Povinnosť, úrad, liturgia a efekt sú koncepty rozobraté v šiestej, chronologicky ôsmej knihe série Homo Sacer.
Liturgia, centrálna prax v kresťanstve, znamená pôvodne „verejná služba“. Aj činnosť kázania, prednášky a vedenia zhromaždenia veriacich bola pôvodne v kresťanstve služba, ktorá nezodpovedala žiadnemu úradu a zodpovedných ľudí neoznačovali ako „kňazov“. Aj v Ríme boli kňazi považovaní za verejných služobníkov, za politickú funkciu a prax. Jediným kňazom bol Kristus, ktorý vykonal jedinú liturgickú akciu, ktorá je pripomínaná a opakovaná v zhromaždeniach. Táto počiatočná cirkev nemala žiadne právo a hierarchiu, žiadnu funkciu kňaza a permanentné vedenie zhromaždenia. V procese tvorby katolícke cirkvi sa tvorí tiež špeciálna činnosť liturgie a jej zadelenie jednej osobe, jednému úradu. Liturgia pôvodne v rukách Krista je založená na jeho ekonómii, úlohe, vzťahu k otcovi a rozdeľovaniu spasenia. Teraz dochádza k rozdeleniu tohto činu na činnosť a opakovaniu prvého činu, na mystérium rituálu ako rituálu a jeho výkonu osobou. Efektívnosť rituálu pritom nezávisí od charakteru osoby, ktorá ju vykonáva, môže byť vrah alebo vykonávať ju so zlým úmyslom, stále je rovnako platná. Je to „perfektné“ zastupovanie. Rozlíšenie medzi činnosťou (vec) a jej činením (činnosť) je uvedené do logiky na príklade zla a krstu. Na základe toho je možné prisúdiť kňazovi výkon pôvodného spasenia bez ohľadu na jeho úmysel. Liturgia ako politické zhromaždenie veriacich je aktualizácia spojenia s nebeským spoločenstvom a ekonómiami. (1. Kapitola: Liturgia a politika str. 653-674)
Liturgia je realizácia praxe spasenia, prostredníctvom ktorej liturgické zhromaždenie získava prístup k spaseniu. Táto prax je chápaná doslovne ako výkon činnosti a nadradená viere. Mystérium pôvodne neznamenalo záhadu, ale prax a liturgia je chápaná ako prax, ktorá nadväzuje na rituály z predošlých náboženstiev. Táto prax je „kultová činnosť“, účasťou v nej sa vytvára spoločenstvo veriacich, členov tohto politického spoločenstva. Ako singulárna činnosť, akcia bola pôvodne nazývaná aj eucharistia, ktorú možno chápať ako pokračovanie pohanského rituálu obety a osláv božieho daru (v ekonomickom vzťahu medzi Bohom a ľuďmi). Eucharistia a spasenie je splatenie sľubu alebo dlhu. V mystérii liturgie tiež dochádza k uskutočneniu prítomnosti Krista, čo je nazývané effectus. Táto prítomnosť je chápaná ako úplná. Je to prvý krát, keď činnosť sama o sebe vytvára efektívnosť, prítomnosť, bytie. Je to podobné rozlíšenie ako v činnosti, tentokrát v efekte a efektívnosti, ktoré ale nemožno plne rozlíšiť. Táto efektívnosť nie je pritom len potencialita a vlastnosť, ale konkrétna činnosť. Činnosť, ktorá nemá ako efekt konkrétnu vec, ale bytie, ktoré je táto činnosť, a bytie, ktoré neexistuje mimo tejto činnosti, je operatio a liturgia. Podobné bytie platí pre Boha, pre jeho slovo, pre trinitu a spasenie. Sleduje tiež podobnú rozdelenú jednotu ako trinita. V tejto novej ontológii, narozdiel od klasickej antickej ontológie, vzniká priorita a nadradenosť činnosti nad výsledkom. Tiež vzniká koncept instrumentality, v ktorej jedna činnosť má naviac k svojmu prírodnému efektu inštrumentálny efekt, ktorý je dôsledkom tiež inej činnosti. Sú to teda súčasne dve činnosti, ktoré do seba zapadajú a ktoré majú dve rôzne dôvody. Podľa tohto konceptu je chápaná činnosť kňaza, ktorá je inštrumentom činnosti Boha, zástupná činnosť, ktorá je vykonaná na základe toho, že je minister, že vykonáva túto činnosť. Ministérium je tiež bytie, ktoré úplne spadá s činnosťou ministra, bytie tu je možné na základe efektívnosti, realita na realizácii. Ontológia je teda chápaná ako prax a bytie ako činnosť. Pôvodným a perfektným bytím-činnosťou je Boh, v ktorom skutočnosť a nutnosť, možnosť a činnosť spadajú do seba. Kňaz je podobne bytie cez činnosť, pričom jeho činnosť je neoddeliteľná od pôvodnej činnosti spasenia. (2. Kapitola: Od mystérie k efektu, str. 675-703)
