako ekonomicky stojí táto sebeckosť voči konaniu a správaniu sa voči ostatným subjektom, v uvažovaní o osobnej strate a zisku. Za väčším osobným prínosom v kolektíve stojí existencia kolektívov. Človek a všetko bytie vôbec je nesamostatné bytie, existuje len „v ostatnom“ bytí a cez ostatné bytie. Bytie je hodené do sveta s vrodeným bytím „v sebe“, no súčasne s nebytím, toto nebytie je tiež „v ostatnom“ a „v sebe“. Opakom úplne nesamostatného bytia je úplne samostatné bytie, Boh, ktoré má všetko bytie v sebe a žiadne nebytie, resp. všetko nebytie v sebe. Meštiansky sen je dosiahnuť toto samostatné bytie, dosiahnúť sa však nedá, resp. jedine ak všetko nebytie je „v ostatnom“.
5. Vznik triednej spoločnosti je od začiatku sprevádzaný týmito procesmi: stvorením človeka a jeho neustálym pretváraním a pretváraním prírody, využívaním ekonómie sebeckosti, potrieb a látok k vzniku vykorisťovania a nadproduktu a jazykom, ktorý je inštrumentálny pri vzniku triednej spoločnosti, ale sa aj mení s jej vývojom. Stvorenie človeka je zasadené do stvorenia orgánov, ktoré sú vyrobené, nie vrodené a do zvýšenia uspokojovania potrieb, a vzniku jazyka. Vykorisťovanie využíva, že sa človek nechá radšej utláčať ako aj vykorisťovať, než by mal zacítiť istú stratu, že preferuje vlastný záujem nad ostatnými, ale je nesamostatný, rovnako ako že chce uspokojovať svoje potreby. Je to nanútenie nadmernej námahy nad nevyhnutnú výrobu látok pre uspokojenie potrieb, nad sebeckosť a vznik nadproduktu. Vývoj kapitalizmu je zasadený do vzniky výmeny tovarov, vzniku peňazí, do oddelenia peňazí od cirkulácie tovarov, oddelenia výrobcov od cirkulácie tovarov a oddelenia výrobcov od výroby a tovarov. Pre svoj rozvoj potrebuje nadhodnotu, buď vo výmene, alebo monopolnými cenami, alebo vykorisťovaním. Neskôr znamená vznik spotrebného trhu, kde je výrobca úplne oddelený od svojich tovarov a vystupuje voči nim len ako kupca – spotrebiteľ. Tu nachádza svoju samostatnosť. Ďalší vývoj kapitalizmu vedie k čiastočnej comonizácii súkromného majetku a výroby, comonizácii jazyka a politizácii spoločnosti, toto ale nevedie ku koncu triednej spoločnosti.
6. Privatizácia zostávajúcich commons, rozpustenie tradičného oikosu – rodiny a jej nahradením dlhom, biopolitika ako kontrola nesamostatných, vývoj k úplnej jednostrannej nesamostatnosti a samostatnom „Bohu“-kapitalistovi. Fašizácia polisu – teda jeho rozpustenie a nahradenie „trhom“ aj v politike. Transhumanizmus ako realizácia jednostranne samostatného subjektu, stvorenie Boha človekom a následné zotročenie ľudí.
7. Racionalizácia a comonizácia rodiny a súkromného majetku, demokratizácia oikosu a polisu, pričom je nutné najmä sa koncentrovať na nový oikos, digitálny priestor a body kontroly ako masmédiá a populárnu kultúru. Je nutná comonizácia týchto bodov kontroly, teda digitálneho priestoru a sociálnych médií, masmédií a populárnej kultúry – hudobného, filmového, herného priemyslu. Súčasne ekologická comonizácia a podnikov relevantných pre novú biopolitiku a transhumanizmus. Postupná comonizácia v konkurencii s kapitalistickými firmami, kde nie je sila monopolov úplná.
1. Triedna spoločnosť vzniká spolu so stvorením človeka, teda tvora, ktorý dokáže „racionálne“ meniť prírodu okolo seba a meniť tým sám seba. Príbeh človeka je tento príbeh činnosti, koevolúcie prírody a človeka. Pre rozvoj spoločnosti sú nutné určité podmienky a tento rozvoj neprebieha nerušene a bezchybne. Prírodné podmienky pre rozvoj spoločnosti do prechodnej medzi beztriednou a triednou zo spoločnosti lovcov a zberačov sú hory, veľké rieky a prípustné divoké rastliny a zvieratá, ktoré sa „domestifikujú“, teda menia sa pod vplyvom človeka a sú ním „racionálne“ nasadzované. V Mezopotámii tak vzniká prechodná spoločnosť zostupom ľudí s takto upraveným obilím a zvieratami do ústia Eufratu, kde sa usadzuje a používa zavlažovacie systémy, aby plánovane nasadzoval tieto rastliny. Týmto vzniká možnosť použiť menšie množstvo času na rovnaký počet potrebných kalórií pre život a vytvára nadprodukt. Z nadproduktu vznikajú mestá a kasty bojovníkov a kňazov, z toho a zo štátu, ktorý organizuje tieto systémy vzniká vládnuca trieda, ktorá neskôr premieňa spoločný majetok na jej súkromný majetok. Vývoj spoločnosti si žiada rovnako potrebu a nevyhnutnosť, teda spoločnosti, ktoré sa nenachádzajú v kríze alebo v príliš priaznivých prírodných podmienkach, sa nevyvíjajú. Podobne spoločnosti v Číne a v Japonsku, ktoré sú založené najmä na nasadzovaní ryže a zavlažovacom systém, ktorý organizuje silný štát, sa ukazujú ako príliš stabilné, aby sa rozvíjali. Podobne India, ktorá z veľkej časti udržiava spoločný majetok, je príliš stabilná, aby sa rozvíjala.
