Antistalinistická ľavica

Vzťah medzi ľuďmi, ktorí vždy boli a budú súčasťou prírody a tým, čo nie je človek ako nejaký biologický ohraniteľný tvor je permanentný a nevyhnutný. Nikdy nič také ako príroda bez človeka neexistovala, pokiaľ existoval človek. Akonáhle existoval, existovala len príroda vo vzťahu s človekom, teda príroda-človek. Tieto vzťahy sa dejú každodenne a bez nášho povšimnutia a sú to také veci, ako výmena látok prostredníctvom dýchania, príjmu potravy a prirodzenej výmeny molekúl. Ak by ste chceli existovať bez tejto výmeny, neexistovali by ste. “Človek” ako tvor v pravom zmysle tohto slova vznikol vedomou zmenou „prírody“ okolo seba. Civilizácia sú dejinami tejto vedomej zmeny prírody človekom. Nikdy to však nebola jednostranná zmena a inherentne zlá alebo dobrá. Systém zeme funguje podobne ako systém príroda-človek na dialektických a permanentných vzťahoch, ktoré spoluvytvárajú tento systém. To, čo dnes zažívame je viac narušenie a prílišná záťaž tohto systému príroda-človek spôsobené nie veľmi vedomým zákrokom určitých „subjektov“ v tomto systéme. Ekologická kríza tak nie je zraz na limity určitého obmedzeného počtu zdrojov, ale skôr narušenie a záťaž cyklu a dialektiky prírody.

NASA, public domain

Nevyhnutný rast kapitálovej akumulácie nie je rast ako taký, v jeho prípade je skutočne deštruktívna jeho nevyhnutnosť a iracionálnosť, nie fakt rastu. A napokon, rast v konkrétnej výrobe znamená mnoho vecí podľa jednotky, ktorú zvolíme a nemusí nutne znamenať rast ekologickej záťaže. Ak znamená rast absolútneho objemu ziskov, nemusí znamenať rast celkového objemu výroby (v jednotke počtu rovných tovarov), nemusí znamenať rast objemu výmennej hodnoty (pričom sa môže meniť objem rovných tovarov), nemusí znamenať rast úžitkovej hodnoty (pričom sa môže meniť objem tovarov, ako aj objem výmennej hodnoty) a toto napokon nemusí znamenať žiadnu zmenu vo vypustených emisiách a v použitých materiáloch.

Základné zmätenia prevládajú v zámene „rastu“ s kapitalistickým rastom výroby a kapitálu, v zámene povinného a nevyhnutného rastu v kapitalizme s dobrovoľným rastom, v zámene rastu a celkového objemu výroby a v zámene týchto ukazovateľov s niečím, čo nevyhnutne spôsobuje ekologickú záťaž.

NASA

Hlavná časť:

I. Narušenie ekológie – dialektiky prírody možno zhrnúť do dvoch základných problémov, ktoré môžu spôsobiť praktické „zničenie“ dialektiky človek-príroda a to je:

1. globálne otepľovanie, ktoré je v podstate narušenie dialektiky atmosféry-slnko-človek

2. nadmierna ťažba nerastných surovín, ktoré je narušenie dialektiky zem-slnečná sústava (?).

Čo však článok robí dobre a načo sa implicitne snaží upozorniť, je, že existujú prirodzené „limity“, v ktorých sa tento systém stáva nestabilným, teda v ktorom sa narúša dialektika človek-príroda a ktorého zdroje ležia primárne v dialektike ekonómia, v prípade nerastných surovín v príliš rýchlej ťažbe. Tu je však primárny problém celkový objem ťažby, nie rast ťažby.

II. Základné rozpory kapitalistickej spoločnosti sú dve:

1. nutnosť kapitálovej akumulácie a jej dôsledky pre ekonómiu a dialektiku prírody (ekológiu) a

2. rozpor v sebeckosti a kontrole vovnútri ľudstva, medzi znepriatelenými triedami.

(V podstate ide o ten istý rozpor medzi kapitálom a prácou, ale pre účely článku ho môžem rozdeliť). Prvý rozpor spôsobuje najmä povinný rast, iracionálnu alokáciu zdrojov vzhľadom na úžitkovú hodnotu a zabraňuje technologickej inovácii a zmeny výroby, ktorá by už nebola záťažou pre ekológiu. Druhý rozpor spôsobuje základnú absenciu motivácie vovnútri vládnucej triedy konať v súlade s ekológiou, keďže narušenie tejto dialektiky nebude mať primárne až žiadne negatívne dôsledky pre ich život. Jednoducho povedané, nie je v ich materiálnom záujmeprijať kroky, ktoré spôsobia odvrátenie katastrofy, ktorá bude mať negatívne materiálne dôsledky pre druhú triedu, ktoré sú v materiálnom záujme druhých.