Výraz pre úrad a povinnosť, officium, bol pôvodne rímsky preklad gréckeho slova kathekon a mal znamenať správne konanie podľa okolností a podľa prírody nejakej činnosti alebo funkcie. Pôvodne to teda nebol etický a už vôbec nie právny koncept. Označoval skôr „racionálnosť“ v zmysle koherencie a plauzibility určitej činnosti. Teda aj necnostné činnosti boli považované ako správne podľa ich prírody a okolností. Tento pojem sa používal rovnako pre činnosti patrónov, ako aj obscénne a zločinné činnosti. Pod okolnosťami sa rozumelo najmä triedne postavenie a „habitus“. Ako officium bol tiež označovaný všeobecné „žitie“, riadenie života a vládnutie nad vecami. Tie dôležité a dobré officia, neskôr chápané ako povinnosti vychádzajú z hlavných cností a majú málo spoločné s právom. Keď je officium uvedené do kresťanstva, postupne sa zmenia všetky jeho vlastnosti. Namiesto kathekonu je princíp officia liturgia a namiesto cnosti povinnosť vykonať úrad cirkvi. Officium sa spája s konceptom operativity, čoho výsledkom je bytie kňaza, ktoré je prax výkon činnosti v zastúpení. Výkon úradu je preto definovaný činnosťou, nie výsledkom a spadá s touto činnosťou. V tejto logike možno tiež chápať príkaz ako druhú časť inštrumentálnej činnosti. Výsledkom je cirkulárne zistenie v znení „kňaz je kňaz, lebo káže“. (3. Kapitola: Genealógia úradu, str. 703-721)
Zavedenie povinnosti ako právneho konceptu do úradu a zmiešanie etického a právneho princípu možno sledovať ku Kantovi. Povinnosť ako právno-etický koncept nahrádza pôvodné aristotelovské cnosti. Cnosti, pretože nie sú túžby, ani schopnosti, sú zvyky. Ako zvyky sú založené na vedomosti a na činnosti. Súčasne ale sú potenciáli, teda na schopnosti nepoužiť zvyk. Cnosť je zvyk, ktorý tvorí človeka dobrým a zlepšuje jeho činnosti. Neskôr u Akvína je zvyk potenciál exkluzívny pre človeka, pretože zahŕňa aktívnu a pasívnu časť, potenciál nepreložiť do činnosti. Dobro zvyku je jeho efektívnosť, v jeho schopnosti prejsť do činnosti. Operativita je potom definovaná ako operatívny zvyk, ktorého bytie je prax (u Aristotela to je len vlastnosť a nemá bytie). Officium je potom cnosť povinnosti, cnosť nevyhnutnosti, splatenia dlhu a povinnosť zameraná na bytie. Oddanosť a náboženská cnosť spája zvyk a povinnosť do officia a začína obe interpretovať ako spravodlivosť a súčasť práva. Poslušnosť voči zákonu, ktoré je založené buď na rešpekte voči autorite alebo na zákone, tu je založená na rešpekte voči Bohu a „nekonečnému dlhu“ voči Bohu. Bytie a povinnosť tu je chápané ako nesplatiteľný dlh. Pufendorf túto povinnosť však spája s providenciou Boha ako povinnosť vovnútri vôle, nie ako externé donucovanie. Tieto povinnosti vychádzajú zo sociálnej cnosti voči Bohu a ostatným ľuďom. Kant napokon dokončuje toto spojenie etiky a práva do myšlienky poslušnosti voči zákonu z povinnosti, ktorá je vovnútri vôle. Táto povinnosť a sebadisciplína je chápaná ako univerzálna, principiálna a vychádzajúca z vôle človeka, pri ktorej je pôžitok, teda klasické cnosti a officium zakázané. Toto obmedzenie slobodnej vôľe má stále vychádzať z vlastného racionálneho poznania a nemá vychádzať z poníženia a strachu z trestu. Rešpekt zákona, autorepresia je nazývaná povinnosť. Etika a právo je tak definitívne spojené a výsledkom je pocit, reflexívna sebadisciplína a neustále normovanie. Neschopnosť oddeliť deskriptívne od normatívneho je paradoxne tiež v dobe, keď je právo idealisticky oddelené do vlastného sveta a pozitívne analyzované. Povinnosť je imperatív, čistá potencialita, to, čo má byť a zameranie na prax, nie bytie. Imperatív je predčasné rozhodnutie v čase o činnosti predtým, než je činená. Normy nie sú bytie a ich vzťah k činnosti je semantický a je rozkazovací, nie konštatujúci. Aspoň v teórii je právo oddelené od výkonu a faktov. V ontológii rozkazu možno tiež vysvetliť „vôľu“ ako pokračovanie pôvodnej vôle Boha, ktorá je činnosť bez bytia a pred bytím a ktorého bytie je táto činnosť, volenie. Bytie teda nikdy nie je, len má byť, je to neustála potencialita a skutočnosť, ktorá nikdy nie je dosť aktuálna. Podľa Agambena je problémom ontológie myslieť za tieto teologické koncepty vôle a povinnosti. (4. Kapitola: Dve ontológie, alebo ako povinnosť vstúpila do etiky, str. 722-752)
Agamben, Giorgio: Opus Dei. An Archaelogy of Duty, in: The Omnibus Homo Sacer, Stanford, Stanford, 2017 (Orig. 2012) S. 643-760