Antistalinistická ľavica

Účelom tohto článku je poskytnúť približnú odpoveď na otázku relevancie marxistickej teórie v iných než ľudských subjektoch a inteligenciách a na niektoré argumenty pre existenciu triednej spoločnosti.

Základom ontológie sveta (teda toho, čo existuje), kde existujú viaceré veci, je rozdiel. Niečo musí byť rozdielne od niečoho druhého, aby existovala vôbec „vec“, teda niečo, čo nie je súčasne všetko. Na začiatku je tento rozdiel identický s pluralitou, teda vytvára dve „veci“ alebo entity. Odhliadnuc od diskusie o tom, či každý rozdiel je identický s pluralitou, budeme tu predpokladať, že existujú plurality bez rozdielu, teda dve identické veci. Každý rozdiel je teda pluralita, nie každá pluralita je rozdiel. Aj keby tomu tak nebolo, možno hovoriť o „približnej identite vecí“. Táto približná identita je relevantná pri komplexnejších veciach a možno ju vyjadriť nejakým relatívnym množstvom rozdielu vo vlastnostiach tejto veci (pričom vlastnosti tu vyjadrujú rozdiel a veci). Takto vznikajú kategórie a opakovanie kategórií možno pomenovať ako kvantitu, ich rozdiel ako kvalitu. Kvantita a kvalita nie sú identické koncepty. Pohyb medzi entitami sa deje buď štiepením, syntézou alebo kopírovaním (podľa teórie).

Základnou entitou v tejto teórii budú subjekty, ako ohraničené, jednotné entity s vôľou zameranou na činnosť. Ich najpodstatnejšia vlastnosť je schopnosť, ktorá vyjadruje vlastnosť potenciálu vyrábať produkty v kvalite a v kvantite. Produkty sú niečo, čo dokážu subjekty spotrebovať, pričom spotreba označuje užívanie nejakej veci z vôľe subjektu. Vôľa subjektu závisí v prípade človeka najmä od jeho biologických potrieb. Tieto činnosti, výroba a spotreba sa odohrávajú v čase, ktorý je závislý od dĺžky života subjektu, v prípade človeka od dĺžky biologického života. Vlastníctvo tu označuje len zabezpečené užívanie pre akýkoľvek účel. Triedny vzťah napokon označuje (kvantitatívny) nerovný vzťah vo výrobe medzi subjektami vzhľadom na ich schopnosti a vynaložený výrobný čas. Jednotlivé strany v triednom vzťahu sú utlačovaný a vládnuci subjekt. Triedne vzťahy existovali doteraz v triednych spoločnostiach, teda v systémoch väčšej kvantity subjektov. Nerovnosť v tomto vzťahu musí byť značná (od určitého relatívneho množstva) a proti vôli, resp. nezodpovedajúca schopnosti vládnuceho, aby bola triedna. Triedne vzťahy môžeme rozlišovať ako osobné alebo spoločenské podľa kvantity subjektov zapojených do jedného vzťahu, trhové, užívacie alebo „odvodové“ podľa spôsobu získavania nerovnosti vo výrobe, materiálne a nemateriálne podľa spotrebných vecí, kvantifikované a nekvantifikované podľa súčasného stavu zistenia kvantity. Tieto dve triedy sú tu symbolizované ako V alebo Volk pre vládnuce subjekty a v, alebo volk pre utlačované subjekty.

Požadované zmeny v triednych vzťahoch medzi týmito triedami označujú rôzne triedne ideológie. Pre ich pochopenie je nutné ešte zaviesť produktivitu výroby, teda schopnosť vyrobiť v určitom čase určitú kvantitu rovnakej kvality spotrebných vecí. Všetky triedne ideológie majú za cieľ čiastočnú alebo úplnú syntézu oboch tried (čiastočnú syntézu má za cieľ len jedna verzia liberalizmu). Marxizmus je ideológia, ktorá sleduje asimiláciu Volku do volku za súčasne zvýšenej produktivity práce. Asimiláciu Volku volkom (do volku) za zníženej produktivity práce sleduje reakčný socializmus. Anihiláciu Volku volkom sleduje stalinizmus alebo jeho tvrdšia verzia. Anihiláciu volku Volkom sleduje nacizmus. Čiastočnú asimiláciu volku Volkom sleduje liberalizmus. Keďže anihilácia volku nemôže byť úplná, nacizmus je kompatibilný s liberalizmom. Otázka inej inteligencie v súvislosti s triednymi ideológiami je závislá od jej pozície v triednom systéme a od jej schopností, ktoré zahŕňajú aj inteligenciu a vedomosti. V súčasnosti schopnosti ľudských V neospravedlňujú jej triedne postavenie v spoločnosti, toto sa však môže s inými než ľudskými subjektami zmeniť. Kategorizácia „človeka“ tu je navyše závislá od arbitrárnej hranice tejto kategórie vrámci jej vlastností a schopností.

