Antistalinistická ľavica

1. Od beztriednej k triednej spoločnosti

Vznik človeka sa podobne odohráva v konkrétnej skutočnosti, v činnosti a je úzko spätý s jeho vzťahom s prírodou, jeho „samopremenou“, premenou prírody a závislý od prírodných podmienok. Aj evolúciu napríklad ľudského mozgu je možné chápať ako pomalý vývoj činnosti, pričom genetický materiál je tvorený činnosťou, ktorá je zasa závislá od prírody, ale súčasne menená týmto „subjektom“. Vznik človeka ako tvora schopného „do veľkej miery“ meniť prírodu a meniť tým sám seba je zasadený do konkrétnych prírodných podmienok, tieto sú najmä hory s potrebnými divokými rastlinami a zvieratami, ktoré sa potom stávajú energetickou a silovou základňou pre vývoj ľudskej spoločnosti, teda divokého vlka, ovce a kozy, pričom krava prichádza neskôr, u rastlín divoké obilie. Tieto podmienky nájdeme na blízkom Východe v dnešnom východnom Turecku a západnom Iráne. Tieto rastliny a zvieratá slúžia pôvodne ako doplnok k neusadenému životu lovcov a zberačov. Pri každej premene spoločnosti musí ale existovať potreba ďalšieho vývoja, buď nevyhnutná k prežitiu alebo udržaniu súčasnej úrovne, alebo veľmi výhodné podmienky k zmene. V oblastiach, kde sú prírodné podmienky príliš výhodné tak nedochádza k vývoju za spoločnosť lovcov a zberačov, lebo k tomu nie je potreba. Kríza v tejto spoločnosti v Levante tak vedie k zostupu týchto spoločností do ústia Eufratu a Tigrisu spolu so zmenenými a udomácnenými zvieratami a rastlinami a napokon k udomácneniu na tomto ústí. Prechod k poľnohospodárstvu znamená racionalizáciu prírody, aj keď nejde o prvý skutočný zásah do ekológie, tým sú už predchádzajúce zvyky spaľovania lesov k hnojeniu pôdy. Táto racionalizácia znamená vedomé zúženie potravy a jej koncentráciu na zasadené obilie, ktoré dokáže byť zdrojom pre väčší počet kalórií na menšie množstvo práce a času. Už tu tak dochádza k ekonomizácii času a využitiu prírodných zdrojov k ekonomizácii spoločnosti, čoho výsledkom je zvýšený počet obyvateľstva a vznik nadproduktu, ktorý umožňuje určitej časti ľudí sa po prvý krát oslobodiť od „výroby“ potravy. Z tohto nadproduktu vznikajú prvé mestá a prvé protoštátne štruktúry, ktoré majú pôvodne na starosti veľké zavlažovacie systémy odvádzajúce vodu z Eufratu na okolitú pôdu (tiež nevyhnutný vývoj vzhľadom na nízke zrážky v ústí Eufratu). Zavlažovacie systémy vedú k prvému väčšiemu narušeniu ekosystému – látkovej výmeny a to tým, že prínosom slanej vody zasoľujú pôdu. Plne rozvinutý štát, ktorý napokon stojí najmä na centralizovanej organizácii práce, ktorej výsledkom je vznik písma, na centralizovanej obrane mesta a náboženstve, ktorá ochraňuje ešte existujúce spoločné vlastníctvo pôdy, všetko činnosti vyžadujúce nadprodukt, napokon vyústi do vzniku triednej spoločnosti a súkromného majetku. Z tohto štátu, najmä z vrstvy bojovníkov, kňazov a organizátorov vzniká trieda, ktorá prostredníctvom svojej kontroly nad spoločným majetkom ho premieňa na svoj súkromný majetok a napokon vyhlasuje právo na všetok majetok. Jazyk, jeho nutná centralizácia a ekonomizácia pri centralizovanej hospodárskej činnosti, neskôr ideológia ako náboženstvo je tak inštrumentálny pri vzniku triednej spoločnosti.

Podobný vývoj možno zaznamenať v Egypte s jeho horami, riekou a ústím a v ostatných spoločnostiach, ako v Amerike, kde sú vyvinuté spoločnosti rovnako koncentrované v horách, alebo v Číne, kde triedna spoločnosť zostáva dlhý čas zastavená v rovnakom modeli, ktorý je postavený na štáte organizujúcom zavlažovací systém. Tento model sa v Číne udržiava tak dlho práve kvôli absencii potreby ho rozvíjať, pretože použitie ryže ako hlavného zdroja potravy a zavlažovacieho systému prináša v porovnaní s obilím vysoké prínosy a až trojnásobnú žatvu v jednom roku, čo má za následok veľké obyvateľstvo a stabilitu prínosu potravy.

