Antistalinistická ľavica

Konšpiračné médiá, dezinformácie a kremeľskí agenti sa stávajú v posledných mesiacoch novou nálepkou na zaraďovanie ľudí do skupín, ktoré sú určené ako nepriatelia národných záujmov a tiež k nájdeniu obetného baránka, na ktorého možno posunúť celú zodpovednosť za Trumpovo fiasko.

Tento článok bude slúžiť krátkemu načrtnutiu nespočetných prípadov, kedy sa „tradičné médiá“ správali rovnako, alebo aj horšie ako spomenuté „konšpiračné médiá“ a ako tento fakt súvisí s existenciou triednej spoločnosti.

Vo vedomí obyvateľov západného sveta prevláda presvedčenie, že žijeme v slobodnej a demokratickej spoločnosti. Táto sloboda, aj keď je používaná ako klišé aj v tých najabsurdnejších politických konotáciách, ako v krajnepravicových a stalinistických pamfletoch, v konečnom dôsledku znamená určité negatívne občianske práva (teda ochrana pred ich porušovaním), slobodu prejavu, zhromažďovania a tlače. Ak hovoríme o demokracii, v dnešnej vládnucej ideológii znamená slobodné voľby s tajnou voľbou, v pokojnej atmosfére a parlamentný systém s voľným mandátom. Však politici, mediálny analytici a iní „experti“ niekedy spomenú, že štvrtou mocou štátu sú v podstate médiá. Médiá, napriek zákonnej ochrane proti porušovaniu slobody prejavu, sú jej pozitívnym garantom. Určujú témy, rámec a šablóny verejnej diskusie a majú nemalý vplyv na politický zápas a okrem iného, aj na celkové vedomie obyvateľstva. Napriek všeobecne rozšírenej predstave o nestrannosti médií, sa tu pokúsim ukázať, že najväčšie médiá, ktoré sú označované ako „tradičné“ a v kapitalistickej spoločnosti sú vlastnené a kontrolované kapitalistickou triedou, častokrát plnia úlohu štátnej propagandy, rozširovania a udržiavania kapitalistickej ideológie a v jasných príkladoch šíria dezinformácie. V klamaní sa často ponášajú na médiá stalinistických a iných totalitných režimov.

Skutočný rozdiel medzi tradičnými a tými konšpiračnými médiami nie je kvalitatívny, ale kvantitatívny. To čo konšpiračné médiá uverejnia, je skoro všetko špekulácia (ktorú tak neoznačia) alebo lož, zatiaľ čo v tradičných médiách sú neoznačenými špekuláciami alebo klamstvami rozhodujúce menšinové časti obsahu.

Triedna kontrola výroby myšlienok a ideológie

Noam Chomsky vo svojej knihe Manufacturing Consent: The Political Economy of Mass Media pokračuje vo svojom projekte, ktorý sa ťahá jeho celou prácou, v projekte odhaľovania veľmi jasnej a úzkej ideologickej zaujatosti a reprezentácie hlavných médií v USA a prípadov cenzúry, názorovej disciplíny, klamania a podporovania zločinných politík vlády USA. Kvôli inej úlohe a podstate médií v „slobodnej spoločnosti“, ideologická a obsahová kontrola nemôže nabrať metódu priamej štátnej cenzúry, ale hľadá si iné cesty, ktoré napokon ostanú na pracovisku miestnych novinárov zväčša nepovšimnuté.

Spomína päť metód kontroly médií: prvý tzv. filter, ktorým dochádza k dobrovoľnej, relatívne nedonútenej autocenzúre, alebo cenzúre skrz vlastníctvo a kapitalistický charakter mediálnych spoločností. Od začiatku 19. storočia, kedy sa vydávanie tlače stalo pomerne jednoduché, takže si tlač mohli dovoliť aj malé radikálne robotnícke skupiny, až dodnes radikálne narástla vstupná bariéra na vznik masového média, okrem nutných licencií je dnes nutný aj vysoký vstupný kapitál, takže dnes si v podstate môže založiť masové médium len člen kapitalistickej triedy (s. 3-14). Veľkosť mediálnych spoločností potom spôsobuje, že sa stále zväčšujú navzájom pohlcujú a tvoria monopoly. V súčasnosti väčšinu najväčších médií v USA kontroluje len päť nadnárodných spoločností. Potom nasleduje priama kontrola, ktorú na obsah a formu týchto médií uplatňujú jej vlastníci. Výsledkom toho je, že dnes už v takmer žiadnej krajine neexistuje veľké ľavicové antikapitalistické médium (vôbec nájsť ľavicové médiá je ťažké, ak pod ľavicou človek nemyslí liberálov).