Obchod vzniká pôvodne z výmeny nadbytočných a nedostatkových tovarov, neskôr sa rozvíja v k obchodu určený sektor. Obchod slúži k rozšírovaniu triednej spoločnosti, tak prichádza do Grécka. V Grécku konkrétne prírodné podmienky vytvárajú mestské štáty a triedny boj najmä medzi mestskou aristokraciou a nezávislým roľníctvom. Ako následok tohto triedneho boja sa rozširujú otroci a dochádza k gréckym kolóniám. Ďalší následok tohto triedneho boja je vznik aténskeho polisu a spartskej triednej spoločnosti. Z boja medzi Spartou a Aténami vychádza víťazne Sparta kvôli aktívnemu vojenskému zapojeniu ich občanov, napriek tomu, že Atény sú obchodnou veľmocou tých dvoch. Podobný charakter ako Sparta má Rím, ktorý vychádza víťazne z boja s Kartágom, pričom jeho vojenský charakter spôsobí aj jeho konečný úpadok. Rím je podobne ako grécke mestské štáty militarizovaná spoločnosť, v ktorej nezávislí roľníci tvoria rímsku armádu, zatiaľ čo aristokrati jej velia, ako aj riadia štát. Rím sa stáva expanzívnou mocnosťou, ktorá žije z vojenského rabovania a vykorisťovania. Táto nutnosť expanzie sa stáva neskôr dôvodom pre jeho úpadok a pád. Rovnako to je spoločnosť, ktorá takmer vôbec neinovuje a nerozvíja výrobné sily, pričom jej aristokracia stále len zvyšuje mieru vykorisťovania. Triedny boj vovnútri Ríma, ktorej vrcholom sú neúspešné Gracchove reformy vedie k dosiahnutiu otrokárstva ako dominantného výrobného spôsobu. Toto na druhej strane spôsobuje triedny boj s otrokmi, ktorý vyúsťuje v Spartakovom povstaní. Následne dochádza k špecializácii otrokov a lepšiemu zaobchádzaniu s nimi. Prechod na otrokársky systém spôsobuje ale zničenie základne pre rímsku armádu, ktorá sa následne premieňa na profesionálnu armádu, toto ale spôsobuje relatívnu nezávislosť armády od triednej štruktúry a časté mocenské boje o ňu. Prechod z republiky na cisárstvo vytvára potrebné štátne centrum pre vyjednávania konfliktov aj vovnútri vládnucej triedy a viac zodpovedá otrokárskemu systému. Kríza otrokárskej výroby, nízka produktivita má za následok vznik kolonátu, ranného feudalizmu, výroby na cudzej pôde na odvody, ktorá sa stáva dominantnou na vidieku. V mestách zostáva otrokárstvo dominantné. Boj vovnútri vládnucej triedy a medzi vidiekom a mestom, ktoré upadá, má za následok krízu systému, spolu so zastavením expanzie a tlaku na hraniciach spôsobuje dočasné zrútenie ríše. Keď sa obnovuje, sa rozdeľuje na dve, z toho východná prežije, západná nie. Na západe vznikajú viaceré feudálne krajiny, pričom táto konkurencia zabezpečuje narozdiel od Ríma rozvoj týchto spoločností. Feudalizmus tiež vytvára stabilnú štátnu štruktúru a viaže armádu na túto triednu štruktúru, čo ho robí stabilnejším než Rím. Táto štruktúra vytvára vhodné podmienky pre rozvoj miest, rozvoj meštianstva, rovnako pre rozvoj vojenských technológií, ktoré vznikajú kvôli konkurencii medzi štátmi, toto a geografická poloha Európy vytvára podmienky pre kolonializmus a napokon pre vznik kapitalizmu.