Silný a dvojito centralizovaný štát v Číne, jednak tým, že je len jeden a nemá konkurenciu a tým, že centralizuje a organizuje výrobu na mikroúrovni vytvára stabilnú spoločnosť, ktorá rovnako nevedie k veľkej inovácii a zmene. Dejiny Číny, podobne ako dejiny Japonska, sú tak len dejiny striedajúcich sa dynastií. V Indii existuje podobne stabilná triedna štruktúra, ktorá je však založená na úplnej nezávislosti jednotlivých dedín a udržania spoločného vlastníctva v týchto dedinách, pričom zdrojom nadproduktu pre vládnucich sú vyberané dane štátom, ktorý zabezpečuje „ochranu“, čo je zväčša štát ozbrojenej kasty a kňazov. Táto rigidná štruktúra ešte z prechodu z beztriednej na triednu spoločnosť sa tu udržiava až do nástupu kolonializmu, ktorý ju rúti. Stabilné triedne štruktúry majú za následok, že sa nemôžu vyvíjať a nemohol v nich vzniknúť kapitalizmus. Ich stabilita, konkrétna forma, ako aj ich vývoj je pritom závislý od prírodných podmienok. Aj v Amerike nedochádza k vývoju spoločnosti na stav feudálnej, alebo dokonca kapitalistickej spoločnosti kvôli príliš výhodným prírodným podmienkam, najmä kvôli kukurice, ktorá si žiada málo pracovného času a stačia jej pomerne primitívne formy poľnohospodárstva, nepotrebuje pluh a ťažné zvieratá. Tiež vedie k vysokým prínosom, podobne ako s ryžou. Islamská spoločnosť sa tiež nestáva tou spoločnosťou, ktorá dobíja svet a vytvára kapitalizmus práve kvôli jej dvojitej centralizácii, jej výhodným prírodným podmienkam a polohe ako sprostredkovateľa medzi východom a západom a dostačujúcemu koloniálnemu vplyvu v Afrike a v Ázii. Aj Čína má príliš ľahké, ale obmedzené koloniálne sídliská v Juhovýchodnej Ázii, ktoré sa nerozvíjajú.

