Nový dokumentárny seriál PBS The Vietnam War je ďalším v cykle centristického historického revizionizmu.
Šiesta časť popisuje prvú polovicu roka 1968, najmä ofenzívu Tet a jej strategické dôsledky. Dokument začína otvorenejšie preberať „pravicovú“ pozíciu vo vojne, teóriu o vplyve zavádzajúcej televízie na verejnú mienku, o veľkom „kill ratio“ a o tom, že možno ju bolo možné vyhrať, nebyť odporu voči veľkému nasadeniu amerického vojska. Tieto výmysly a klamstvá tak opakuje ešte 50 rokov po vojne. Opakujú sa doterajšie schémy, analýza nového typu vojny pomocou helikoptér, Johnson ako skvelý politik, ktorý nedokáže zmeniť vývoj, dobrá vojenská situácia. Príprava na ofenzívu Tet sa nedeje bez poznania nepriateľa, no ti neočakávajú jej rozmer. Westmoreland očakáva hlavný útok na Khe Sanh, len iný generál presadí nasadenie jednotiek na obranu Saigonu. V tomto čase sa už vo Vietname nachádza 500 tisíc US vojakov. Ofenzívu Tet zobrazuje dokument v troch typických pravicových a propagandistických schémach: straty boli omnoho vyššie u nepriateľa, zobrazenie médií bolo zavádzajúce a spôsobilo odpor voči vojne, tento odpor napokon spôsobil zastavenie eskalácie vojny a možno aj jej výhru. Po prvé dokument vyčíta, že sa tlač skoro úplne sústredila na útok Saigonu, že poskytla zlé informácie o útoku na US americkú ambasádu a vytvorila zlý dojem autentickými zábermi. Tiež spomína údajný masaker civilistov v Hue, zatiaľ čo žiadny známy USA, kde tiež nezabúda nazvať vinníkov „komunisti“, namiesto dovtedy NVA a Vietkong, zatiaľ čo podobné incidenty na americkej strane sú vinou vojakov alebo velenia. Spravodajstvo o vojne tiež interpretuje ako dôkaz demokracie a dôvod zmeny stratégie, spomalenia zvyšovania počtu vojakov na mieste. Zlyhanie hlavného cieľa ofenzívy, povstania vietnamského obyvateľstva je vysvetlené ako chýbajúca sympatia pre komunistov. Po Tete je očividné, že dovtedajšia propaganda vlády bola lož a že koniec vojny nepríde tak rýchlo. Tvrdenie pravice, že Tet bol posledný vydých Severu, je zjavná sprostosť. Johnson je potom podpísaný ako smutný muž, po zabití Martina Luthera sú rasové protesty popísané ako chaos a „coming apart of America“, armáda v amerických uliciach ako nič zlé. Dokument sa tiež snaží dokázať dlhý pravicový mýtos a takmer totalitnú pozíciu, ktorá hnutie obviňovala z toho, pomáhať nepriateľovi, tým, že protesty v uliciach Ameriky boli skutočne súčasťou stalinistickej propagandy.
