Antistalinistická ľavica

Nový dokumentárny seriál PBS The Vietnam War je ďalším v cykle centristického historického revizionizmu.

Po dôležitých obdobiach v dejinách, ako v rozhodujúcich vojenských konfliktoch, potom, čo je verejnosť všeobecne zavádzaná, nasleduje malé okno, v ktorom dochádza ku kritickému prepracovaniu tejto udalosti. Po nejakom čase, keď vtedajšia generácia umrela, keď dôsledky týchto udalostí sú prekonané a zabudnuté, dochádza k opätovnému pokusu, tieto udalosti interpretovať podľa záujmov vládnucich. Tento dejinný revizionizmus nastáva niekedy 20, 40, 50 rokov potom. Dnes sa tak deje s vojnou vo Vietname, zatiaľ čo vojna v Iraku je príliš v čerstvej pamäti, aby mohla byť všeobecne interpretovaná ako dobrý úmysel a úspech. Najnovší dokument PBS o vojne vo Vietname je taký revizionistický pokus, respektíve pokračovanie zavádzaní a klamstiev spred 50 rokov, v podobnom pokrytecky „ľavicovom“ kabáte. Vytvára podobne ako vtedy, falošný pluralizmus, keď proti sebe stavia pravicovú pozíciu demagogického antikomunizmu a exceptionalismu (americkej výnimočnosti), teda pozície, ktorá podporovala vojnu proti „ľavicovej“ pozícii, ktorá vojnu odmieta, pretože ju nemožno vyhrať, alebo je abstraktne nemorálna. Pozícia, ktorá odmieta prítomnosť vojska vo Vietname, ktorú nazýva liberálnej logike názor, len spomína ako krajnu pozíciu. Skutočne krajne ľavicovú pozíciu a jedinú zmysluplnú, ktorá tiež rešpektuje miestnych ľudí ako ľudí, ktora odmieta vojnu ako imperializmus a jej metódy ako teroristické, nie je vôbec spomenutá. Aj pozícia NLF je popísaná ako nacionalistická a patriotisticka, skôr vychádzajúca zo xenofóbie, než poznania vykorisťovania. Centristický pluralizmus tejto série sa teda snaží dať „každej strane“ priestor, teda od tých, ktorí oslavujú zabíjanie komunistov až po tých, ktorí chcú mier medzi oboma stranami. Rovnako je charakterizovaná tendenčne protilavicovým centrizmom v otázkach viny, kolonializmu, jednotlivých udalostí, v ich hodnotení a v hodnotení vývoja.

Opustenie otvorenej vojenskej propagandy a klamstiev je tak kombinované s občasným zavádzaním, vynechávaním niektorých udalostí a vývoja, a s „umiernenou“ stranickosťou.

Narozdiel od väčšiny doterajšej propagandy tento dokument priznáva dve základné veci: že USA bolo inštrumentálne pri vzniku vojny (Vznik Južného Vietnamu a prítomnosť vojsk pred vstupom Severu do vojny) a klamanie verejnosti vládou. Odmieta tak vtedajšie sväté pravdy štátnej propagandy: agresiu Severu a naratív o skoro vyhratej vojne, ktorý bol prekazený protivojnovým hnutím organizovaným komunistami. Súčasne ale túto skúsenosť s propagandou nedostatočne spracúva, iné časti propagandy ponecháva a proti vojne argumentuje len v línii „nebolo ju možné vyhrať“. Zločiny, ktoré boli spáchané, lži, ktoré boli šírené, sú tak interpretované ako chyby v cieli dominancie a dobytia krajiny. Celý projekt nikdy nie je ani polemicky popísaný ako teroristická vojna pre ochranu kapitalizmu.

Prvá časť popisuje vojnu od roku 1945 až do roku 1960. Vznik Studenej vojny tu je prezentovaný ako kombinácia sovietskej agresie a tragického nešťastia. Sovietsky zväz vraj okupuje Východnú Európu, západná aliancia nie je spomenutá ako okupanti západu. Rovnako nie je spomenutý eskalačný postoj USA, kto prvý vyvinul atómové zbrane, kto vytvoril vlastný nemecký štát, vojenskú alianciu. Francúzska, britská okupácia Vietnamu je spomenutá ako okupácia, ta americká nikdy. Tu začína tiež šablóna, ktorou popisujú najpodstatnejšie osoby v tejto vojne, ako ľudí s dobrými úmyslami, ktorí sú zajatcami podmienok a inak jednať nemohli. Spomína sa síce, že USA bolo hlavným sponzorom francúzskej vojny vo Vietname, aj fakt, že mierová dohoda zaväzovala strany k vypísaniu volieb, no dosadenie prezidenta a vytvorenie Južnej Kórei nie je nikdy prezentované ako jednoznačný zásah USA k predĺženiu vojny a zriadenie klientského štátu s klientskou armádou. Vietminh si pritom popísaní ako „rovnako nemilosrdní ako Francúzi“ a uvedení príklad ich represie bez príkladu koloniálnej represie. Rozdelenie Vietnamu na sever a juh je potom udalosť, ktorá sa akoby stala sama od seba. Ten bol vraj zriadený iniciatívou Ngiema a USA nemalo inú možnosť, než podporiť tohto „spojenca“, ktorého nikdy neoznačia ako diktátora. Máme tu teda typickú schému šialeného spojenca, ktorý rozkazuje USA, ktorého nemožno kontrolovať a je zodpovedný za väčšinu zlých vecí. Motivácia za konaním USA je „chyba“, viera v domino efekt, ktorý aj tak nie je pravdivý (aj keď dodnes definuje zahraničnú politiku).

Ďalších sedem rokov je asi najväčší prázdny flek dokumentu a možno pomenovať ako klamanie vynechaním. Dokument totiž nespomína neuveriteľne represívnu a brutálnu kampaň juhokórejského diktátora proti akýmkoľvek podozrivým komunistom, pri ktorom zomrelo niekoľko tisíc ľudí a proti ktorým sa NLF (juhokórejská časť Vietminh) spočiatku nebránila a systematicky nebránila až do roku 1959. Spomínané je znova len „násilie proti Ngiemovmu režimu“ a „útoky na vládnych zástupcov“.