2. Od „prvej“ triednej k otrokárskej spoločnosti

Vznik Európy ako regiónu, ktorý dobíja svet a z ktorého vzniká kapitalizmus, je zasadený najskôr do prenosu triednej spoločnosti z Levantu a Egyptu do Európy. V tomto procese hrá rozhodujúcu úlohu Stredomorie, rovnako konkrétne prírodné podmienky v Grécku a v Taliansku. Tento vývoj je možný len vzhľadom na rozvíjajúci obchod. Obchod sa odvtedy až do 19. storočia odohráva takmer výlučne na vodných cestách, keďže sú tieto ekonomickejšie a rýchlejšie ako pozemné cesty. Obchod plní v prechodnej spoločnosti spočiatku len úlohu „zbavenia sa“ nadbytočného nadproduktu v kontakte s inou spoločnosťou, väčšinou tiež prechodnou. Neskôr sa vyvíja v samostatnú hospodárskú činnosť, no stále sa zameriava na „predaj“ nadbytočných tovary vo vlastnej spoločnosti a na „kúpu“ nedostatkových tovarov z iných spoločností. Neskôr sa vyvíja na hospodársky sektor vyrábajúci pre obchod, na vrstvu obchodníkov a používanie peňazí, ktoré umožňujú praktický a rýchly obchod, ale aj oddelenie hodnoty od cirkulácie tovarov a osamostatnenie kapitálu. Konkrétne sa preto odohráva medzi Mezopotámiou a Egyptom, čo má za výsledok dve významné obchodné národy, Féničanov a Židov. Tu vznikajú po prvý krát celé spoločnosti zamerané na obchod. Féničania hrajú významnú úlohu v rozšírení prechodnej spoločnosti na celé Stredomorie a Židia napokon hrajú významnú úlohu vo vzniku feudalizmu a jeho vývoja. Prvá prechodná spoločnosť v Grécku je tak Kréta, zameraná takmer výlučne na obchod s kontinentálnym Gréckom a s Egyptom, slúži tak ako most pre ďalší vývoj. Prírodné podmienky v Grécku spôsobujú jeho čudnú a výnimočnú štruktúru spoločnosti, teda mestské štáty, ktoré majú priamy prístup k moru, kontakt s ostrovami a Egyptom, no najmä kvôli gréckej geológii majú neustály nedostatok pôdy a potravy, čo ich núti k ďalšiemu vývoju. Tieto mestské štáty hrajú výnimočnú úlohu nielen pre ďalší vývoj triednej spoločnosti, ale aj pre vývoj kultúry a neskorší nástup Ríma. Pôvodne vznikajú ako prechodné spoločnosti, pričom tieto mestá takmer vždy hrajú úlohu opevnených sídlisk vládnucej triedy, v prechodnej spoločnosti ešte bojovníckej a kňažnej kasty. Konkurencia medzi mestami, teda absencia prvej centralizácie vedie tiež k nutnosti vývoja tejto spoločnosti. Triedny boj sa tu odohráva medzi pôvodne dlhovo závislými, ale inak nezávislými roľníkmi, ktorí obrábajú väčšinou zlú alebo malú časť pôdy a mestskej aristokracie, ktorá má k dispozícii najlepšiu a najviac pôdy. Z toho vznikajúci dlhový záväzok, ako aj obchod s Egyptom a potreba po ďalšej pracovnej sily vedie k rozvíjaniu otrokárstva. Otrokárstvo bol pôvodne „prirodzený“ úkaz v prechodnej spoločnosti, kde každý cudzinec alebo zajatec z vojny bol ešte spoločným majetkom tejto spoločnosti. Neskôr sa otroci premieňajú na súkromný majetok a rozvíja sa s nimi obchod. Tak sa stávajú najmä ľahkou a lacnou metódou akumulácie pre vládnucu triedu, ktorá ešte stále žije väčšinou vedľa veľkého počtu „slobodných“ roľníkov a spoločného majetku. Otrokármi sa preto aristokracia snaží získať relatívnu nezávislosť od roľníkov a iných vrstiev. Špeciálna situácia týchto aristokratických miest, ich veľkosť, závislosť na okolí a nedostatok pôdy vedie k špeciálne vyhrotenému triednemu boju v Grécku. Nárast obyvateľstva v tomto triednom boji vedie k nutnosti „vývozu“ obyvateľstva a zakladania kolónií, ktoré majú vyrábať potravu pre domáce mestá. Tieto kolónie sa rozšíria po celom Stredomorí, tiež po Čiernom mori, kde sa Krym a dnešná Ukrajina stáva významným zdrojom obilia pre Grécko, a v Taliansku, kde hrajú rolu v kultúrnom vývoji Ríma. Vyhrotený triedny boj v Grécku vytvára napokon nutnosť prechodu k novému výrobnému spôsobu a to otrokárskemu. Otrokárstvo tu hrá úlohu triedneho zmieru alebo úplného zrušenia triednych hraníc medzi roľníkmi a aristokraciou. Pôvodne sa tieto kompromisy prejavujú v postupnom uvoľnovaní mesta a vlády aristokracie, až vyúsťuje v Aténskej demokracii k úplnému „vyrovnaniu“ na chrbáte veľkej otrockej armády, ktorá vytvára nadprodukt pre celú polis. V Sparte dochádza podobne k tvorbe jednej otrockej triedy, pravdepodobne z pôvodných slobodných roľníkov, ktorá vytvára nadprodukt pre druhú triedu, ktorá ju udržiava v poslušnosti prostredníctvom čistého násilia. Zaujímavé na týchto spoločnostiach je relatívna veľkosť vládnucej triedy, ktorá zaberá tretinu až polovicu celej spoločnosti a relatívna rovnosť vovnútri tejto triedy. Práve táto stabilita, ako ich malá veľkosť ich robia však odsúdené na zánik, resp. zamedzujú ďalší vývoj. Konkurencia medzi Aténami, zameranou na obchod a teda s „progresívnym“ vplyvom na iné spoločnosti a Spartou zameranou na vojnu sú napokon rozhodujúcim testom v ďalšom vývoji triednej spoločnosti a malou verziou vojny medzi Kartágom a Rímom. Sparta, porovnateľná vo svojom militarizme s Rímom, vychádza z toho boja úspešne, napriek tomu, že nedisponuje obchodnou ríšou a nemá takmer žiadny pozitívny vplyv na okolité spoločnosti. Táto charakteristika napokon už tu predznamenáva neudržateľnosť rímskeho modelu. Ďalších tisíc rokov sa nesie v duchu vojenského rozmachu a spoločností založených takmer úplne na zisku z rabovania a vykorisťovania založenom na vojenskej sile. Alexander ako výnimka v dejinách a extrémny prípad Sparty centralizuje na nejaký čas všetko na východ od Grécka a dostáva to pod jeho kultúrny vplyv, ako aj pretvára tamojšie triedne a prehodné spoločnosti.