2. So vznikom triednej spoločnosti sa spoločnosť prakticky rozdeľuje na dva. Toto rozdelenie prežíva až dodnes a je nutné pre triednu spoločnosť, súčasne vytvára ďalšie delenia najmä v utlačovanej triede, aby zabránila spojeniu jej síl. Toto rozdelenie sa deje najmä v deľbe práce na duševnú prácu, rozkazovanie a manuálnu prácu, výkon týchto rozkazov. Neskôr sa deje tiež vo výrobe, oddeľuje výrobcov od tovarov, od výroby, od peňazí atď. Toto rozdelenie zodpovedá v Grécku rozdelením na súkromný priestor (oikos) a verejný priestor (polis). Oikos je priestor triednych vzťahov, ktoré sa majú vyjednávať medzi pánom domu a jeho rôznymi poddanými a nemá byť vynášaný do verejnosti. Polis je priestor slobody, v tomto prípade politiky medzi jednotlivými otrokármi. Polis môže existovať jedine na základe oikosu, na chrbáte týchto výrobných síl. Oikos je v tomto čase tiež priestorom rodiny, je to teda priestor nielen výroby tovarov a úžitkových hodnôt, ale aj reprodukcie oboch tried, výroby ľudí. Oikos je už vtedy priestor komplikovaných triednych vzťahov, voči otrokom vládne iný vzťah ako voči žene alebo voči deťom, či voči zvieratám. Polis je pritom priestor rovných vzťahov. V každom priestore vládne iný logos, teda iný jazyk, v oikose to je logos vlády a podvolenia, v polise skutočný logos diskusie a slobody. V oboch priestoroch však prevládajú rovnako súkromný, ako aj spoločný majetok, pričom v polise to je možno viac v prospech spoločného majetku. Aj vládnuca trieda má spoločný majetok a kolektívny život, ale nie pre všetkých. V oikose existuje pritom spoločný majetok medzi jednotlivými členmi tried, ako aj ojedinele medzi triedami. Zatiaľ čo sa vývojom triednej spoločnosti privatizuje čoraz viac predtým spoločného majetku, zostávajú najmä v oikose, v rodine pozostatky po spoločnom majetku a pôvodne komunistickej spoločnosti, zatiaľ čo polis je viac či menej pod kontrolou vládnucej triedy.
jeden dom, neskôr sa tento časopriestor úplne narúša a jeho jednotlivé časti sa oddeľujú. Tak sú v Ríme otroci najmä nasadzovaní na poliach namiesto roľníkov, zatiaľ čo dom zostáva priestor pre ženu a deti a pre tento triedny vzťah. Neskôr sa oikos ďalej delí a vo feudalizme je rozdelený prakticky na dva domy a jedno pole. Zahŕňa teda súčasne dom roľníka, kde sa rovnako nachádza priestor feudálneho vykorisťovania, ako aj priestor vykorisťovania žien a detí roľníka. Rovnako existuje dom pána, ktorý je priestor pre reprodukciu jeho triedy a pre vykorisťovanie jeho ženy (nie vždy), prípadne detí. Polis sa pritom v týchto spoločnostiach scvrkáva a možno ho buď premiestniť do senátu, neskôr do parlamentu, alebo do celého štátu. V prechode na kapitalistický systém a republiku sa obe priestory „radikálne“ menia, oikos sa rozdeľuje na oikos ako miesto reprodukcie a oikos miesto výroby, ktoré je oddelené od roľníka, ako aj tovary, ktoré vyrába. Na druhej strane vzniká oikos trhu, ku ktorému prichádza do styku nie ako vlastník tovarov, ale ako vlastník pracovnej sily. Polis sa formálne otvára, suverenita monarchu je nahradená suverenitou „ľudu“, každému sú udelené ľudské práva, zatiaľ čo občianske práva, najmä volebné právo zostáva v rukách vládnucich, tým sa polis rovnako rozdeľuje na polis pre národ a Polis pre „commoners“, či mešťanov. Neskôr sa tento obraz ešte viac komplikuje tým, že volebné a občianske práva sú udelené každému, no polis ako priestor zostáva pod kontrolou vládnucich. Počas kapitalizmu rovnako možno nájsť pohyby k rozpusteniu a rozdeleniu posledného nedotknutného oikosu, rodiny. Na začiatku 19. storočia sa tak deje a neskôr sa oikos rodiny mení z exkluzívneho priestoru ženy a detí na priestor príslušníkov rodiny, aj keď stále pod dominanciou muža, tým, že ženy vychádzajú po prvý krát do oikosu výroby a do polisu a Polisu (ak sa bavíme o ženách utlačovaných). Ďalšie tendencie naznačujú premenu oikosu rodiny do oikosu výroby. Comonistická spoločnosť bude znamenať postupné rozpustenie rozdielu medzi oikosom a polisom, ale na novej úrovni, že všetko bude polis – priestor slobody a „politiky“. Dôjde tak k politizácii oikosu výroby a oikosu rodiny, rovnako ako oikizácii polisu, jeho premene na „rodinu“.
