Pôvod každej reakčnej ideológie, teda takej, ktorá je presvedčená o nadradenosti určitej skupiny nad druhou, je triedny šovinizmus. Toto je staršie vyjadrenie reakčnej ideológie než antisemitizmus. Triedny šovinizmus, alebo klasizmus, je presvedčenie o nadradenosti a podradenosti určitej triedy. Vládnuca trieda v každom triednom systéme zdieľala túto ideológiu. Kapitalistická trieda ju zdieľa aj dnes.
Je to v skratke presvedčenie o legitimite a zásluhe vlastného triedneho postavenia. Toto sa deje v základe troma spôsobmi: ostatní sú leniví, neschopní, nesnaživí, druhý je presvedčenie o genetickej nadradenosti a tretie je presvedčenie o úplnej osobnej zásluhe na získanom majetku. Všetky tri sú podobne ako každá reakčná ideológia nie úplný klam, ale v rozhodujúcich bodoch sú nepravdivé. Prvé tvrdenie je niekedy pravdivé, no zabúda na to, že s triednym postavením prichádza iná úloha v triednom systéme, alebo si svoju pracovitosť nafukuje, druhých podceňuje, pričom toto platí, ak vôbec len pre kapitalistov, ktorý súčasne pracujú vo vlastnej firme. To je celkovo menšina. Druhé presvedčenie neguje paradoxne presvedčenie o osobnej zásluhe a meritokracii. Ak to teda je len zdedené, ako možno hovoriť o zásluhe? Okrem toho je toto presvedčenie úplná kópia rasovej nadradenosti. Tretie napokon zabúda nato, že kapitalisti nie sú platení za svoju prácu, ak áno, tak nie trhovou mzdou, ale ich príjmy pochádzajú z vlastníctva.
Skutočný pôvod triedneho postavenia je v základe v troch bodoch: dedičstvo a výchova, spoločenský systém, ktorý robí veci omnoho ľahšie kapitalistom a určité špeciálne schopnosti. Tieto špeciálne schopnosti sú najmä tvorba „lesku“, vyjednávacie schopnosti, schopnosť obchodníka, manipulácia a kľučkovanie medzi pravidlami. Je to súbor trikov, presviedčania, tvorby autority a podvodníctva.
Tieto schopnosti sú jediné, čo možno nazvať oddialene ako záslužné pre kapitalistov. Ich postoj k tomu je jasný: kto sa nechá podviesť, zmanipulovať, presvedčiť, je sám na vine.
Nie všetci kapitalisti sú podvodníci. Ale hocičo, čo máte, vám môže zjednodušiť triedny výstup.
Táto ideológia je špecifická pre kapitalistickú spoločnosť. Každá triedna spoločnosť má ale podobnú ideológiu vovnútri vládnucej triedy. Ako tomu bolo v prípade aristokracie, ktorej slovo znamená v preklade „vláda najlepších“, aj dnes je ideológia vládnucich založená na presvedčení o krvnej, genetickej nadradenosti. Podobne ako tomu bolo v otrokárstve, aj dnes sú vládnuci presvedčení o tom, že tí dole sú sprostí, leniví, neschopní a jednoducho len nemajú nato, byť hore.
Čo je očividné a pôvodne človeka prekvapí pri kontakte s touto ideológiou je jej neuveriteľná blízkosť k tomu, čo dnes poznáme ako fašistickú ideológiu. V skutočnosti to je jediná spoločenská skupina a najdôležitejšia skupina v spoločnosti, ktorá takmer absolútne zdieľa presvedčenie o svojej nadradenosti a podradenosti všetkých ostatných. Je preto viac než rozumné dôjsť k záveru, vzhľadom na zdroje a vplyv, ktorý táto trieda má, že reakčná ideológia v spoločnosti je z veľkej časti jej dielom. Je minimálne jasné, že klasizmus, ktorý sa u nej vyjadruje v pohŕdaní všetkými chudobnými, lenivcami, bezdomovcami pochádza z jej mysle. Tento klasizmus má dlhé a bohaté dejiny a stál za liberálnym postojom k štátu, sociálnej pomoci, ktorá bola dlhý čas podmienená povinnou prácou, rovnako ako represívnym postojom voči bezdomovcom. Postoje k týmto skupinám mali častokrát genocídny charakter. V 19. storočí bolo akceptovným postojom, že chudobní by mali umrieť od hladu (Malthus), bezdomovci pozabíjaní (Poor Law v 16. storočí až do 1834) a že obe skupiny majú príliš veľa detí, pretože sa nevedia ovládať. To bol liberálny postoj, teda riešenie trhu. Aj v časoch hladomoru častokrát presadzovali trhové riešenia, teda vzostup cien.
Je preto niekedy ťažké rozlišovať medzi nacistickou ideológiou a tou, ktorá krúži v mysliach buržoázie. Jediný rozdiel, ktorý častokrát možno spoznať, je samoľúbne spojenie k republikánskej ústave a jej ideálom, ktoré jej zabraňujú prijatie permanentnej fašistickej diktatúry. Ako dočasné riešenie pre udržanie svojho luxusu pred hordami chudobných je im ale fašizmus milší než strata tohto majetku a postavenia.
Z jasných dôvodov bohužiaľ tieto tvrdenia nemôžem podložiť prieskumami. Kto by v dnešnej spoločnosti vykonal a vedel pravdivo zobraziť tieto názory? Kto ale má kontakt s dnešnou vládnucou triedou, vie, o čom rozprávam.