I. 

V prvom probléme – v globálnom otepľovaní sú zdroje emisií skleníkových plynov koncentrované v malej časti „hospodárstva“. 78 percent emisií v EÚ a USA má pôvod vspaľovaní fosílnych palív a to pre tri základné účely: B. pohon motorových vozidiel (čo zaberá 23 až 27 percent emisií v USA a EU), C. výrobu elektrickej energie a tepla (čo zaberá 20 až 29 percent emisií v USA a EU),  a pre priemyselnú výrobu (čo zaberá 19 percent emisií v USA a EU), i pričom malá časť je spaľovaná v iných sektoroch a priemyselná výroba vypúšťa emisie aj inak než spaľovaním fosílnych palív. 10 percent emisií v USA a EU je napokon vypúšťaných v poľnohospodárstve, najmä chovom dobytka.

Len jedno odvetvie priemyslu bude musieť byť likvidované, aby sa znížili emisie na potrebné množstvo. Toto odvetvie je A. ťažba fosílnych palív a zahŕňa v USA a EU len jedno percento HDP.

NASA

I. 1.

A. Ťažobný priemysel pritom ukazuje najlepšie reakčný a regresívny charakter imperialistického štádia kapitalizmu. II. 1. Tento priemysel patrí k jedným znajcentralizovanejších priemyslov na svete, je ovládaný v podstate niekoľkými veľkými monopolmi, ktoré samotné sú nasledovníkmi monopolu Standard Oil Company, ktorej vlastník John D. Rockefeller bol najbohatším človekom v dejinách ľudstva (upravené na infláciu 396 miliárd dolárov, približne ekvivalentné dnešnému HDP Rakúska). Tieto monopoly sú výsledkom nevyhnutnej tendencie v kapitalizme k centralizácii, koncentrácii a k deštrukcii voľnej konkurencie (situácia mnohých výrobcov bez monopolných práv), keďže všetky tieto fenomény zvyšujú mieru zisku a uľahčujú kapitálovú akumuláciu. Tiež sú prejavomnajbarbarskejšej tendencie kapitalizmu a to je privatizácie prírody, teda primitívnej akumulácie ako zdrojov nadziskov. Kombinácia monopolných cien, primitívnej akumulácie, absencie konkurencie a monopolného postavenia v spoločnosti spôsobujú, že tieto spoločnosti patria k najviac kapitalizovaným spoločnostiam sveta, s najväčšími ziskami, tržbami a mierami zisku.II. 2. Ekonomické záujmy ich vlastníkov stoja v priamom rozpore so záujmami väčšiny ľudí aorganického zemského ekosystému. Ich rola ako ničiteľov sveta a zabijakov je destilovaná tvár triednej spoločnosti.

B. Pri priemysloch, ktorých sa týka druhé riešenia iného spôsobu výroby sa ukazuje podobný obraz: síce nie je pre ekológiu nutná likvidácia týchto priemyslov, ale záujmy ekológie stoja stále v rozpore so záujmami kapitálovej akumulácie v týchto spoločnostiach. II. 2. Tieto spoločnosti, najmä automobilové koncerny a elektrické spoločnosti, vystupujú spolu s ťažobnými spoločnosťami ako spoločná fosílna lobby a praktický trust, ktorý je rozhodujúcou politickou silou v našej spoločnosti. Automobilové koncerny sú z ekonomického hľadiska podobné ťažobným spoločnostiam, sú centralizované, koncentrované a jednými zo spoločností s najväčšou kapitalizáciou, tržbami, aj keď s menšími ziskami (čo je spôsobené väčšou konkurenciou v oblasti ich dodávateľov a nemožnosťou privatizácie „prírody“). II. 1. Zisky týchto spoločností, teda ich rentabilnosť – čiže existencia v kapitalistickom hospodárstve je závislá od výroby spaľovacích motorov, z ktorých získavajú prostredníctvom monopolných cien zisky, keďže sú to jediné alebo jedny z mála častí automobilov, ktoré koncerny vyrábajú (ostatné časti vyrábajú menšie spoločnosti a automobily sa napokon montujú v koncernoch). Pri výrobe elektrických automobilov nie je ale možné vytvárať dostatočné monopolné ceny pri predaji, keďže koncept elektrických motorov je „open source“ (predtým, než sa privlastňovali a licencovali vynálezy) a ich výroba je veľmi jednoduchá. Výroba bateriek sa deje väčšinou v iných spoločnostiach (ako Panasonic batérie v Tesle) a neprináša požadované monopolné ceny. Koncerny preto, ale aj z dôvodu napojenia na fosílny trust, neskúmajú a nevyrábajú elektromobily v požadovanom množstve. Výrobné náklady elektromobilov sú pritom tak vysokénajmä kvôli nedostatočnému výskumu vo výrobe batérií (keďže z pohľadu ostatných častí sú elektromobily lacnejšie, efektívnejšie a spoľahlivejšie). Spoločnosti vyrábajúce elektromobily výlučne alebo najmä, ako Tesla a BYD sú preto stratové a závislé na „filantropických kapitalistoch“ alebo podpore štátu.