3. Jazyk je v prvom prípade znakový systém zasadený do sveta a preto úplne závislý od neho, neexistuje nič na jazyku okrem jeho užívania, súčasne je jazyk rozhodujúci pre vznik „subjektu“. Jazyk v širšom zmysle slova zahŕňa akúkoľvek štruktúru, ktorá je „štrukturalizovaná“ a „štrukturuje“, do toho patrí tiež štruktúra „sveta“ tak ako sa ukazuje, štruktúra „subjektu“ a štruktúra rôznych jazykov, medzi nimi verbálny jazyk. „Subjekt“ vzniká vo vzájomnom štrukturovaní so „svetom“ (v štruktúre, v ktorej sa ukazuje) a ostatnými subjektami. Vznik subjektu je súčasne spoznanie štruktúry „sveta“ prostredníctvom „narodených“ jazykov – zmyslov. Jednotlivé znaky v týchto systémoch sú závislé od činnosti celého systému v „komunikácii“ s ostatnými systémami. Zmysel výroku „Ja rozprávam“ je závislé od ostatných znakov systému v jeho premenlivej štruktúre a od znakov, ktoré „korešpondujú“ s týmito znakmi v subjekte a vo „svete“. Tieto štruktúry sú súčasne ekonomické v pomere k ostatnými štruktúrami a ich „časom“, v pomere k času subjektu a sveta, v tom rozoznávať a komunikovať znaky. Jazyk medzi subjektami je pritom závislý od prvého znakového systému – zmyslov, podľa toho, podľa subjektu a podľa vlastného systému je ekonomický. Vznik jazyka, jeho rôznych podôb, ekonomickosti je spojený so vznikom človeka a triednej spoločnosti. V každom subjekte sa napokon v „malom“ (s vynechaním základných vedomých procesov tvorby štruktúr) opakuje tento historický vývoj jazyka a triednej spoločnosti, v spoznaní ich štruktúry, v tomto procese dochádza k postupnej väčšej hĺbky štrukturalizácie, k ďalšiemu upresňovaniu jazyka a subjektu vzhľadom na „svet“. Na začiatku su neskoršie oddelené štruktúry zjednotené a to tiež vonkajšia a vnútorná reč, verbálny a „vnútorný“ jazyk, no tiež potreby, „emócie“ a „myslenie“. V tejto fáze sú rozhodujúce asociácie a kontextuálne spoznávanie, s tým tiež dochádza k asociatívnej štrukturalizácii emócií s neskôr oddelenými štruktúrami, teda so zmyslovým vnímaním, s verbálnym jazykom a „svetom“. Tak vzniká „estetika“, ktorá asociatívne prepája tieto štruktúry najmä s emóciami. Určité tvary, farby a znaky jazyka sú prepojené s rôznymi emóciami a časťami subjektu. Tieto asociatívne prepojenia sú najmä dôležité v ideológii, kde sa prepájajú s určitými „ideologickými konceptami“ – teda znakmi vo vzťahu „svet“ a vlastný subjekt (určenými ku konaniu), imperatívami internalizovanými neskôr v subjekte a emóciami. Ideológia je tak prepojená s estetikou v jej pôvode a v charaktere zostávajúcej rannej štrukturalizácie. Ideálne tu je tak jeden znak verbálneho jazyka prepojený s vnútornou rečou, s imperatívom vo vnútornom jazyku, s konaním vo „svete“ a s určitou emóciou. Tieto znaky sú pritom „tvrdé“ znaky podobné reflexom, vždy pri ich oslovení dochádza k rovnakej reťazovej reakcii. Ideologické znaky sú tak spojené jednak s detstvom, s detstvom ľudstva v rannom vzniku jazyka a náboženstva, ako aj s estetikou a reflexným „myslením“.
4. Existuje podobne ako pri jazyku určitá ekonómia sebeckosti vzhľadom na látky sveta a potreby subjektu, s ktorými prichádza na svet – do bytia. Túto ekonómiu sebeckosti možno konštatovať na základe rôzneho množstva látok, ktoré sú potrebné pre zabezpečenie potrieb človeka – teda zabezpečenie jeho nesamostatného a vrodeného bytia. Pre zabezpečenie týchto látok a potrieb je pre človeka buď nutné alebo výhodné príchádzať do kontaktu s inými subjektami, čo tvorí jeho nesamostatnosť. V tejto nesamostatnosti sa bytie človeka nachádza v inom človeku, ako jeho telo a opačne. S rozvojom hospodárskych činností a deľby práce sa táto nesamostatnosť rozvíja. Lepšie alebo exkluzívne zabezpečenie potrieb „kolektívne“, nie individuálne je predpokladom pre jazyk a teda vôbec pre existenciu subjektu typu človeka. Súčasne je ale človek subjekt s nebytím, buď v druhých alebo v sebe a jeho prvotné bytie v sebe je vrodená túžba po bytí. Toto, spolu s rôznymi sebeckými potrebami, bytím v sebe a rozvojom triednej spoločnosti vyúsťuje v egoizmus, teda sebecké konanie, zvyšovanie a udržiavanie vlastného bytia cez nebytie druhých, proti potrebám druhých. Tento egoizmus ale plne zodpovedá subjektu, ktorý chce dosiahnuť najväčšie bytie, súčasne chce byť samostatné, ale neuvedomuje si, že nemôže byť. Buržoázny subjekt, ktorý chce dosiahnuť plné bytie v sebe, samostatné a nevrodené bytie a úplne vyradiť nebytie z vlastného subjektu je v konečnom dôsledku túžba stať sa Boh, teda niečo, čo človek nemôže dosiahnuť. Je to úplne samostatné bytie bez nebytia. Túžba po dosiahnutí tohto subjektu sa realizuje v úplnom „ovládnutí“ prírody, ďalšej buržoáznej ilúzie, v transhumanizme a v túžbe tvorby inteligencie a vlastného energetického zdroja.
