Čo je stalinizmus? Čo je komunizmus?

31. júla 2017, peacenwar, Nezaradené

Základom správnej a hocijakej marxistickej interpretácie minulého režimu musí byť zistenie, že minulý režim nebol diktatúrou proletariátu, nebol socialistickým a už vôbec nie komunistickým režimom (že sú v komunizme netvrdili ani najvyšší funkcionári).

predchádzajúca časť – Čo sú peniaze a čo je základom hospodárstva

Definície toho, čo je socializmus a čo komunizmus sa líšia, keďže socializmus ako pojem bol používaný sociálnou demokraciou v Rusku a v iných krajinách v podstate ako synonym pre komunizmus, neskôr ako synonym pre prvú fázu komunistickej spoločnosti (podľa Kritiky Gothajského programu z roku 1875 od Marxa), no jasné je, že v oboch fázach, teda priamo po revolúcii, ktorá má byť ovládnutie štátu proletariátom a to priame a nie „zástupnícke“, má dôjsť k procesu „odumierania štátu“. To sa nestalo v žiadnej krajine, ktorá prešla leninistickou, resp. stalinistickou revolúciou. Práve naopak, štát všade nabral na dôležitosti, štát sa stal pod vedením funkcionárov a vedenia strany, ktorá takmer vždy nebola demokraticky zvolená aktérom vyvlastňovania. Tento štát nebol ani počas revolúcie pretransformovaný na demokratickejší tak, ako bolo v tradícii marxizmu od Občianskej vojny vo Francúzsku až po Štát a revolúciu. Najlepší dôkaz preto, že došlo k pravému opaku „odumierania štátu“ je obrovský represívny aparát tajných služieb, ktorý počítal niekoľko percent celkového obyvateľstva a inak úplná kontrola hospodárstva štátom.

Dnes možno teda jasne povedať a mohli sme to povedať aj v čase existencie týchto štátov, keby niekto mal prístup alebo by sa pozrel do nejakých Marxových a Leninových diel, tieto štáty neboli robotnícke štáty, neboli demokratické štáty, neodumierali a tieto spoločnosti teda neboli socialistické, ani komunistické.

Na tomto bode sa nám naskytajú dve otázky. Jedna je, čo toto zistenie znamená. Buď znamená, že tieto štáty boli zradou marxizmu a socializmus treba ešte vybudovať, alebo znamenajú, že Marxova teória je nesprávna a buď socializmus nemožno vybudovať alebo ho musíme vybudovať cez takéto štáty. Druhá otázka je, čo teda tieto štáty a spoločnosti boli, ak neboli socialistické a komunistické.

Odpoveď na prvú otázku závisí vo veľkej miery od vašej ideologickej predispozície. Čisto z objektívnych dôvodov bolo vybudovanie socializmu, ako to boľševici priznali a aj vedeli v Rusku a podobných zaostalých krajinách nemožné. Jediné, v čo mohli veriť, bolo budovanie primitívnej akumulácie a vývoj hospodárstva bez kapitalizmu. Jedna cesta bola demokratická, druhá diktatoriálna. Tá druhá sa zdala straníckej byrokracii spoľahlivejšia, pretože nadovšetko neverili ľuďom, že by išli tou cestou. Problém v tejto interpretácii sa naskytá v tom, že k budovaniu demokracie a socializmu nedošlo ani vtedy, keď došlo k industrializácii krajiny a diktatúra strany v niektorých krajinách pokračuje aj v kapitalistickom hospodárstve, ako v Číne. Druhá časť tejto negatívnej interpretácie marxizmu je, že odumieranie štátu je ilúzia. Buď sa tvrdí, že socializmus so sebou nevyhnutne prinesie zväčšenie štátneho aparátu alebo sa tvrdí, že toto odumieranie je od začiatku utópiou, jedno v akom zriadení. K tomuto možno povedať len toľko, že k odumieraniu dochádza aj teraz, len v opačnom scenári, v situácii úplnej deštrukcie výrobných síl. Inak treba povedať, že toto odumieranie je chápané ako postupný proces a proces, ktorý je spojený s demokratizáciou týchto štruktúr. K tejto demokratizácii v žiadnej stalinistickej krajine nikdy nedošlo. Tiež je nutné chápať pojem štát nie ako hocijakú politickú organizáciu, ale dnešnú nezávislú štruktúru a nástroj triedneho útlaku. Na štáte, teda dnešnom štáte sú rozhodujúce nezávislé byrokratické aparáty a represívny aparát. Práve na tomto bode začne odumieranie.

Pozitívny prístup by povedal, že tieto štáty boli napriek (alebo práve kvôli) podmienkam, v ktorých vznikli, otvorenou zradou komunizmu. Nielenže neboli založené na demokratickej vláde robotníckej triedy, ale aj v kľúčových bodoch neobhajovali ich záujmy a „ich“ vlastníctvo. V kľúčových dejinných okamihoch tieto štáty sabotovali revolúcie, znemožnili ich úspech a nakoniec sa ich byrokracie otvorene pridali na stranu kapitalizmu a stali sa z nich v takmer všetkých krajinách kapitalistické triedy. Čo teda tieto štáty boli? Pojem, ktorým ich označíme, je relatívne nevýznamný, v obsahu ale tieto štáty boli diktatúrami straníckej byrokracie, teda ľudí, ktorí ťažili svoje živobytie zo strany a nie z nejakej nevyhnutnej produktívnej činnosti a ľudí, ktorí mali rovnako rozhodovacie právomoci podobné kapitalistom a politikom v kapitalistických spoločnostiach. Súčasne ale narozdiel od kapitalizmu nebol ich osobný majetok priamo závislý od stupňa vykorisťovania. Táto byrokracia sa vyvinula v Rusku v dvadsiatich rokoch ako kumulatívny dôsledok rôznych faktorov, v prvom rade zaostalosti tejto krajiny, v druhom rade vývoja v Občianskej vojne, ktorý zakázal všetky ostatné strany, utlmil demokraciu v strane a nezastavil tento proces v strane. S jednou stranou, žiadnou demokraciou a jednotou nezostávalo tejto klike, mafii nič v ceste. Kvôli tomu, že tento proces bol úzko spojený s osobou Stalina, nazýva sa takýto špecifický typ spoločnosti stalinistický. Táto spoločnosť sa následne víťazstvom v Druhej svetovej vojne rozšírila na východnú Európu, Čínu, Kóreu a iné krajiny. Dôkaz pre protichodné záujmy byrokracie oproti robotníckej triede je, že napokon tvorila iniciatívu pre návrat kapitalizmu, vo všetkých krajinách až na niektoré výnimky, ktoré ešte budú nasledovať túto cestu a stala sa v nich novou kapitalistickou triedou. Táto byrokracia v mnohých krajinách ešte stále vládne a tvorí dnes plnú vládnucu triedu, s tým rozdielom, že už nie je stalinistická, lebo nepredstiera, že by budovala socializmus.

Zdroje:

Marx, Karl: Kritika Gothajského Programu, 1875

Marx, Karl: Občianska vojna vo Francúzsku, 1871