Mýty o liberálnej demokracii tu
Prvý mýtus o liberálnej demokracii je, že bola od svojho počiatku a dodnes je liberálna a demokratická.
„Liberálna demokracia“ vznikla ako pokrytecké popretie demokracie, ako zriadenie, v ktorom mali volebné práva a plné občianske práva len najbohatší ľudia. Rovnako vznikla ako pokrytecké popretie „liberálnosti“, kde občianske práva a ľudské práva nepripadli všetkým ľuďom a keď aj pripadli, ich reálna účinnosť sa blížila k nule. Jej skutočným obsahom je klamanie ľudu, tých, ktorých vyhlasuje za vládcov svojho systému. Aj dnes liberálne práva existujú len do tej miery, do ktorej vyhovujú mocným a bohatým, neplatia pre všetkých, neplatia všade, a „platia“ len tak dlho, ako si ich viete aj vybojovať, čo je v tvári tvár štátnej mašinérii podobná úloha ako začať povstanie otrokov. Toto klamstvo je v skutočnosti len efektívnejší spôsob vlády, pretože súčasne ukrýva vládu pred očami, sluchom a vnemami tých, nad ktorými vládne a klame od začiatku života až po koniec. V monarchii sme mali aspoň to privilégium tvrdiť o sebe, že sme poddaní, tu je nám aj toto „právo“ odobraté. „Práva“ tak znamenajú práva, ktoré neexistujú, ale ukladajú vám povinnosti a „vďačnosť“ za veľkorysosť vládcov.
Prvý mýtus o liberálnej demokracii zahŕňa tiež presvedčenie, že liberalizmus bol od počiatku a vždy na strane pokroku dejín, na strane utlačovaných proti rasizmu, proti šovinizmu, antisemitizmu a iným reakčným postojom voči rôznym skupinám podľa ich „zdedenej“ a inej identity.
Častým argumentom liberálov proti marxizmu a sociálnej demokracii je, že je exkluzívna a že je tzv. „klasistická“ – triedne šovinistická, teda rozširuje predsudky a predstavy o nadradenosti, či podradenosti o nejakej triede, väčšinou meštianskej triede.
Obe predstavy si však protirečia s reálnym liberalizmom 19. storočia a postojom jej predstaviteľov, väčšinou mešťanov, voči „spodným“ triedam.
Liberalizmus 19. storočia (v menšej miere 20. a 21. storočia, ovplyvnený inou situáciou) bol prekvapujúco oportunistický voči rasizmu, antisemitizmu a čiastočne ešte viac šovinistickejší, rasistickejší a reakčnejší než hnutia a triedu, ktorú nahradil. To dokazuje napríklad zrušenie a opätovné zavedenie otroctva počas Francúzskej revolúcie (zrušili ho Jakobíni a opäť zaviedli Girondovci), pomalé a častokrát ekonomicky a politicky nevyhnutné rušenie otroctva vo Veľkej Británii a v USA, no najmä extrémy triedny šovinizmus meštianstva najmä vo Veľkej Británii. Tento šovinizmus sa prejavoval najmä voči chudobným a nezamestnaným, ktorých niektorí teoretici ako Malthus navrhovali vyhladovieť, iní navrhovali ich zapriahnúť v pracovných domoch – v podstate pracovných väzeniach pre chudobných (Poor Act Amendment z roku 1834). Štátna podpora tak mala podmienená prácou v týchto domoch, v ktorých vládli pracovné podmienky blízke otroctvu a neskorším pracovným táborom fašistických a stalinistických režimov.
Triedny šovinizmus, teda presvedčenie o nadradenosti vlastnej triedy, je veľmi rozšírený v samotnej meštianskej triede. Bohužiaľ k podloženiu týchto tvrdení neexistujú empirické štúdie (zo samozrejmých dôvodov), ale každý, kto letmo sleduje mediálne správy pochádzajúce z meštianstva a prichádza s touto triedou do kontaktu, vie, že to je rozšírený, ak nie dominantný postoj.
Článok O triednom šovinizme