C. Pri energetických spoločnostiach sa vytvára podobný obraz, zmiešaný však tým, že tieto spoločnosti sú častokrát štátne monopoly, alebo štát je hlavným či väčšinovým vlastníkom. II. 2. Tu dochádza ku koncentrovanému vplyvu oikosu a polisu, teda vládnucej triedy prostredníctvom politikov a vlastníkov na ekologický vývoj týchto spoločností. Vývoj a výroba “zelených” staníc je ovplyvnená vysokou konkurenciou (a konkurenciou s fosílnymi monopolmi), nízkymi ziskami, závislosti od štátnej pomoci atď v tomto sektore. II. 1. Podobne ako v prípade výroby automobilov, je výroba energie v súlade s ekológiou menej rentabilná alebo nerentabilná, čiže nevýhodná pre kapitálovú akumuláciu. (Ne)pokrok v tomto sektore je tiež ovplyvnený vysokým vstupným kapitálom a potrebným tempom nahrádzania existujúcich staníc, ktoré nezodpovedajú “prirodzenému” tempu ich nahrádzania, rovnako ako monopolnému stavu a subvenciám pre fosílne spoločnosti (ťažba surovín až po výrobu staníc a prevádzkovateľov), rovnako ako prirodzenou tendenciou monopolov “neinovovať”.

NASA

I. 2.

Na bode výroby elektromobilov a staníc na výrobu elektrickej energie sa však otvára druhý problém, ktorý nie je priamo a nevyhnutne spôsobený kapitálovou akumuláciou, je však nepriamo ňou vytváraný. Tak či tak bude nutné obmedziť ťažbu týchto nerastných surovín, aby nedošlo k ich dlhodobej strate. Ide ale o veľmi konkrétne suroviny a aj samotné zníženie ťažby nemusí znamenať zníženie výroby výmennej alebo úžitkovej hodnoty. Výrobné sektory, ktoré sú priamo závislé od ťažby nerastných surovín zaberajú v EÚ 15 až 20 percent aktívnych pracujúcich, teda nie väčšinu alebo príliš veľkú časť pracujúceho obyvateľstva.

A. Jedným z takých prípadov je výroba elektromobilov, ktoré budú vyžadovať príliš veľké množstvá látky lithium, ak budú vyrábané pre dnešnú spotrebu a s dnešnými technológiami (kedy sú lithiové batérie zatiaľ „najlepšie“). Druhým prípadom sú smartfóny, ktorých výroba si v dnešnom tempe vyžaduje príliš veľké množstvá vzácnych kovov a elementov. V oboch prípadoch sú problémom nielen prirodzené hranice, ale najmä dnešné podmienky kapitálovej akumulácie a sociálne normy dnešnej spoločnosti. Hlavným problémom je, že tieto tovary realizujú svoju výmennú hodnotu, tým pádom môžu začať svoju spotrebu, realizáciu úžitkovej hodnoty, predajom. Po predaji sú až na vedľajšie príslušenstvá a nákup odpadu tieto tovarynezaujímavé pre kapitalistické spoločnosti, ktoré ich vyrobili, keďže predaj je hlavným zdrojom kapitálovej akumulácie.

Až na ohľady módy a technologickej inovácie je pre úžitkovú hodnotu celkom jedno, či sa jedno auto a smartfón používa desať rokov (ak má takú životnosť), alebo jeden rok. Keď sa používa desať rokov, ide ale o efektívnejšie využitie pracovnej sily a látok pre tú istú úžitkovú hodnotu. V prípade automobilov je táto neefektívnosť doplnená sociálnymi a legálnymi normami triednej spoločnosti, ktoré robia individuálne vlastníctvo áut žiadúce. Efektívne využitie ich úžitkovej hodnoty by si vyžadovalo možno len štvrtinu až desatinu vyrobených áut pre rovnakú spotrebu.