5. Jazyk v širšom zmysle slova, teda zahŕňajúc jazyk konania, toho, čo nazývame „kultúra“, estetiku, ideológie a „myslenia“. Po decentralizácii subjektov a ich vzájomnej nekoherentnosti vzniká centralizácia a generalizácia subjektov do jedného všeobecného subjektu. Súčasne je tento subjekt závislý od „Boha“ – nedosiahnuteho sna kapitalistu. Dejiny triednej spoločnosti majú tak zdanie dejín konštrukcie „Božieho kráľovstva“ v zmysle konštrukcie Boha a nesamostatných detí-otrokov. Konkrétne je táto konštrukcia prve sprevádzaná už spomínanou privatizáciou commonsu, teda nesamostatného majetku a vzájomne nesamostatných subjektov a nanútením týchto subjektov do ešte väčšej nesamostatnosti oproti kapitalistovi – relatívne samostatnému subjektu. Toto nanútenie vzniká nanútenou výrobou nadproduktu a jeho následnému privlastneniu, vznikom peňazí a obchodu v monopole buržoázie, tým pádom monopolných cien, oddelenia peňazí od cirkulácie a tým pádom zhromažďovania kapitálu, najmä pôdy, teda konštrukciou samostatnosti, a oddelením výrobcov od výroby a spotrebiteľov od tovarovej cirkulácie. Veľká časť predtým oikosu je „spolitizovaná“ ale pre buržoáziu, commons sprivatizovaný, nielen pôda, ale hlavne výrobné činnosti. Nesamostatný subjekt je spravený ešte viac nesamostatným a je oddelený od najdôležitejších častí hospodárstva – od kontroly a plnej výroby tovarov – látok pre potreby subjektov, od cirkulácie týchto tovarov, keďže už nie je ich majiteľom, vystupuje proti nim len ako „spotrebiteľ“ (nesamostatný subjekt) a od cirkulácie peňazí, ktorá je oddelená od cirkulácie tovarov a kde „vzniká“ kapitál. Ako reakcia na búrenie tohto nesamostatného subjektu, na jeho násilné vzatie slova a jazyka – nepovolenej comonizácii jazyka vládnucich, logosa polisu (vyjadrením tohto je prevzatie písaného slova, vedy a násilia – troch jazykov vládnucich) vznikajú ústupky relatívne samostatných subjektov. Výsledkom týchto ústupkov je comonizácia častí privusu (napríklad „strategické podniky“, doprava, knižnica, univerzita), relatívna politizácia oikosu a Polisu – teda pripustenie nesamostatných do politiky, k volebnému právu a k „štátu“ a väčšie uspokojovanie potrieb väčším prídelom látok a tovarov. Výsledkom toho však nie je osamostatnenie jednostranne nesamostatných, ale upokojenie, uspatie a zväčšená nesamostatnosť. Voľný čas nesamostatných sa dostáva pod čo väčšiu kontrolu samostatných, stal sa predmetom výroby, výsledkom toho je spotrebný trh – kde má nesamostatný subjekt byť samostatný a aktívny. V čoraz väčšej jednostrannej nesamostatnosti tak nachádza svoju samotatnosť a jeho potreby sú uspokojené. Jeho jazyk sa mení, naberá estetiku plne nesamostatného subjektu. Súčasne tieto potreby a ich uspokojovanie je atomizované, oikosy a rodiny sú menšie, alebo sú „spolitizované“ vládnucimi (nový verejný priestor sociálnych médií), jeho potreby sa otáčajú proti sebe a proti druhým nesamostatným. Nesamostatné subjekty tak nemajú tvoriť jeden veľký oikos alebo prenikať do polisu samostatným jazykom, ale každý z nich má byť jeden nesamostatný oikos oproti samostatnému oikosu-polisu vládnucich.