3. Od otrokárskej k feudálnej spoločnosti

Rozvoj Ríma stojí pôvodne v znamení triednej spoločnosti so štátnou aristokraciou a veľkým nezávislým roľníctvom, neskôr s dominantným otrokárskym výrobným spôsobom a napokon s jeho prerodom do feudalizmu. Narozdiel od Sparty, teda vďaka jeho pomerne veľkému nezávislému roľníctvu, ktoré tvorilo základ pre jeho armádu a vojenský rozmach, sa môže ďalej vyvíjať, do najväčšej otrokárskej ríše v dejinách, pričom je to práve tento výrobný spôsob, jeho závislosť na vojenskom „vykorisťovaní“ a jeho prílišná aj nedostačujúca centralizácia, ktorá spôsobuje jeho úpadok a prechod do feudalizmu. Feudalizmus je napokon vhodná spoločenská konštelácia pre rozvoj kolonializmu a kapitalizmu. Netreba zabúdať, že Rím bol na pomerne vysokej výrobnej úrovni, že disponoval veľkými mestami, pomerne veľkou mestskou chudobou a „proletariátom“ (stadiaľ pochádza tento názov) a už poznal neskoršie technológie ako veterné mlyny a uhlie, ale nemohol byť základom pre ďalší vývoj triednej spoločnosti. Rím pôvodne vzniká ako mesto v prechodnej spoločnosti, ktoré sa vzdáva centralizovanej vlády kráľa pre prijateľnejšiu štátnu formu aristokracie „republiku“, kde senátska aristokracia, to jest najbohatší aristokrati, rozhodujú o politike. Je to teda nepomerne aristokratickejšia štátna forma triednej spoločnosti, než v Grécku a to najmä v dôsledku iných prírodných podmienok. Rímska kultúra je pritom úplnou kópiou etruskej a gréckej kultúry, čo je na nej len „rímske“ je jej úspešný vojenský rozmach, ktorý stojí na nezávislých (ale stále vykorisťovaných) roľníkoch a centralizovanom velení, ktoré je v rukách aristokracie. Absencia vlastnej kultúry je vysvetliteľná malou úlohou obchodu v rannom Ríme, čo zasa spôsobuje, spolu so slabým triednym bojom, malú úlohu otrokov v rannom Ríme. Rím od svojho úspešného prekročenia Latinu poberá z vojenského rabovania a vojenskej závislosti ostatných miest väčšinu nadproduktu pre vlastnú aristokraciu. Tento parazitický a vojenský spôsob vykorisťovania sa udržiava až do jeho konca, spôsobuje jeho chronickú neschopnosť rozvoja a inovácie, jeho úpadok a pád. Rím sa dokáže udržať pri vývoji a pred úpadkom len dovtedy, kým prináša nové teritóriá a nové zisky z vojenských výprav, čím kopíruje určitým spôsobom kapitalistický rozvoj. Jeho hnacím motorom je neustály hlad jeho aristokracie po nadprodukte, ktorá ale s týmto zvyšovaním vykorisťovania neprináša rozvoj výrobných síl, čím sa líši od kapitalizmu. Obchod v Ríme, akonáhle má nejakú úlohu, slúži len k odvádzaniu zdrojov z kolónií do Ríma a pre jeho aristokraciu, s kontaktom s obchodom sa jeho aristokracia dostáva do kontaktu s otrokmi, ktorí sa v priebehu 2. a 1. storočia etablujú ako dominantný výrobný spôsob. Prechod z prvej na otrokársku triednu spoločnosť je v Ríme nutné vysvetliť podobne ako v Grécku zvyšujúcim sa triednym bojom od 5. storočia, keď plebejci chcú mať ako ťažný kôň rozmachu väčší podiel na jeho ziskoch a na politike. Následkom toho je rozširovanie otrokárstva v Ríme, následkom vojenského rozmachu je centralizácia pôdy v rukách aristokracie a zužovanie stavu nezávislého roľníctva. Tento triedny boj vrcholí v 2. storočí reformnými pokusmi Gracchovcov, ktoré išli podobným smerom ako v Grécku, avšak ktoré sú aristokraciou porazené. Neustále zužovanie nezávislého roľníctva však prináša krízu v armáde, čoho výsledkom je jej profesionalizácia a rekrutovanie z radov chudoby a bezzemných. S tým prichádza ale kritické osamostatnenie armády od triednej štruktúry a od štátu, keďže nepochádza priamo z vládnucej triedy alebo z dominantného výrobného spôsobu, čo je dôvodom pre nestabilitu neskoršej republiky, vznik cisárstva a všeobecnú nestabilitu štátu v Ríme. Odvtedy totiž závisí kontrola štátnej štruktúry z veľkej miery od toho, kto práve kontroluje armádu, čo spôsobuje pravidelné a „náhodné“ mocenské boje. Rímska triedna spoločnosť je centralizovaná len v prvom rade, teda jeho regionálne centrum je Rím, rímsky senát a rímska armáda a neexistuje iné centrum a iný štát, než rímsky, súčasne ale neexistuje takmer žiadna centralizácia vo výrobe a na mikroúrovni. V mestách a na latifundiách vládnu vlastníci a municipálni aristokrati, štát ako centrum je na tejto úrovni slabý alebo neexistujúci, čo prináša neskôr veľké problémy. Prvá centralizácia ale spôsobuje, že Rím nemá konkurenciu a nemá potrebu sa rozvíjať. Prerod na otrokársky výrobný spôsob a následné brutálne zaobchádzanie s otrokmi vytvára ďalší problém a to triedny boj s otrokmi, ktorý vyúsťuje v Spartakovom povstaní. Po tomto dochádza k uvoľneniu vykorisťovania otrokov a ich špecializácia a decentralizácia výroby. Prerod z republiky na cisárstvo vytvára nutnú centrálnu postavu a inštanciu pre udržanie jednoty vládnucej triedy, ktorá sa začína deliť na pôvodnú aristokraciu a novú rytiersku aristokraciu. V mestách neskôr vzniká vlastná municipálna aristokracia.

