Otázka Katalánska je definovaná viacerými realitami a princípmi, ktoré určujú jej vývoj doteraz a ktoré rozhodnú o ďalšom vývoji. Ako v každom veľkom populárnom hnutí, na ktoré štát odpovedá násilím, sa z hmly ideológie a indoktrinácie vynárajú v materiálnom a viditeľnom vyjadrení viaceré skutočnosti.
Štát sa ukazuje viditeľne ako štruktúra odtrhnutá od obyvateľstva a vykonávajúca proti nemu násilie. Štát tak ukazuje jasne svoj charakter, ktorý je charakter samostatnej byrokracie, samostatnej ekonómie, ktorého loajalita leží vo výkone zákona, ktorý je určovaný vládnucou triedou prostredníctvom manažovanej demokracie. Zákon ukazuje svoju podstatu a pôvod, ktorý leží v možnosti výkonu represívnymi zložkami. Zákon nie je nič viac než platná skutočnosť vytvorená sebadisciplínou a represiou. Zákon má len tú silu a moc, ktorá leží vo výkonnej sile. Ústava, podobne ako zákon, ale ako celková štátna konštitúcia má svoju nominálnu, aj efektívnu základňu len vo vôli obyvateľstva. Na tejto vôli by štát mal byť položený, ale súčasne je na nej aj v situácii triednej nadvlády položený, keď sa negatívne prejavuje v okamihoch nesúhlasu, udalostiach, ktoré sa vymykajú plánu.
V dňoch, ako dnes, keď prebieha v Katalónsku generálny štrajk, do ulíc, do vedomia ľudí a do sveta je materializovaná skutočnosť, ktorá je normálne neviditeľná, nevnímaná. Materializovaná je permanentná a všeobecná možnosť, ktorá väčšinou zostáva v krajine utópií a možností, na ktoré sa nemyslí. Je to imanentná možnosť revolúcie, ktorá je stále a všade prítomná, závislá „len“ od vedomého rozhodnutia ľudí.
Hranice tohto hnutia sa ukazujú v jeho jasnom ideologickom a triednom pôvode, ktorý nechce ísť za hranice národného štátu, tento chce budovať na klasických princípoch, klasickej populárnej oligarchii („zastupiteľskej demokracii“) a na kapitalistickom hospodárstve. Jeho vývoj za tieto hranice, za hranice národného štátu, klasického buržoázneho štátu a za kapitalizmus, by si vyžadoval iné triedne vedenie a iné vedenie pracujúcej triedy. Práve toto dosiahnuť je úlohou miestnych ľavičiarov. Že sa tak pravdepodobne nestane, je očividné, no súčasná ideológia a triedny pôvod tohto hnutia ho odsudzujú k neúspechu, ku kompromisu s centrálnou vládou, alebo k vytvoreniu rovnako represívneho a zaostalého katalánskeho štátu.
Okrem východiska, z ktorého toto hnutie vzniká, má nacionalizmus voči pokrokovým ideológiám „prirodzený“ náskok. „Národ“ je ľahko dostupná identita, nielen preto, lebo je všeobecne akceptovaná a sociálne efektívna, ale aj pretože zakladá na živej aktivite, najmä jazykovej komunite a symbolicky reálnom spoločenstve. Trieda na druhej strane nie je ľahko dostupná identita, jej živá základňa je menej očividná, fetišizovaná a ani to nie je atraktívna identita. Kritika nacionalizmu nesmie byť len morálna a imperatívna, ale musí tiež poskytnúť alternatívy pre tieto ľahko dostupné identity alebo „triedu“ spraviť efektívnou identitou.
V týchto dňoch sa plynule prelínajú a koexistujú medzi sebou viaceré svety. Od sveta ideológie, rozprávok pre deti od kapitalistických médií, a buržoázneho nacionalizmu, cez svet štátu ako samostatného kontrolného kolektívu, demokracie, ktorá hľadá svoje vyjadrenie, svet utópií a svet imanentnej praxe, v ktorej sa atomizovaní jedinci zhromaždia na jednom mieste. Na týchto miestach sa zlievajú teória a prax, prax predbieha a súčasne nedobieha predstavy. Ukazuje ideológiu dobrého občana ako ideológiu, ktorá zahaľuje permanentný potenciál dobytia štátu a zvrhnutia triednej spoločnosti. Táto možnosť tu stále je, sme od nej vzdialení len „krok“, rozhodnutie. Proti štátisícom a miliónom ľudí v týchto dňoch nemôžu represívne zložky veľa spraviť, udržanie kontroly by si vyžadovalo použitie väčšieho násilia a ozbrojených síl. Ich strach leží práve v potenciálnej strate kontroly, v strate násilného monopolu štátu a strate platnosti zákona v reálnych oblastiach. Zistenie tejto reality, ktorú si veľmi dobre uvedomujú, pôsobí pre indoktrinovaných ako rozčarovanie z detskej ilúzie, v ktorej víly kapitálu prinášajú šťastie a dobro prichádza cez zákon.