Ďalší filter je zameranie na inzerentov. Zameranie na inzerentov znamená, že vo svojej existencii sú z veľkej časti médiá závislé na svojvôli inzerenta, či si u nich kúpi reklamný priestor alebo nie. Inzerčný systém napriek predstavám nie je demokratický, ale je to systém postavený na príjme, teda inzerenti sa chcú dostať k ľuďom s vyššími príjmami, čo znamená, že viac inzercie dostávajú médiá, zamerané na skupiny s väčším príjmom. Tento fenomén potom jasne ovplyvňuje politické a ideologické zloženie správ týchto médií, ako sa ukazuje napríklad vo Veľkej Británii, kde v 60. rokoch tri veľké časopisy blízke Labour Party, Daily Herald, Sunday Citizen a News Chronicle skrachovali práve v dôsledku značnej podinzercie z jasných dôvodov (že ich čitatelia boli skupiny s nižšími príjmami) (s. 14-18). Rovnako tak existujú prípady, kedy inzerenti mali priamy vplyv na obsah správ u svojich partnerov.

Tretím filtrom sú poskytovatelia zdrojov pre médiá. Kvôli podstate dnešnej triednej spoločnosti, aj agentúry a spoločnosti poskytujúce zdroje sú z veľkej časti buď súkromné, alebo ako v prípade USA agentúry Pentagonu. Preto už ich služby sú stranícke, zaujaté a sledujú jasné ciele public relations a lobizmu, častokrát sú oficiálne propagandistické, ako je to v prípade Pentagonu. Závislosť médií na týchto poskytovateľoch tlačí novinárov k tomu, nebyť príliš kritický a preberať tón, kostru a častokrát obsah týchto zdrojov. K tomu ešte prichádza vplyv „expertov“ a inštitúcií (think-tankov), ktoré sú takmer úplne napojené buď na vládu, alebo na silné kapitalistické záujmy (s. 18-26).

Štvrtý filter je flak, teda organizovaná negatívna reakcia „verejnosti“, ak novinári vyjdú z prijateľného rámca správ. K tomuto existujú rozsiahle siete organizácií, znova dominované kapitalistickou triedou. A toto je asi jediný filter, ktorý sa vznikom sociálnych sietí obrátil, kedy sa médiá dostali pod paľbu flaku z ľavicového smeru (s. 26-29).

Piaty filter je potom oficiálna ideológia, v Chomského časoch a aj dnes do značnej miery, antikomunizmus, ktorý svojou sociálnou silou viaže myšlienky a úsudky ľudí (s. 29-35). 1

Propaganda pre záujmy „demokracie“

Chomsky vo svojej práci, ktorú tvoria desiatky kníh, nazbieral stovky, možno tisíce prípadov, kedy tradičné médiá, pod vplyvom týchto piatich filtrov dezinformovali, klamali alebo len preberali štátnu propagandu. Každý človek s kritickým pohľadom na svet si aj dnes môže spraviť ľahko zbežné rešerše alebo výskumy. Obmedzím sa preto len na prípady jasných porušení princípov slobodnej a demokratickej spoločnosti Spojenými štátmi a ako tieto udalosti vykresľovali kapitalistické médiá, spolu s juxtapozíciou so spravodajstvom o podobných činoch u nepriateľov Spojených štátov. Chomsky v tomto prípade hovorí o zaslúžilých a nezaslúžilých obetiach a o dobromyseľnom a konštruktívnom krviprelievaní.