Počas 1. a 2. storočia nášho letopočtu dochádza ku kríze otrokárskeho výrobného spôsobu a ku kríze rímskeho rozmachu a spôsobu vykorisťovania, Rím naráža na svoje hranice. Produktivita u otrokov prudko klesá, keďže nie sú nijak zaujatý v množstve toho, čo vyprodukujú, následkom toho vzniká nová forma výroby, kolonátu, ktorá sa stáva základom pre neskorší feudalizmus. Kolon tu má pridelený určitý kus pôdy, pričom musí z neho odvádzať určitú časť úrody vlastníkovi. Má tak priamy záujem na výške úrody, čoho výsledkom je zvýšená produktivita. Kolonát je ale závislý na dostatočnom prívoze pracovnej sily a ochote, čo je zabezpečované chudobou, bezzemnými a dlhovým otroctvom. Aj otrokov pretvárajú na kvázikolónov, aby zvýšili ich produktivitu. Kolonát sa stáva počas 2. a 3. storočia dominantným výrobným spôsobom na vidieku a latifundiách, v mestách však prežíva otrokárstvo v špecializovanej a decentralizovanej výrobe, kde nie je produktivita tak zlá. Následkom tohto rozdelenia dochádza k boju vovnútri vládnucej triedy medzi municipálnou aristokraciou v mestách a aristokraciou na vidieku, resp. ešte medzi senátnou a rytierskou aristokraciou. Tento konflikt sa pokúšajú cisári ako slabé štátne centrum vyjednať v prospech mesta, avšak opätovne zlyhávajú, do čoho sa dostáva nestabilita spôsobená kontrolou nad armádou, znižujúce sa štátne príjmy, zvyšujúce náklady a tlak „barbarov“ na hranice Ríma. Výsledkom toho je úpadok miest a v 3. storočí plná kríza ríše, v ktorej hrozí jej úplný rozpad. V krízovom období nastáva k početnej rade cisárov, ktorí sa práve nachádzajú v kontrole armády a obsadení rozsiahlych území „barbarmi“ a vznik samostatných štátov. Túto krízu sa darí zastaviť jedine zavedením väčšej štátnej stability a kontroly nad armádou a napokon rozdelením ríše. Zdravšia časť ríše, tá východná sa zachraňuje a prežíva až dovtedy, kým ju nezničia vlastní západní nasledovníci v Benátkach a v Taliansku a nezaberú Turci, zatiaľ čo tá západná sa rozpadáva a na ktorej troskách vzniká feudalizmus a „západ“.

