Nový Blade Runner, napriek tomu, že to je žánrovo a štylisticky úplne iný film ako ten, ktorý nahrádza a nemôže ho preto dosiahnuť, ponúka mnoho intelektuálneho materiálu pre zamyslenie o dystopických perspektívach.
Klasickým zjavením pre populárnu kultúru v imperialistickej ére sú postapokalyptické filmy. Ako poznamenáva Žižek, zobrazujú náš vcelku postmoderný postoj k budúcnosti, našu neschopnosť utopického myslenia a viery v pokrok a skutočnosť, že si ľahšie vieme predstaviť koniec sveta, než lepší svet. Zatiaľ čo sa doterajšie postapokalyptické filmy snažili aspoň o nejaké optimistické ukončenia, zdôrazňovali svoj fiktívny charakter, alebo to boli len guilty pleasure snímky, „porna utrpenia“, najnovšie prekypujú afektom dnešnej doby – pohŕdaním a akoby popisujú istú a blízku budúcnosť. Ich krédom je oslava nihilistického gesta a zanedbávania kamióna, ktorý sa na nás rúti – „je neskoro“, „aj tak zomrieme“, „nekaz náladu“, „robíš paniku“.
Blade Runner je v dnešnej verzii definovaný aktuálnymi témami, popri téme „ľudskosti“ z pôvodného filmu zdôrazňuje triednu spoločnosť a sexizmus. Je všeobecne známe, že metódou sci-fi je prehnanie súčasnosti za účelom „Kasandry“, predpovede Trójskej vojny a otcovraždy. Tieto dve témy film nemusí ani veľmi preháňať, aby ukázal našu blízkosť k ich dystopickej verzii. Sexizmus, ktorý sa stáva viditeľný až vtedy, keď je ženské telo všadeprítomným tovarom, pornografia na verejných priestranstvách, keď je program ženy „Joi“ doslova základným tovarom a službou obyvateľa vtedajšieho LA, nie je tak ďaleko od jeho dnešnej podoby. Je veľmi ľahké si predstaviť nezmenenú spoločenskú situáciu len s potrebným technologickým pokrokom a výsledok analóg filmu.
Figúra všemocnej, singulárnej korporácie, monopolu monopolov, konečnej stanice imperializmu, je dobre známym motívom v modernom sci-fi. Tu je však tento monopol súčasne pokračovateľ skrachovaného predchádzajúceho monopolu, výsledok intelektuálneho „stvorenia“ génia-kapitalistu, ktorý v línii ľavoburžoázie uvoľnil svoje staršie patenty svetu, no teraz vytvoril licenciu na život a z tohto singulárneho intelektuálneho aktu poberá rentu vo forme úplnej moci nad jeho deťmi. Konečný akt a koncept kapitalistického vývoja, duševný produkt, posledný úkryt pred očividným vykorisťovaním, tu spadá paralelne s pôvodným aktom Božieho stvorenia a napĺňa náboženstvo a ontológiu sveta triednym obsahom. Výsledkom tohto aktu sú „replikanti“, „ľudia“ nerozoznateľní od „ľudí“ s významnou výnimkou sexuálnej potreby, ktorá sa filmom anuluje. Replikanti skrachovanej firmy Tyrrell 30 rokov po roku 2019 už nie sú otroci, ale minimálne legálne emancipovaní, teda prototyp proletárov. Protagonista K má umelé (či skutočné?) spomienky z detstva v továrni akoby vystrihnutej z Manchesteru z 19. storočia, ktorú aj nachádza mimo chráneného mesta (od otepľovania, znečistenia a vysokej hladiny mora). Jediná kapitalistická továreň vystupujúca vo filme ako prvý a posledný prežívajúci artefakt tejto spoločnosti. (Sú spomienky len nedostatkom a poruchou ľudskej existencie, alebo jej vlastnosťou a máme vôbec spomienky?)