Prvý príklad, ktorý sa ponúka, je vojna vo Vietname. Túto vojnu médiá od začiatku takmer univerzálne vykresľovali ako obranu Južného Vietnamu proti „komunizmu“, opakujúc propagandu od US State Department, napriek jasným udalostiam pred rokom 1963. Tie ukazujú, že diktatúra Diema v Južnom Vietname nechcela pripustiť voľby podľa dohody z roku 1954, z dôvodu, že by tieto voľby vyhralo NLF (Národný front oslobodenia). Nasledovala – s priamou podporou USA – teroristická kampaň proti NLF a roľníckemu obyvateľstvu, ktoré sa až do roku 1959 ani nebránilo a potom po prepuknutí občianskej vojny sa ukázalo, že v dohľadnej dobe sa Diemova vláda rozpadne. Diem, spolu s časťou armády a obyvateľstva mieril k uzavretiu mieru a dohody s NLF, čo USA nemohli dovoliť a tak nasledovalo jeho zabitie a puč, ktorý postavil do čela vlády Thieua, ktorý v tejto pozícii zostal až do roku 1975. Médiá tieto udalosti vôbec nepokryli a to aj po konci vojny a rovnako tak písali o incidente v Tokinskom zálive, ktorý, ako sa neskôr ukázalo, bol len fabrikáciou za účelom dôvodu k invázii, v zafarbenom tóne. Zabudli písať o „neexistujúcej podpore pre Južný Vietnam“ a podpore asi 70-80 % pre NLF (čo vedela aj vtedajšia vláda). Písali o Speedy Express ako o nehode a zabudli spomenúť, že pravdepodobne 90 % obetí boli civilisti. Nepísali o Phoenix programe, ktorý bol „vražedný program“, namiesto toho zameriavali všetku svoju pozornosť na údajný obrovský pogrom v Severnom Vietname po zemnej reforme a na údajný Hue masaker. 2

Jasne neslobodné voľby v roku 1966 vykresľovali ako slobodné, zamlčali násilné potlačenie budhistickej opozície, masívne násilné premiestňovanie roľníckej populácie do vládou ovládaných táborov popisovali ako „ochranu“, aj keď malo jednoznačnú úlohu odobrať NLF „populárnu základňu“. NLF rutinne vykresľovali ako organizáciu úplne pod kontrolou Číny a Severného Vietnamu a o vojne sa hovorilo ako o občianskej vojne alebo agresii Severného Vietnamu či agresii Vietkongu. O nediskriminovanej vojne na civilné obyvateľstvo, ničení infraštruktúry, polí a hrádz nepísali alebo keď písali, tak vôbec morálnosť týchto metód nespochybňovali. Písali o nich ako o „červených zariadeniach“ alebo to boli „výnimky“ a „nehody“. V extrémnych prípadoch civilné obete spôsobené americkou armádou, boli v konečnom dôsledku následkom nepriateľského „teroru“. 3

Nestranné a objektívne reportáže o incidente v Tokinskom zálive ponúkli len malé týždenníky National Guardian a Stone´s Weekly, ostatné zabudli spomenúť ešte aj vlastné minulé správy a tvrdenia Severného Vietnamu odmietli ako propagandu. Po vojne sa potom začala ako vrchol absurdnosti usadzovať teória o porážke vo vojne, rozšírená Freedom Houseom, Brastrupom a Obendorfom, ktorá v podstate tvrdila, že „negatívne správy“ o ofenzíve Tet mali za následok „dezilúziu“, pokles podpory verejnosti, vietnamizáciu a konečnú porážku. Toto tvrdenie je nielen nepravdivé, pretože podpora verejnosti neklesla, ofenzíva Tet bola porážka podľa vládnych zdrojov, ktoré boli ešte negatívnejšie než mediálne správy, lebo zničila pokrok pacifikačného programu a vrátila kontrolu vidieka späť do rúk Vietkongu. Ale je aj zarážujúce, keďže mediálne správy práve hovorili o víťazstve Ameriky a ignorovali masívne civilné straty a taktiky používané Spojenými štátmi.