Budúca triedna spoločnosť nemusí byť založená na kapitálovej akumulácii, ani na úplnej privatizácii života, alebo na drakonickej diktatúre. Privlastňovanie nadhodnoty sa môže diať rôznymi metódami, podstatné je „len“, aby existovalo. Toto sa môže diať odvodmi, fixnými, proporčnými či meniacimi, úrokmi, rentou, intelektuálnou či inakšou alebo daňami, poplatkami, obchodom, či dokonca platmi. Súčasne môže budúci výrobný spôsob existovať popri commonsu, podobne ako v Indii môže existovať aj v prípade, ak takmer celá spoločnosť funguje na základe commonsu. Od určitej úrovne vývoja výrobných síl bude nutné vytvoriť kapitalistu Boha, ktorý bude môcť spotrebovať viac než nesamostatný subjekt.
6. Commons ako výrobný a spotrebný spôsob sú inherentne ekonomickejšie ako súkromný spôsob. Napriek tomu sa nerozširujú, ale sú na ústupe. Najmä v ére digitálnej reprodukcie je súkromný spôsob výroby a spotreby až zločinne neekonomický. Privatizácia commons sa odohráva najmä v tomto priestore. V tomto priestore, ktorý je prirodzeným polisom, no zostáva „súkromím“ pod kontrolou vládnucich, tiež vznikajú nové formy privlastňovania nadproduktu vládnucimi, ako intelektuálna renta. Nízke zisky „nútia“ samostatných k hľadaniu nových spôsobov vykorisťovania. Tiež dochádza k privatizácii a racionalizácii „commonsu“ – rodiny, konkrétne výrobných činností v nej. „Sharing economy“ je perverzná kombinácia privatizácie a comonizácie, využívanie ekonomickosti spoločnej spotreby. Všeobecný smer triednej spoločnosti je k úplnej privatizácii a komodifikácii vzťahov medzi nesamostatnými subjektami. Pokiaľ bude táto privatizácia nutná z ekonomického hľadiska a nebude spôsobovať „škody“ vrámci posilnenia odporu alebo narušenia oddelených triednych svetov, teda oikosov a polisov, bude prevedená. Tento smer zahŕňa nielen privatizáciu „klasických“ commons – pôdy a zeme, ale aj commons priestorov v oikose, ako v rodine. Rodina ako prežitok z feudálnej spoločnosti, ale s potrebnou atomizáciou, delením oikosov a polisov podľa triednych hraníc, miesto „štrukturalizácie“ subjektu a učenia jazyka, teda tam, kde sa tvoria rozdielne subjekty, buď samostatné, alebo nesamostatné, bude skôr či neskôr prekonaná. Jej nahradením v triednej spoločnosti bude „perfektná“ štruktúra dlhu v podobe Boha-otca, ktorý daruje život. Táto hospodárska činnosť výchovy bude potom začiatočným dlhom každého nesamostatného subjektu a dôvodom pre začlenenie do výrobných činností – teda „ekonomickým donútením“ k tvorbe nadproduktu, ako tomu bolo na začiatku kapitalizmu v prípade oddelenia od akýchkoľvek výrobných prostriedkov. Tento dlh môže byť podľa náročnosti činnosti výchovy „nízky“, ekvivalent 20 rokov pracovného času, alebo astronomicky vysoký a prakticky splatiteľný „na večnosť“.
Pôvodné oddelenie výrobcov od výroby, ich oddelenie od cirkulácie tovarov a cirkulácie peňazí je prehlbované, no súčasne čiastočne narušované ako taktika k triešteniu nesamostatných. Finančný kapitál tak stále naberá na význame, no súčasne existuje snaha oživiť malokapitalizmus a podporovať „podnikanie“ medzi nesamostatnými. Výroba sa decentralizuje a prekladá do sektorov s monopolnými cenami, tak sa súčasne zabezpečujú relatívne vysoké mzdy, nízka alebo žiadna odborová organizácia a vysoké zisky (gastronómia). Prototypom budúceho „nesamostatného“ má byť buď niekto úplne závislý a disciplinovaný, alebo podnikateľ-zamestnanec v decentralizovanej výrobe s nulovými odbormi. Kde existuje triedny vzťah, má byť nahradený výlučne individuálnym zmluvným prístupom, alebo drakonickou represiou.
Vznik spotrebného trhu pre nesamostatných, relatívny blahobyt, teda vyššie pracovné náklady a nižšia miera vykorisťovania, no najmä ideologická a praktická kontrola nad voľným časom a jazykom nesamostatných vytvára paradoxnú situáciu, v ktorej je väčšina nesamostatných presvedčená, že sú páni, nevykorisťovaní a antikomunisti. Rozhodujúcu úlohu tu hrá populárna kultúra a masmédiá.
