Stalinistické a latentne stalinistické skupiny a osoby sa dostávajú do svojej „ľavicovej“ fázy.
Na výročie 17. novembra zrazu po 30 rokoch objavujú prieskumy verejnej mienky a o tom, že November bol prevrat organizovaný Štb a ukradnutá revolúcia. Ak to naozaj s tým antistalinizmom myslia vážne, mali by aj úprimne bojovať proti byrokratizácii vo vlastnej organizácii a proti bývalým príslušníkom Štb. Ich kritika stalinizmu je pritom zameraná a obmedzená na eufemistické vyjadrenia o „demokracii“ a „ľudských právach“, akoby stačilo zaviesť západnú liberálnu demokraciu do vtedajšieho štátneho aparátu a bol by z toho pravý socializmus.
Dnešná ľavica je tak úmyselne či neúmyselne ešte stále zaťažená stalinistickými predstavami o socializme. Tie možno zhrnúť do dvoch približných prúdov: do „liberálneho“ stalinizmu, ktorý sa snaží „spojiť“ západnú liberálnu demokraciu so štátne riadeným hospodárstvom, ktorý kritizuje stalinistické režimy najmä z perspektívy chýbajúcej liberálnej demokracie, teda súťaže politických strán v parlamentnej demokracii. Druhý prúd možno označiť ako latentný stalinizmus, ktorý si v základe mýli komunizmus alebo socializmus so štátne riadeným hospodárstvom. Jeho predstava je znárodniť celé hospodárstvo, preferovane prostredníctvom parlamentných volieb a deklaruje toto ako socializmus. Štátna byrokracia a všetky ostatné pozostatky triednej spoločnosti, rovnako ako byrokratické riadenie hospodárstva majú ďalej prežívať. Tieto prúdy si neprotirečia, ale môžu sa dopĺňať a môžu byť aj doplnené nejakou formou „ekonomickej demokracie“, ako v Juhoslávii. Záleží na tom, čo si pod tým pojmom možno predstaviť. Marxistická predstava komunizmu je pritom vo viacerých bodoch odlišná: po prvé hovorí o spoločenskom, nie štátnom vlastníctve. To nie je len slovná hračka, ale predpokladá dobrovoľné, no najmä obmedzené centrálne riadenie, teda také, ktoré vychádza z menších centier a ak to je nutné, má celkové spoločenské centrum. Toto však nie je to isté ako všetko znárodniť. Ďalší rozdiel je v predstave štátu, ktorý je v stalinistickej ideológii v podstate nezmenený buržoázny štát. Jeho byrokracia a absencia demokracie sa nemení, alebo ešte viac posilňuje v prospech byrokracie. Byrokracia tu označuje jednak rigidnú a osobnú deľbu práce pre administratívne činnosti, ich vymenovanie na rozdiel od voľby, no najmä presun rozhodovania k týmto osobám. Rovnako sa nemá v tejto predstave nič alebo málo meniť na štruktúre represívnych aparátov. Posledná alebo prvá rozdielna predstava je v demokracii. Buď sa nemá na demokracii v porovnaní s buržoáznym štátom nič meniť, alebo má byť len doplnená „legislatívnymi“ elementami. Preto tiež kritika, ktorá je takmer úplne zameraná na demokratizáciu politiky v línii buržoáznych ideálov a politických strán (v zmysle toho, ako fungujú dnes). Ekonomika tak ma byť buď nedemokratizovaná, alebo má byť táto demokracia obmedzená na niektoré rozhodnutia na úrovni podnikov, najlepšie v kombinácii s trhovou výmenou a kapitalizáciou týchto podnikov.
Táto ľavicová fáza má svoj ekvivalent v „ľavom obrate“ stalinizmu v roku 1928, keď sa byrokracia prudko odvrátila od svojich dovtedajších spojencov – kulakov, aby realizovala kolektivizáciu a industrializácie, pretože zistila, že kapitalizmus by eliminoval jej privilégiá a mocenské postavenie. Dnes nemáme túto špecifickú situáciu, čo však máme, je, že sa stalinisti, podobne ako sociálna demokracia snaží nachádzať nové cesty, ako „syntetizovať“ svoje záujmy a záujmy buržoázie. V tejto predstave „socializmu“ leží snaha zabezpečiť naďalej triedne postavenie pre buržoáziu v zmenenom hospodárskom systéme. Tieto alternatívne modely sa líšia málo až veľmi od seba. Naproti predstavám je mnoho spôsobov, ako zabezpečiť pokračovanie privlastňovania nadhodnoty a nemusia byť v rámci kapitálovej akumulácie. Môžu byť znovuzrodením feudalizmu, aziatského alebo otrokárskeho výrobného spôsobu v iných formách. Dane, renta, či intelektuálna alebo „majetková“ (dnes už nie v prvom rade na pôdu) alebo paušálne odvody či už prostredníctvom finančného kapitálu alebo inak môžu byť alternatívnym zdrojom nadhodnoty aj vtedy, ak bude všetko ostatné socializované. Takéto spôsoby sú plné kompatibilné s predstavou „kooporatívneho“ „socializmu“, kde podniky budú fungovať ako družstvá alebo pracovníkmi vlastnené „akciovky“, kde ale bude stále nutná kapitalizácia inými zdrojmi a obchod medzi podnikmi. Moderný ázijský výrobný spôsob si možno tak predstaviť, že bude fungovať úplne komunisticky až na štát, ktorý bude odvodmi alebo daňami zabezpečovať nadhodnotu pre buržoáziu. Tieto modely majú rovnakú varianciu do druhého smeru, kde možno nájsť rôzne formy fašizmu, „anarchokapitalizmu“ a kombinácií medzi týmito smermi je neúmerne. Tieto snahy „socialistov“ možno tak interpretovať ako snahy zopakovať stalinizmus alebo vytvoriť nový model, kde bude buržoázia naďalej vládnuť pod nápisom „socializmus“.
Vážne snahy o boj proti byrokratizácii vo vlastnej organizácii by museli zahŕňať volenie odvolateľnosť, transparentnosť funkcií, úloh a plnenia úloh, transparentnosť navonok, otvorenosť organizácie, skutočná sloboda diskusie, preverovanie členov organizácie podľa ich motívov, minulosti a možných spojení s Štb a dnešných štátnych represívnych aparátov, čo najväčšie obmedzenie platených funkcionárov a deľby práce pre tieto činnosti, vždy presadzovať voľbu takýchto funkcionárov alebo minimálne odvolateľnosť, dodržiavanie racionálnej diskusie a centralizácia len, ak je nutná a efektívna.
Typická „liberálne stalinistická“ predstava je tak naivná predstava, že možno kombinovať liberálnu demokraciu so „štátnym socializmom“, pričom štát má zostať rovnako alebo porovnateľne byrokratický ako dnes.