Exkurz do starovekého Egypta, Grécka a kresťanskej teológie odhaľuje triedny pôvod jazyka, filozofie, etiky a náboženstva.
Bohovia a Boh (v starovekom Egypte ma´at) boli súčasne aktom zavedenia jazyka, teda ohraničenia znakov opisujúcich svet (vtedajšie Božie mená ako prvé znaky označujúce rôzne činnosti a koncepty) a súčasne zavedením obsahu tohto jazyka, ktorý bol „snytézou“ etiky, morálky, zákona a náboženstva.
Toto možno pozorovať na Bohu Ma´at a na prvých (?) „filozofických“ dielach Imhotepa. Ma´at, ktorá bola súčasne znakom v jazyku, bola bohyňa „pravdy“ a „spravodlivosti“. Táto pravda a spravodlivosť bola od začiatku triedna pravda a spravodlivosť, bola to „pravda“ „Boha“, jeho inkarnácie vo faraónovi, majiteľovi kráľovstva a poddaných, majiteľovi sveta a životov vo svete. Bola to „spravodlivosť“ triednej spoločnosti, teda spravodlivosť rozdelenia nadproduktu a produktu tejto spoločnosti, ktorá pripadala podľa „prírodného“ „práva“ faraónovi a Bohom. Náboženstvo tu, ako neoddeliteľný brat kráľovstva, triedneho štátu brániaceho triedny majetok, bolo súčasne „autoritou“ na jazyk a tým pádom na etiku, morálku a zákon. Ma´at ako slovo, meno Božie symbolizuje a súčasne je tento pôvodný akt tvorby jazyka, ktorý je od začiatku svojej existencie naplnený významom ideológie vládnucej triedy. Na začiatku jazyka, písma tak stojí „autorita“ Boha-kňaza-vlastníka, ktorý rozhoduje o tom, čo je pravda, čo je správne, čo je spravodlivé, etické.
Súčasne tento koncept stojí pre „syntézu“, ktorá sa až rozvojom triednej spoločnosti „rozdelí“ na viaceré koncepty, „slová“ a celé hospodárske oblasti, etiky, filozofie, práva a náboženstva. Etika, to, čo človek má robiť, aby bol „dobrý“, filozofia, to, ako má rozmýšľať, čo je svete, právo, to, čo je povolené a čo nie a bude potrestané a náboženstvo, teda prirodzené právo Boha na celý svet a na život všetkých jeho detí, tu ešte existuje v jednom ucelenom slove. Na začiatku bolo slovo, to bol Boh a toto slovo sú všetky tieto dnes v rôznych slovách rozbité významy.
Základom tejto triednej etiky je podľa Imhotepa „počúvanie“. Toto neznamená len jednoducho dobrovoľné počúvanie reči druhého subjektu, ktorý rozpráva, ale znamená to singulárne a pôvodné „počúvanie“, znamená to príjem a akceptácia jazyka s jeho významom, akceptácia triedneho významu etiky, filozofie, práva a náboženstva ucelenom v koncepte Boha ma´at, tiež to ale znamená autoritatívny pomer pri učení jazyka, pomer dieťaťa a rodiča, ktorý dieťa „poučuje“ o tom, čo existuje a prečo, činnosť, ktorá ako Wittgenstein hovorí, sa podobá na rozkaz, pričom tieto významy jazyka majú človeka potom po celý život určovať k určitému konaniu a napokon to znamená jednoducho „poslušnosť“, poslušnosť voči tomu, kto učí, určuje, vládne, dáva, berie, k Bohovi-vlastníkovi-kňazovi-zákonu. Táto poslušnosť samotná singulárne určuje celé ľudskú etiku. Len poslušnosť je dobrá, len poslušnosť je „pravda“ a len poslušnosť prináša úžitok, ktorý je aj tak daný prvotným darom Boha, života, ktorý smie kedykoľvek vziať. Poslušnosť je „dobro“ a neposlušnosť je „zlo“, povedať nie znamená vykonať „zlo“, chcieť koniec tohto triedneho pomeru znamená „egoizmus“, hovoriť pravdu o triednej spoločnosti znamená „klamať“, pretože jediná „pravda“ je tá triednej spoločnosti. Porušiť poslušnosť voči Bohu-otrokárovi-kňazovi-policisti znamená najvyšší trest, buď smrť, alebo vylúčenie zo spoločnosti, pričom jediná spoločnosť, ktorá existuje je „triedna spoločnosť“.
Protikladom ma´at je isfet – chaos, zlo, egoizmus, klamstvo.
O štyritisíc rokov neskôr máme potom rozdelenie tohto pôvodne jednotného konceptu na viaceré oblasti, „vedy“, no jadro jazyka ako triedneho „daru“ zostáva. Zostáva triedna spoločnosť, ktorá je jediná možná spoločnosť, ako nám dnešní kňazi „Boha“ – kapitálu hovoria, zostáva triedne právo, voči ktorému najvyšší trest vládne efektívne, pričom v jazyku je neprítomný. Zostáva etika ako právo a právo ako etika. Komunista je „zlo“, je to „zločinec“, „bezbožník“, „klamár“ a „egoista“, pretože jediná pravda, dobro a zákon je tá triednej spoločnosti. Najvyšší trest pre klamára a zločinca je odobratie prvotného daru Boha, teda odobratie licencie života, intelektuálna renta tohto aktu sú celé dejiny triednej spoločnosti, života. Pretože život, teda všetko, je výtvorom pôvodného „pána“, ktorý stále vládne všetkému. Dokáže všetko, smie všetko, vlastní všetko. Je dobro, pravda a vládca. Len akoby zázrakom jednu vec nedokázal, akoby zabudol pri svojom výtvore, pri spasení a pri neustálej kontrole zaistiť aj neslobodu jeho poddaných. Možno aj tak robia jeho plán, avšak prečo sa potom proti nemu búria? Existuje jedno miesto, ktoré nedosiahne, ktoré sa vymyká jeho (je to muž) kontrole a vlastníctva. Je to duša, subjekt, vôľa, rozhodnutie. Je to sloboda. Vaša sloboda. Poslušnosť je voľba. Ja hovorím nie. Vy môžete tiež.