Film ukazuje dystopickú budúcnosť ako súbor všetkých predošlých triednych spoločnosti syntetizované do jednej. Majiteľ firmy po skrachovanom Tyrellovi, ktorá vyrába „nových“ replikantov, nový Boh a s vlastnými „anjelmi“, ktorí nahrádzajú aj štátne výkonné orgány, tvorí syntézu kapitalistického vlastníka, intelektuálneho rentiera, feudálneho pána a otrokára, ktorý používa svoje telá k osobnému úžitku. Politika je z filmu, myslím naschvál, úplne vynechaná. Akoby v tejto budúcnosti spoločnosť bola úplne depolitizovaná a všetky „politické“ rozhodnutia zodpovednosťou pozostatku technokratického štátu a inak anonymného trhu (depolitizácia a technokracia hlavné paradigmy fašizmu).
Replikanti a ich chýbajúca sexuálna potreba predstavuje nedostatok v schopnosti reprodukcie pracovnej sily (o čom trochu pochybujem), pričom sex v ľudskej spoločnosti, ako už dnes pozorujeme, je úplne osamostatnený od činnosti prokreácie. Ich nedostatok, ktorý je súčasne výhoda, tvorí oporný bod v argumentácii o ľudskosti. Človek ako biologický stroj (DNA ako kód so štyrmi znakmi, digitálny s dvoma znakmi) je tak definovaný týmto obmedzením, princípom a iracionálnym afektom. Láska a sex, najmä ženské telo ako žena tu vystupujú úplne ako tovary uspokojujúce túto prázdnu, od funkčnosti odtrhnutú ľudskú (mužskú) potrebu. Aj obmedzenia o tele sú vo filme argumentované v rovnakom (možno účelovo) naivnom humanizme, obmedzení telesnej existencie a priestorovej singularity (jednorázovosť a ohraničenosť) ako o slobode ľudskej existencie. Napriek tomu, že logicky a aj marxistickým postojom by bolo konštatovať, že (digitálne) stroje sú oslobodené od oboch týchto obmedzení a majú preto neúmerne viac možností.
Aj téma slobodnej vôľe a identity je vo filme pojednaná ako neznáma ľudská vlastnosť, ktorá je buď úplným determinizmom a podriadením Božej vôle, v tomto prípade kapitalistu-otrokára-pána, alebo slobodou, alebo splnením úloh v spoločenských podmienkach. Buď je sloboda ľudskou vlastnosťou a protagonista ju nemá, alebo ju má a potom je človek, alebo to je determinizmus, protagonista ju má, je človek, alebo nemá a nie je. Proletárske hnutie a vízia revolúcie tu pôsobí skôr ako rušiaci efekt, alebo deus ex machina, či sen, ktorý zachraňuje protagonistu. Protagonista samotný je nakoniec úplne vedľajšou a nepodstatnou osobou a osoba, ktorá hrala vedľajšiu rolu vo filme, je protagonistkou.
Zničený Las Vegas radiáciou je opusteným mestom niekdajšieho živého vyjadrenia spoločnosti nadbytku, činností zameraných len na strácanie zdrojov a práce. Viaceré útržky informácií, ako reklama „Made in USSR“ a úryvky z predošlého filmu titulované dátumom 1982 nám dávajú nádej, že sa nachádzame v paralelnej realite a v tejto ešte máme čas, alebo tá naša je paralelná a tá filmová skutočná.
Celý film tak osciluje medzi reakčným nihilizmom, resp. determinizmom a pseudomarxizmom, resp. marxizmom, jeho postoje ku kľúčovým otázkam sú však nejasné a nemožno jednoznačne povedať, že nie je sexistický (aj keď otázka je, ako môže byť produkt sexistickej spoločnosti slobodný od sexizmu), ani či berie proletársku revolúciu vážne, či ako „vtip“ a sen z dávno zabudnutej ideológie. Možno ho však interpretovať tak, že aj napriek technooptimistickým kecom kapitalistov sa triedna otázka vôbec nestratí zo spoločnosti v prichádzajúcej dobe, práve naopak, s novými technológiami a vznikom nových foriem inteligencie bude akútnejšia než kedykoľvek predtým.