Vykorisťovanie nie je špeciálny úkaz v kapitalizme a nie je rozdiel medzi trhovou cenou pracovnej sily a mzdou.
Vykorisťovanie ako neoprávnené neproporcionálne privlastňovanie nadhodnoty je základná vlastnosť každej triednej spoločnosti. Kapitalistické vykorisťovanie nie je rozdiel medzi trhovou cenou a mzdou, ale medzi mzdou a produktom práce. Ak by bolo pravdou, že vykorisťovanie je rozdiel medzi trhovou cenou a mzdou, znamenalo by to, že deti v 19. storočí vo fabrikách, dnes pracujúci v Bangladéži, Číne a na Slovensku neboli a nie sú vykorisťovaní. Znamenalo by to, že vykorisťovaní neboli ani priemerní otroci a priemerní roľníci, nevoľníci vo feudalizme.
Pokusy opravovať a upraviť kapitalizmus do udržateľnej a prijateľnej podoby nevyhnutne narážajú na jeho triedny charakter, na jednak protichodné záujmy oboch tried, fakt aritmetickej nerovnosti v dôsledku vykorisťovania a tendenciu k zvyšovaniu nerovnosti. Toto sú charakteristiky každej triednej spoločnosti a nezmenia sa v základoch prechodom na nový dominantný výrobný proces a nový dominantný typ vykorisťovania, ako cez rentu, úroky, alebo licencie. Upraviť kapitalizmus do spravodlivej podoby by si žiadalo ho upraviť dovtedy, kým nebude triedny systém. Zreformovať triednu spoločnosť si vyžaduje ju zreformovať do zániku a vládnuca trieda sa môže stať spravodlivou len tým, že sa rozpustí. Vytvoriť z triednej spoločnosti sociálne udržateľnú spoločnosť by si vyžadovalo z nej vytvoriť perfektnú diktatúru, ktorá by pripúšťala menej slobody, než pripúšťa dnes. Vytvoriť z nej spoločnosť nadbytku by si vyžadovalo vyrábať umelý nedostatok a vyrábať ako dovtedy umelé príplatky za „idey“. Vyžadovalo by si to nejakým spôsobom nájsť cestu pre privlastňovanie nadhodnoty. V konečnom dôsledku by to zostávala triedna spoločnosť, aj keby bola udržateľná a s nadbytkom.
Vývoj kapitalistického hospodárstva a spoločnosti možno vo všetkých veľkých zmenách a prelomoch vysvetliť podľa dvoch základných zákonoch, motiváciách. Prvá sú objektívne zákony kapitalizmu, z ktorých je najpodstatnejšia akumulácia kapitálu a tendenčný pád miery zisku. Druhá je snaha vládnucej triedy udržať sa ako vládnuca trieda, ktorá s týmto cieľom zaviedla zmeny vo výrobnom procese a cestách vykorisťovania a snaží sa úplne nahradiť tradičný kapitalistický výrobný proces a špecificky kapitalistické vykorisťovanie. Prvé, objektívne zákony rozhodovali v 20. storočí až dodnes o neustálom rozširovaní odbytových trhov, o rozširovaní relatívnej a absolútnej miery vykorisťovania, o pokračovaní primitívnej akumulácie a rozhodovali veľké spoločenské a politické pohyby, ako vojny a globalizácia. Tendenčný pád miery zisku spôsobil vznik neoliberalizmu, globalizáciu, dnešné rozšírenie primitívnej akumulácie „sharing economy“ a „Uber modelom“, veľkú krízu z roku 2008, rovnako ako tridsaťročné zvyšovanie miery vykorisťovania v prvom svete. Snaha transformovať kapitalizmus na stabilnejšiu triednu spoločnosť viedli k veľkej decentralizácii výroby, k čoraz viac menším podnikom, k mechanizácii a automatizácii centralizovanej výroby, rovnako ako k staro“novým“ spôsobom vykorisťovania a zvyšovaniu úlohy úrokov a renty. Vízia kapitalizmu s automatizovanou centralizovanou výrobou, zdaňovaním robotov a všeobecným základným príjmom je práve kapitalizmus a triedna spoločnosť, ktorá umelo vytvára z nadbytku nedostatok, tento nedostatok musí nejak zasa upraviť a toto upravuje zdaňovaním prírody a vytváraním patentov na vzduch a doteraz spoločný majetok. Proti predstave niektorých ekonómov v automatizovanej výrobe v skutočnosti nedochádza k tvorbe rovnakej, alebo vôbec nejakej hodnoty. Automat síce spraví fyzicky rovnakú „prácu“, nie je to však ľudská práca. Hospodárstvo pritom nie je výmena „nájdených“ surovín, ale výmeny „nálezu a práce“, je to výmena čisto medzi ľuďmi. Hodnota je čisto sociálny úkaz a práca čisto ľudská vlastnosť. Ak by sme tieto vlastnosti začali prenášať na iné tvory a organizmy, museli by sme potom na nich preniesť všetky (či podstatné) ľudské vlastnosti, ktoré existujú v našej spoločnosti a išlo by tak len o rozšírenie tohto sociálneho priestoru, nie o jeho anuláciu. Podobne v plne automatizovanej výrobe, v ktorej roboti nemajú vedomie a nerobia „ľudskú prácu“, nedochádza k tvorbe žiadnej hodnoty. Vytvárať z takéhoto priestoru hospodársky priestor, zdaňovať „prácu“ robotov, aby potom mohli byť „tovary“ nimi „vyrobené“ predané tým, ktorý tieto dane dostanú, sa rovná tomu, keby sme zdaňovali stromy, aby dávali zdroje potrebné k tomu kupovať kyslík, ktorý by títo ľudia kupovali, zatiaľ čo tretina všetkého kyslíka pripadne vlastníkovi, pretože tieto stromy sú jeho „majetok“. Takýto mechanizmus v skutočnosti vytvára hodnotu tam, kde nie je, privatizuje „prírodné“, automatické procesy, nezávislé od zámernej ľudskej produktívnej činnosti a rovná sa pôvodnému „založeniu“ triednej spoločnosti osadením plotu v zemi. Plne automatizovaný, či len z veľkej časti automatizovaný výrobný proces je ako na tanieri podaná príležitosť k tomu jednoduchým „mihnutím oka“ pretvoriť túto výrobu na komunistickú výrobu a spotrebu. Všetko ostatné je len očividné oplotenie vesmíru, neefektívna a nepotrebná snaha detí, ktorí kričia „to je všetko moje!“