Zatiaľ čo spotrebný trh ovláda voľný čas, rekreačné činnosti a čiastočne jazyk nesamostatných, populárna kultúra a masmédiá vypĺňajú prázdny priestor vo voľnom čase a v pracovnom čase k úplnej ideologickej a jazykovej kontrole nesamostatných. Táto kontrola sa posúva na (prvý krát v dejinách) totalitnú úroveň vznikom digitálneho priestoru a zavedením orwellovského sledovania. Techniky, o ktorých by sa ŠtB len snívalo, tu vytvárajú takmer úplnú transparenciu nesamostatných voči samostatnému subjektu – voči kapitalistovi. Konečným cieľom je vytvorenie úplne transparentného priestoru, sledovanie akejkoľvek komunikácie, teda konštrukcia prvého aspektu Boha – vševidiaceho tvora. Tvorba nového oikosu v digitálnom priestore (sociálne médiá) tiež poskytuje kontrolu nad informačným tokom a priestorom pre slobodu prejavu. Tento priestor sa stáva dominantným v politickej diskusii a v sociálnej komunikácii. Populárna kultúra, špeciálny jazyk pre nesamostatných a masmédiá totálne tvarujú jazyk nesamostatných, tvarujú ich ako subjekty, ich jazyk takmer v každom ohľade. Dochádza nielen k oblbovaniu, ale aj k úplnému tvarovaniu myslenia a reči týmto priestorom, jediným priestorom centralizovanej komunikácie a „polisu“.
Ďalší jasný vývoj smeruje k fašizácii štátu a polisu, k používaniu spomínaných techník k politickej represii a k čoraz väčšej depolitizácii spoločnosti a privatizácii politiky. Táto fašizácia má iné tempo a iný spôsob, než tá v 30. rokoch. Táto sa realizuje prostredníctvom rôznych „nezávislých“ kanálov, prostredníctvom rôznych nespojených hnutí a takmer úplne bez použitia typických fašistických polovojenských oddielov. Že to ale stále fašizácia je, o tom svedčí všeobecný nástup krajnepravicových síl do vlád a parlamentov, o tom svedčí všeobecný nárast štátnej represie, rozpad buržoázne demokratických inštitúcií a začínajúce náznaky návratu fašistických metód štátneho fungovania, najmä v Latinskej Amerike.
Ak sa máme spýtať, čo je, ak niečo je, jadro fašizmu, tak to je najmä depolitizácia spoločnosti a jej úplne podriadenie pod kapitál, pod oikos, teda pretvorenie spoločnosti do veľkého otrokárskeho domu. Táto depolitizácia sa ale nemusí realizovať „násilnými metódami“. V dnešnej dobe túto depolitizáciu zažívame napriek krízovej situácie a najmä v súvislosti so spomínanou biopolitikou, používaním masovej kultúry a digitálneho priestoru. Napokon má byť polis – štát späť pretvorený na štát 19. storočia, kedy bola politika úplne ovládaná meštianstvom. Toto môže byť realizované postupným zničením sociálnedemokratických strán, odborového hnutia a ich nahradením „ľavomeštianskymi“ silami, ale tiež ovládaným jazykom, „občianskou spoločnosťou“ a všeobecnou depolitizáciou. Politika samotná zažíva čoraz väčší trend privatizácie, vulgarizácie, napodobňovanie populárnej kultúry, estetikou a je predĺženou rukou meštianskych masmédií. Na konci tejto depolitizácie má byť ideálne úplne spacifikovaná nesamostatná trieda, ktorá nemá úplne žiadny vplyv, ani účasť na politickom živote.
Táto fašizácia nemusí ale prichádzať k znižovaniu blahobytu a k rozpusteniu sociálnych služieb, rovnako pôjde ruka v ruke so zvyšujúcim sa komfortom a rekreačnými činnosťami. Rozhodujúce pre fašizáciu sú však krajnepravicové sily, ktoré majú narozdiel od 30. rokov silné zakotvenie v pracujúcej triede a ktoré sú financované a podporované meštianstvom a ich masmédiami. Fašizácia štátu sa neprejavuje nielen v rasistickej politike, ktorá vždy plní ekonomickú úlohu zvyšovania ziskov meštianstva a trieštenia nesamostatných, ale hlavne v posilňovaní represívnych aparátov štátu a vo všeobecnej spoločenskej militarizácii. Táto militarizácia sa odohráva nielen medzi štátmi, ale najmä vovnútri spoločnosti, nielen rozšíreným civilným trhom pre zbrane (z ktorých väčšinu majú vo vlastníctve reakčné, teda potenciálne kontrarevolučné sily), ale aj militarizáciou polície a čoraz väčším nasadzovaním vojenských oddielov vovnútri krajiny (ako vo Francúzsku počas dvojročnej a potenciálne večného výnimočného stavu). To všetko pod zámienkou zvýšeného terorizmu, ktorého vedľajšími výhodami je zvýšený rasizmus, ale aj ďalší dôvod pre koloniálnu politiku a vojny. Súčasne dochádza k zvyšovaniu politickej represie, nielen v tzv. „iliberálnych“, ale aj v „liberálnych demokraciách“, ktorej hlavnými terčami sú zostávajúce kúsky „ľavice“. V tejto militarizácii dochádza k úspešnému nasadzovaniu nových biopolitických techník, sledovania, masmédií, populárnej kultúry a digitálneho priestoru. Jednoznačným cieľom meštianstva je vytvorenie perfektnej diktatúry, ktorá vydrží večne a v ktorej nebude možné staviať žiadny odpor. K tomu cieľu chce doslova vytvoriť Boha, vševidiaceho, vševediaceho, no najmä všemocného.