B. Hlavne výroba spotrebnej elektroniky si vyžaduje deceleráciu náhradného tempa (každý rok nový model) spôsobeného technologickým vývojom (to neznamená deceleráciu technologického vývoja, minimálne v postkapitalistickom hospodárstve) a efektívnejšie využitie úžitkovej hodnoty. Orientačne možno konštatovať, že pri výrobkoch s látkami, ktoré sa nachádzajú v stave hrozby alebo narušenia približne udržateľného cyklu (dajme tomu sto až tisíc rokov), je žiadúce efektívnejšie využitie úžitkovej hodnoty prostredníctvom spoločného vlastníctva. Inak je prechod na iný model než realizácie výmennej hodnoty prostredníctvom predaja, avšak s pozorom na vlastnícke práva týchto spoločností (môže vzniknúť situácia, kde všetky autá budú vlastníctvom jedného alebo malého počtu koncernov), možnosťou vrámci kapitálovej akumulácie – spoplatnenie reálnej spotreby. Vrámci kapitalistickej spoločnosti je možné vytvoriť kooperatívy pracujúcich a spotrebiteľov ako alternatívy voči kapitalistickým spoločnostiam, ktoré budú umožňovať spoločné užívanie úžitkových tovarov.

NASA

Zhrnutie:

Hlavnými rozpormi kapitalizmu zostáva výroba podľa zisku, zisk podľa trhovej hodnoty a trhová výmenná hodnota podľa podmienok triednej spoločnosti, nie podľa spoločenských záujmov.Záujmy vládnucej triedy stoja buď v rozpore so záujmami ekológie, alebo nie sú s nimi identické, čo spôsobuje nezáujem a dnešný vývoj. Nutné obmedzenie výroby v určitých priemysloch a tovaroch bude však v postkapitalistickej spoločnosti na ceste k beztriednej spoločnosti sčasti vyriešené likvidáciou nadmernej spotreby vládnucej triedy, mrhaním zdrojov a pracovnej sily v kapitalizme a prirodzenou lenivosťou, ktorá spôsobí v absencii diktátu a tlaku kapitálu určitý dočasný pokles produktivity.

Je tragédiou zeleného hnutia, ktoré vo svojom hľadaní po jednoduchých a zo zúfalstva radikálnych riešeniach, skončilo pri zákazoch automobilov v mestách, pri náboženskej výprave proti konzumu a ekonomickosti. Riešenia, ktoré chcú uvaliť polovicu obyvateľstva späť do predindustriálnej práci na poliach (návrat do predindustriálneho poľnohospodárstva advokuje veľká časť zeleného hnutia, napríklad Solidárne poľnohospodárstvo a rakúski Zelení), ktoré žiadajú, aby ľudia potlačovali svoje potreby a radšej nič nenakupovali, ktoré sa stavajú proti technológiám a proti rastu (ako ukazuje dnešný diskurz, odpor voči určitým technológiám),pretože si zamieňajú kapitalizmus s akoukoľvek industrializáciou a technológiami, ktoré odmietali jeden z prvých energetických zdrojov slobodných od emisií, jadrovú energetiku a génové technológie, ktoré umožňujú a môžu umožniť ľudstvu oslobodenie od hladu a rovnako od kontroly obyvateľstva, sú nielen reakčné, ale aj utopické. Nebudú úspešné, pretože sa riadiaproti materiálnym záujmom ľudí a odvolávajú sa len na morálne imperatíva. Úspešné budú, ak ekologické riešenia budú ekonomickejšie a vyjadrovať materiálne záujmy väčšiny obyvateľov, tým, že spoločné užívanie výrobkov bude ekonomickejšie, že zelené energie a elektromobily budúekonomickejšie. Úlohou ekologickej ľavice je práve naopak osloviť problém ekológie z perspektívy materiálnych záujmov ľudí, zdôrazniť, že sú súčasťou dialektiky človek-príroda, v ktorej budú oni prví, ktorí budú trpieť jej narušením a skĺbiť nadbytok, blahobyt a rast pre chudobných a pracujúcich s antikapitalistickým a transhumanistickým programom pre spoločnosť radikálnej slobody, rovnosti a demokracie.