Ďalšie klamanie a sledovanie oficiálnej štátnej (straníckej) línie nastalo pri krytí Parížskej mierovej dohody z roku 1972, ktoré bolo explicitné opakovanie dohody z roku 1954, hovorilo o stiahnutí amerických síl z Južného Vietnamu a o politickej a mierovej spolupráci dvoch strán v zemi. Médiá túto dohodu ale vykreslili, potom ako ju Nixon a NVA porušili, že znova napadlo NLF, ako úspech a priznanie juhovietnamskej vlády ako jedinej právoplatnej reprezentácie a obnovenú vojnu vykreslili ako agresiu. Počas vojny oficiálne znázornenie názorov bolo len v taktickej línii, podľa toho, či by USA mali úspech alebo či by nemali úspech a vojna by poškodila ich obraz, avšak nikdy nebola po prvé invázia pomenovaná ako invázia, ale ako obrana a po druhé nebola nikdy spochybnená téza zasahovania a intervencie a či by USA malo z morálnych či legálnych dôvodov spustiť vojnu. Po vojne tento obraz pokračoval a stále bola celá vojna zobrazovaná ako obrana pred „komunistickou agresiou“ a skutočná porážka bola v tom, že Spojené štáty nedokázali túto agresiu odvrátiť a náhodnými zločinmi si poškodili obraz. Po vojne tiež nasledovala praktická blokáda Vietnamu a odmietanie a zabránenie reparácií a humanitárnej či inej pomoci. Podobne nebolo o bombardovaní Laosu a Kambodže a útokoch na Kambodžu písané vôbec, alebo len v povedomom spôsobe vynechávania dôležitých faktov a zaujatosti pre „slobodný svet“. 4

Zatajovanie a obhajoba genocíd

Príklad, ktorý možno najlepšie ilustruje, že médiá v Spojených štátoch operovali a operujú podobne ako stalinistické médiá vo vtedajšom Sovietskom zväze, teda ako propagandistické plátky vládnucej triedy, je Východný Timor. Zatiaľ čo sa vo svojom hneve a opakovaní typu „my sme vám to hovorili“ rozplývali nad genocídou v Kambodži (pričom tiež zabudli spomenúť jej časť pred rokom 1975), prebiehala v relatívnych číslach porovnateľná genocída vo Východnom Timore, ktorú v očakávanej miere skresľovali, ospravedlňovali a utajovali. Ešte pred vojnou dezinformovali o krátkej občianskej vojne a potom po invázii, ktorú nazvali ako intervenciu na strane „anti-Fretilin síl“ alebo na strane „pro-Indonézskych síl“, oboje tvrdenia jasne zavádzajúce, podobne ako stalinistické médiá vykreslili august 68 a inváziu do Afganistanu. Ďalej potom písali o tom, že Indonézia má už celý východný Timor pod kontrolou, ignorujúc ešte prebiehajúcu vojnu s Fretilin, iní o agresii vôbec nepísali, ale o „občianskej vojne“ medzi dvomi stranami. Zatiaľ čo prebiehal masaker miestneho obyvateľstva, jeden malý článok v rozsahu 150 slov hovoril o občianskej vojne medzi Fretilin a silami „podporujúcimi zväz s Indonéziou“ a jednoducho len spomenul, že v tejto vojne zomrelo 60 tisíc ľudí, s implikáciou, že väčšina z nich boli bojovníci. Počas ďalších troch rokoch sa objavilo už len šesť veľmi krátkych článkov spomínajúcich Východný Timor, dva písali o „občianskej vojne“, dva písali o tom, ako Indonézske sily bojujú proti Fretilin a za obyvateľstvo, ktoré je „nútené“ s nimi žiť, jeden článok hovoril o tom, že situácia je „stabilná“ a jeden tvrdil, že „väčšina životov bola stratená pred Indonézskou intervenciou“. Skoro žiadny netematizoval, že operácie Indonézskych síl boli úplne závislé od amerických dodáviek zbraní a že americkí poradcovia sa priamo zúčastňovali na operáciách. 5