Tým sa dostávame k možno najdôležitejšej časti a to je časť transhumanizmu a biopolitiky v dnešnej ére. V čase, v ktorom bude možné dosiahnúť nevídanú produktivitu, vedecký pokrok, spraviť ľudí doslova nesmrteľnými, dodať im po tisícročnom vývoji orgánov a protéz ďalšie orgány, no súčasne v čase triednej spoločnosti, bude všetko toto použité pre záujmy a ciele samostatných. Nielenže nebudú chcieť vytvoriť vševidiaceho Boha, ale aj všemocného Boha v pravom zmysle slova, nesmrteľného, bez všetkých biologických a evolučných slabín a chýb, s väčšou silou, možnosťou energií a inteligenciou. Týmto Bohom bude kapitalista, samostatný subjekt. V spojení s fašizáciou a možnosťami úplnej kontroly sa tu naozaj otvárajú brány diabolickej fantázie a pekiel. Znie to ako sci-fi, ale na druhej strane sa triedna spoločnosť začala naozaj tým, že jej hlavy a vlastníci zeme – kráľovia a faraóny boli za Bohov, alebo ich zástupcov považovaní. Boh je perfektný koncept pre triednu spoločnosť, ako otec všetkých ľudí a stvoriteľ celého sveta, je jej vlastníkom a preto smie poberať od každého rentu za stvorenie požadovať poslušnosť. Biopolitika a transhumanizmus na druhej strane bude môcť zasa vytvoriť perfektných poddaných a nesamostatné deti, nevidiacich, nevediacich, nemých, nepočujúcich a sprostých. Pôvodné oddelenie triednej spoločnosti na dve typy ľudí a oddelenie na duševnú a manuálnu prácu tu bude ukončené reálnym stvorením dvoch druhov ľudí – Bohov a zvierat, pričom jedným pripadne úplne rozkazovanie a druhým výkon.
7. Riešenie je v comonizácii jednotlivých výrobných a spotrebných činností, v jej ekonomickosti. Politizácia oikosu v smere nesamostatných subjektov. Vlastný jazyk a tvorba ekonomického kolektívneho jazyka. Celkovo samostatný jazyk, nielen verbálny, ale aj konanie, estetika, ideológia. Comonizácia, nie privatizácia rodiny. Comonizácia politizovaného alebo rozpusteného oikosu. Comonizovaný transhumanizmus ako realizácia nesamostatných subjektov, zmena potrieb pre viac kolektívnej realizácie.
Človek svojim rozvojom tvora, ktorý sám seba vyrába a mení vzťah seba k prírodu, ako aj prírodu samotnú, najneskôr teraz predbehol „prirodzenú evolúciu“. Nepotrebuje biologický balast a potreby, ktoré zdedil po situácii tisíckrát menšej produktivity, obyvateľstva a iracionálneho vedenia života. Zo všetkého najviac nepotrebuje sex, ani prastaré reflexy a nepotrebný genetický materiál (potrebuje však niečo, čo nahradí sociálnu funkciu sexu a iných potrieb). Súčasne ale môže vytvoriť nového človeka, ktorý nebude egoistický a ktorý bude schopný vytvoriť a bude súčasťou inej spoločnosti a iného vzťahu k látkam a k prírode. Nebude vytvárať Boha a nesamostatné zvieratá, ale vytvorí bohov, rovných a navzájom závislých.
Dôležité je však, aby tento transhumanizmus bol pod kontrolou spoločnosti a ľudí, teda ako ekonomický sektor pod exkluzívnou demokratickou kontrolou. Preto je anarchistický transhumanizmus nevhodný pre zabezpečenie tejto kontroly. Triedna spoločnosť, narozdiel od predstavy anarchizmus, vychádza z prirodzenej sebeckosti a nespôsobilosti človeka na novú racionalitu, rovnako z potreby centralizovaného riadenia komplikovanejších hospodárskych činností. Zamedziť tvorbu triednej diferenciácie je možné len pod centralizovanou demokratickou kontrolou, čo znamená s existenciou centrálnej moci a štátu v prechodnej fáze. Táto štátna represia bude tiež namierená proti pokusom svojvoľného transhumanizmu. V anarchistickom transhumanizme by buď táto centralizovaná kontrola chýbala a boli by možné paralelné transhumanizmy, alebo by sa jednoducho umiernila a premenila z monopolne kapitalistického na družstevne alebo libertariánsko kapitalistický transhumanizmus.
Pár poznámok: Je to príliš dlhé, vyšlo ...
Celá debata | RSS tejto debaty