Aj v prípade protestov sa dokument snaží balancovať na tenkom ľade medzi „liberálmi“ a „konzervatívcami“, medzi tými, ktorí ich považovali za komunistov, zbabelcov a zradcov a tými, ktorí podporovali ich „právo“, pokiaľ bolo mierové, civilizované a kritizovalo vládu v povolených liberálnych rámcoch. Kritika vojny zhľadiska efektívnosti je povolená, z politického hľadiska, ktorý kritizuje antikomunizmus, nie. Dokument tiež rozširuje viaceré mýty o tom, že vojnu bolo možné vyhrať, keby sa to či niečo iné nestalo a v konečnom dôsledku bolo ukončenie vojny dôsledkom domácej opozície voči nej. Rovnako pokračuje v typickom naratíve, že zaznamenané zločiny boli len výnimkou a nemali systematickú a politický charakter. Skadiaľ sa potom zobrali tie dva milióny mŕtvych civilistov, nevysvetľuje. Liberálne aspekty tohto dokumentu sú „ružový imperializmus“, teda imperializmus, ktorý aspoň vrámci vlastnej armády nediskriminuje menšiny a kritizuje to. Opakovaná je tiež paradigma, že mierové rokovania brzdila protistrana a až po bombardovaní bola „donútená“ k dohode, ktorá, čo dokument nespomína, takmer pripomínala dohodu z roku 1954. Severovietnamský stalinizmus sa kritizuje zľava: privilégiá, ktoré požívali byrokrati a záťaž vojny, ktorá dopadla najmä na chudobných roľníkov. Ďalším ústupkom z nepríčetného antikomunizmu je kritika očividnej neoprávnenej represie, ako kritika represie okolo Demokratickej konvencie v roku 1968 a neskôr zabíjania na amerických univerzitách v roku 1970. Aj táto štátna brutalita sa ale ospravedlňuje typickými schémami „zle vycvičení, vystrašení policajti“ a demonštranti, ktorí „zneužívajú svoje práva“. Kritizujú sa obe strany, alebo sa sťahujú do neutrálnej pozície „neviem, či to boli protestujúci alebo polícia“. Zdôrazňuje sa len pocit ľudí („heartbroken“), ktorí sa prizerajú tejto „tragédii“. Prieskumy verejnej mienky (ktoré ukazovali vždy väčšinu USA ako militantných antikomunistov a podporovali akékoľvek násilie proti protestujúcim, aj za mier, aj za rasovú rovnosť) tu slúžia ako obetný baránok, ospravedlnenie a dôkaz demokracie. Prečo mala americká verejnosť takéto extrémne názory a očividne nesprávnu a naivnú predstavu o svete, nikde nie je ani diskutované. Aj naivita bežných vojakov, ktorí ešte stále berú vojnové zločiny ako „nehodu“, „ľudskú prírodu“ alebo nejakú tragédiu prírodných síl, je skôr ospevovaná, než kritizovaná. V kritických momentoch tento dokument len ukazuje úplne rovnaký antikomunizmus ako za McCarthyho, buržoázny antikomunizmus, ktorý sa za 200 rokov nijak nezmenil.
Pri prezentácii Phoenix programu sa zameriava na „nevinné“ obete, akoby príslušnosť ku komunistickej ideológie by niekoho robila vinného zo zločinu, ktorý si zasluhuje zabitie. V prípade Hue sa teda hovorí o masakre bezbranných civilistov, tu sa hovorí o masakre „komunistov“, pretože komunisti sú z definície zločinci, neľudia, ktorí si zaslúžia smrť. Aj tieto zločiny sa ospravedlňujú „zlým spravodajstvom“. Zabíjanie „nevinných“ je vina „neexistujúcej kontroly“. Celý program sa odsudzuje ako politická chyba, ktorá spravila „vládu“ „nepopulárnou“. Ako dôkaz pre nepopulárnosť Vietkongu sa cituje prieskum, v ktorom väčšina roľníkov bola rovnako proti Vietkongu, ako aj proti Saigonu. Len keby Južný Vietnam nebol diktatoriálny a skorumpovaný, čo bola nehoda a úplne mimo síl USA, mohlo byť všetko inak. Ako veľký pokrok sa prezentuje zastavenie bombardovania Severného Vietnamu, ktorý pred voľbami spravili Humphrey (prísľub), ako aj Johnson. Výsledok volieb v roku 1968 sa tiež vykresľuje ako spôsobený týmto sľubom a intrigami Nixona, ktorý sabotoval mierové rokovania. Iný typ revizionizmu sa prezentuje, rovnaký ako v prípade izraelského laborsionizmu (Colliding Dreams), že v prípade vlády liberálov, „ľavice“ mohlo byť všetko inak. To je namierená na obe tábory, aj mier bol možný, aj výhra vo vojne bola možná. Nixon tu je vykreslený ako cynický klamár a trochu aj ako vzor, pretože jeho cesta k víťazstvu viedla cez centrizmus a jeho cesta k mieru cez stiahnutie vojsk z Vietnamu, praktickú kapituláciu.