Snahy médií v sledovaní straníckej línie sa pritom neobmedzovali len na utajovanie genocíd, zločinov, ale aj na maskovanie autoritatívnych režimov ako demokratických a demokratických ako autoritatívnych. Toto je možné nájsť v súvislosti s El Salvadorom, Guatemalou a Nikaraguou, z ktorých prvé dve boli podľa Kissingerovej slávnej politiky v stave teroristickej vojny spustenej armádou proti domácim politickým silám (všetkých okrem fašistických) a tretí bol príklad krajiny, ktorá bola pod útokom USA financovanými Kontrami a ktorá v roku 1984 usporiadala slobodné voľby. Nie že by médiá úplne ignorovali, že El Salvador a Guatemala úplne nespĺňali kritériá pre slobodné voľby, že obyvateľstvo bolo pod útokom armády, politické vraždy boli na dennom poriadku, tak, že aj miestneho arcibiskupa Romera zavraždili, žurnalisti boli rutinne zabíjaní, do politického boja boli priznané len niektoré strany a hlasovanie bolo verejné a povinné, ale ešte aj vykreslili miestne voľby ako vzor pre Nikaraguu. A samozrejme, vládne zabíjanie a fakt vojenskej junty úplne ignorovali, vykresľujúc situáciu ako občiansku vojnu medzi extrémnou ľavicou a pravicou, s vládou v strede, ktorá sa to snaží kontrolovať. Na druhej strane, voľby v Nikaragui vykreslili ako úplný výsmech, vymysliac si ešte aj príbeh o sovietskej dodávke MIG-ov. 6

Táto listina ani zďaleka nie je súhrnná, príkladov je pritom omnoho viac a pokračujú až dodnes. Má za účel len ukázať, že kapitalistické médiá majú bohaté dejiny klamania, dezinformácií a naberajú úlohu až oficiálnej štátnej propagandy. Čo malo toto správanie za účel v spomínaných prípadoch je celkom jasné: nedopustiť únik informácií o určitých udalostiach do verejnosti, zavádzať ju o iných za účelom tvorby verejnej podpory pre určité politické rozhodnutia a zamedziť verejný protest pre iné, ktorý by mohol ešte v obmedzenej demokracii, v ktorej žijeme, viesť k zmene týchto rozhodnutí. Svojim konaním sa jasne zaraďujú k spoluzodpovedným za zločiny proti ľudskosti spáchané Spojenými štátmi a inými, ktoré pomohli zakryť a neodhaľovali ich. Ak však človek konanie týchto médií sleduje po dlhšiu dobu, zistí, že ich účel a účel štátnych akcií, ktoré obhajujú, sleduje jasné politické ciele, zamerané na udržanie, ochranu triednej vlády a triednej spoločnosti po celej zemi, bojujúc proti akémukoľvek náznaku odporu koncentrovanou silou zbraní tejto obrovskej skupiny teroristov nazývaných kapitalistická trieda. Bojovať proti tomuto molochu je z pohľadu malých ľudí, ktorí sa ojedinele proti nemu postavia, naozaj zúfalá, až bezvýznamná snaha. Nádej spočíva preto len v tom, že sa informácie – ako tieto – rozšíria a dosiahnu dosť veľkú skupinu ľudí, ktorá nebude môcť byť umlčaná.

Zdroje:

1 Chomsky, Noam: Manufacturing Consent. The Political Economy of Mass Media, 1988
2 Chomsky, Noam: The Washington Connection and Third World Fascism, 1979, S. 345-409
3 Chomsky, Noam: Manufacturing Consent. The Political Economy of Mass Media, 1988, S. 169-206
4 Chomsky, Noam: Manufacturing Consent. The Political Economy of Mass Media, 1988, S. 206-251
5 Chomsky, Noam: The Washington Connection and Third World Fascism, 1979, S. 147-231
6 Chomsky, Noam: Manufacturing Consent. The Political Economy of Mass Media, 1988, S. 87-142

Publikované pôvodne v POLE – kultúrno-spoločenský blog. www.poleblog.sk