4. Od feudálnej ku kapitalistickej spoločnosti

Vznik feudalizmu je zasadený práve do rozšírenia kolonátu v jeho rôznych formách a do vzniku novej štátnej štruktúry z kmeňov žijúcich ešte v prechodnej spoločnosti (Frankov a Germánov). Feudalizmus je narozdiel od Ríma centralizovaný v druhom bode, zavádza celý rigidný reťazec centralizácie do výroby až na mikroúroveň, reťazec vlastníkov až ku kráľovi, zavádza napojenie ozbrojených jednotiek na tento reťazec, čím už nedochádza k tej situácii ako v neskorom Ríme, no najmä nie je centralizovaný v prvom bode, ale zanecháva veľké množstvo krajín, ktoré medzi sebou konkurujú a bojujú o hegemóniu, ktorá ale nie je nikdy úplná. Je tak súčasne stabilnejší než Rím, ale nie tak stabilný, aby sa nevyvíjal, ako na Ďalekom východe. Jeho stabilita vo vládnucej triedy, resp. väčšia stabilita než v Ríme a rozvíjajúce sa výrobné sily prinášajú výhodné podmienky pre rozvoj miest, narozdiel od Ríma. Konkurencia medzi krajinami napokon prináša podmienky pre rozvoj výrobných síl a technológií, ako najmä rozhodujúci rozvoj vojenskej techniky v 14. až 16. storočí, ktorý sa stáva hlavným faktorom v dobytí sveta európskymi mocnosťami. Rozvoj miest, spolu s rozvojom obchodu tiež prináša rozvoj námezdnej práce. Proti predstavám existovali proletári a námezdní pracujúci už dlhý čas pred nástupom kapitalizmu, neboli však dominantnou utlačovanou triedou. Stredovek stojí naopak pre rušný a voľný rozvoj trhov a obchodu, ako aj trhu práce. Podľa odhadov bolo v Anglicku už v 15. storočí polovica obyvateľstva občasne v námezdnom pomere. Námezdná práca slúžila najmä pre tvorbu doplnkového príjmu, cesta k získaniu peňazí a útek pre chudobu a bezzemných. Najmä v mestách tvorí už v 17. a 18. storočí niekde aj väčšinu obyvateľstva námezdní pracujúci, ich rola teda je dôležitejšia, než sa normálne myslí. Až na konci 18. a v 19. storočí však dochádza k masovej tvorbe proletariátu, ktoré je tiež nútené predávať svoju pracovnú silu, pretože nemá žiadny iný majetok. Pre vznik proletariátu, rovnako ako pre vznik dostatočne veľkého a centralizovaného kapitálu k tvorbe fabrík sú nutné rôzne predpoklady. Pôvodný predpoklad vzniká v stredovekom obchode a to je postupné rozšírenie peňazí ako cirkulačného prostriedka, ako ekvivalent pre tovary. Dovtedy bola ešte „primitívna“ tovarová výmena celkom bežná. Výmena za peniaze sa rozširuje rovnako preto, že začína byť od roľníkov požadované, aby svoje odvody platili v peniazoch. S rozvojom peňazí dochádza postupne k rozvoju obchodníckej triedy, ktorá buduje monopol na obchod s rôznymi tovarmi. Tak dochádza k oddeleniu výrobcov – roľníkov od cirkulácie tovarov. Osamostatnením peňazí v rukách jednej triedy je možný paradox a to rozširovanie hodnoty za hranice vlastnej práce a vyrobených tovarov, teda rozširovanie tovarov stojacich pre prácu bez toho, že by človek vykonal potrebnú prácu. V námezdnej práci napokon dochádza k úplnému oddeleniu pracujúcich od výroby, nielen od cirkulácie, ale aj od vlastníctva tovarov. Tak je možné si bezprostredne privlastniť hodnotu vyrobenú prácou druhých a tieto tovary potom ideálne predávať za monopolné ceny. Dochádza tak k „úplnému“ osamostatneniu hodnoty od práce v rukách kapitalistov. K tomu, aby sa tento výrobný spôsob stal dominantným sú potrebné dve ďalšie podmienky: jednak dostatok kapitálu ku kúpe takého veľkého množstva pracovnej sily a po druhé ochotu na strane ľudí predávať vlastnú pracovnú silu. Druhá podmienka je dôležitejšia než sa obyčajne myslí, pretože najmä v normálne trhovej situácii zvyšujúceho sa vykorisťovania, ako v 16. až 18. storočí, kedy padajú reálne mzdy na polovicu, no ceny obilia sa zvyšujú na dvojnásobok, je malá ochota pracovať za mzdu, ak je možné získať potrebné tovary výhodnejšie vlastnou prácou. K tvorbe dostatočného kapitálu pre kúpu pracovnej sily jednej krajiny je pritom nutné viac než len „šikovnosť“ obchodníkov, monopolné ceny, klientelizmus, podvody a vysoké úroky. Je potrebná rýchle a masívne „rabovanie“ kapitálu. Toto „rabovanie“ sa deje v tomto kľúčovom období v dvoch oblastiach a to masívnym nasadením štátneho násilia, bez ktorého by nebolo možné.