Ospravedlňovanie existencie triednej spoločnosti sa najčastejšie koná argumentom „prírody“. Jeden z najstarších argumentov pre triedny vzťah, od Aristotela, vysvetľoval existenciu otrokov ako „ich prírodu“. Aristoteles však nijak nespochybňoval to, že to boli ľudia, ale snažil sa nájsť niečo v ich tele, ktoré by ospravedlňovalo ich triedne postavenie. Táto argumentácia podradeného tela sa rozšírila potom v modernej dobe s moderným rasizmom a sociálnym darwinizmom. Aristoteles však nedokáže nájsť nič, čo by odlišovalo telo otroka od tela slobodného muža, až jednoducho nato, že je s ním zachádzané ako s telom otroka, čo je jeho „príroda“. Príroda tak jednoducho znamená arbitrárny normatívny dôvod. Argumenty pre triednu spoločnosť sa často zaplietajú do kontradikcií, klamstiev a iných logických chýb. Moderné prevedenie argumentu „prírody“ tvrdí, že sebeckosť je vlastnosť, ktorá robí triednu spoločnosť nevyhnutnou, čo súčasne predpokladá, že sebeckosť je univerzálna ľudská vlastnosť všetkých ľudí, teda predpokladá rovnosť v sebeckosti, ale súčasne zabúda, že v triednej spoločnosti vládne nerovnosť sebeckosti. Teda, že je značný rozdiel v dosahovaní sebeckých cieľov medzi V a v, čo potom vyúsťuje buď v tom, že žiadajú nesebeckosť od utlačovaných, alebo argumentujú proti sebeckosti všeobecne.

Podobne to je s argumentom o individualizme a kolektivizme. Narozdiel od všeobecných predstáv hrá v kapitalizme kolektivizmus väčšiu úlohu, než sa myslí, no vládne najmä „skryto“ a v priestoroch, ktoré neohrozujú základy triednej spoločnosti. Výroba samotná, až na rozhodovanie o nej, je neporovnateľne kolektívnejšia než v predchádzajúcich spoločnostiach, jednotný trh a univerzalizácia práce napokon vytvára doteraz nevídaný ekonomický kolektivizmus. Aj keď je neviditeľný, je prítomný v každej výmene a vyrobenom tovare. Nutnosť kontroly utlačovanej triedy vytvára aj keď spervertovaný, reálny kolektivizmus v kultúre a v ideológii, ktorý je možno ten priestor, v ktorom by viac individualizmu spoločnosti prospelo. Tento kolektivizmus má častokrát povahu až smiešnej uniformity. Napokon je podobne, ako v iných otázkach, kolektivizmus „privilégium“ vládnucej triedy. Ich životná prax má napriek trhovej konkurencii, ktorá sa v čase monopolov čoraz viac stáva výnimkou, veľmi kolektívny charakter a to najmä v ideológii a obhajovaní triednych záujmov. Ich spôsoby spotreby, zatiaľ čo sú vo vzťahu k utlačovaným najviac kapitalistické, sú vo vzťahu k sebe a k ostatným zo svojej triedy prekvapujúco „komunistické“ alebo ukazujú mnoho predkapitalistických prvkov. Na druhej strane zostáva atomizácia rozšíreným fenoménom v pracujúcej triede, alebo pretrvávanie v úzkych sociálnych kruhoch a v rodine. Koniec triednej spoločnosti by mohol teda vyústiť do viac zdravého individualizmu, aj viac zdravého kolektivizmu.

Jedným zo známych antikomunistických argumentov je jej „totalitná povaha“. Bohužiaľ, spoločnosť a spoločenské zmeny sú vždy „totalitné“, pretože totálne pretvárajú žijúcu totalitu. Kapitalizmus ako spoločenský systém je viac totalitný než všetky doterajšie stalinistické režimy, len jeho schopnosťou je tieto zmeny privádzať bez veľkých množstiev otvoreného násilia. Toto sa deje v posledných desaťročiach najmä čoraz väčšou kontrolou celkovej totality ľudských činností a najmä kontrolou voľného času pracujúcej triedy. Jeho stratégiou je budovať na bodoch sebeckosti v ľuďoch a rozširovať v nich triedne vzťahy, alebo buržoáznu ideológiu. Najväčším prejavom jeho „umenia“ je pretvorenie sexuálnych vzťahov, ktoré dosiahol v posledných desaťročiach. Výsledkom toho je pretrvávajúci sexizmus v sexuálnych vzťahoch a čoraz rozsiahlejšia komercializácia a komodifikácia sexu. Vyjadrením toho je rozšírená kultúra pornografie a kognitívna identifikácia ženského tela ako sexuálneho objektu a tovaru. Nadväzuje tak na najstaršie paradigmy triednej spoločnosti, ako využitie otroka pre osobné účely sexuálneho uspokojenia v antickom svete. Rozhodujúcou časťou v komodifikácii voľného času je rozšírenie veľkého množstva komercializovaných aktivít a spotrebného trhu, ktoré sú súčasným nositeľom buržoáznej ideológie. Sociálne normy sú ďalšou oblasťou života, ktoré udržiavajú triednu spoločnosť a patria do nej len také jednoduché veci ako delenie na „súkromný“ a „verejný priestor“, tajnosť voľby politických strán, tabuizované témy v sociálne akceptovanej diskusii a pod. Kapitalistická akumulácia je totálna a permanentná, deje sa aj vtedy, keď na ňu vôbec nemyslíme a keď sa radšej zaoberáme inými vecami.