Po prvé to je kolonializmus. Ako už bolo spomínané, európske krajiny boli úspešné jednak v „objavení“ nových ciest a dobytí celého sveta najmä z nevyhnutnosti a geografickej polohy, inak kvôli vojenským technikám vyvinutými v Európe. Bádateľské cesty slúžili k tomu nájsť miesta pre kolónie, keďže Európa nemala kam expandovať než na západ (narozdiel od islamského sveta a Číny) a nájsť alternatívnu obchodnú cestu k Indii a Číne, keď boli tieto cesty na Blízkom východe prerušené. Vojenské techniky, najmä delá a iné použitia strelného prachu, ktoré vznikli v prostredí európskych vojen medzi krajinami, boli ďaleko vyspelejšie než delá a pušky (ak sa nejaké používali) v Indii, v Číne a v Turecku, nehovoriac o Amerike. Vyspelé európske delá a pušky hrali napokon kľúčovú úlohu v dobytí celého sveta a zriadení koloniálnych ríší. Tieto ríše poskytli vzácny zdroj kapitálu, ktorý európske mocnosti zväčša jednoducho ukradli.

Druhá podmienka pre vznik kapitalizmu, vznik ochoty pracovať za mzdu a prebytok pracovnej sily pre dostatočne nízke mzdy, bola spojená s otázkou masovej a rýchlej tvorby kapitálu a boli to v Anglicku enclosures. To boli viaceré akty parlamentu a svojvoľné akcie aristokracie, ktorá zaberali dovtedy spoločnú pôdu na vidieku (prežitok z pôvodného komunizmu) a premenili ju na kapitalisticky fungujúce hospodárstvo. Už predtým dochádzalo k centralizácii pôdy v rukách aristokracie a ku kapitalistickému využívaniu tejto pôdy, najmä skupovaním pôdy cirkvi, ale nie v tomto rozsahu. Výsledkom tohto procesu bolo vytvorenie obrovského množstva bezzemných roľníkov, alebo roľníkov, ktorí sa už nemohli uživiť zo zostávajúcej pôdy, čo viedlo k ich odchodu do miest a do fabrík a k ďalšej privatizácii pôdy. Napokon bola väčšina pôdy v rukách aristokracie (netreba zabúdať, že najmä v západných krajinách neboli všetci, dokonca ani väčšina roľníkov nevoľníci, ale častokrát slobodní roľníci, ktorí boli vykorisťovaní najmä odvodmi a daňami) a obrovská masa ľudí, ktorá bola ochotná pracovať za mizerné mzdy, za ktoré si kupovali zlomok z potravín, ktoré predtým vyrábali na vlastnej pôde. Veľká krádež umožnil spustenie kapitalizmu ako systému, v ktorom proletariát, úplne oddelený od výroby a oslobodený od majetku, musí pracovať pre kapitalistov, ktorí si privlastňuje jeho celý produkt a vracia mu len úplne nevyhnutné späť vo forme mzdy. Začiatočná éra kapitalizmu znamenala napriek zvyčajným falošným predstavám všeobecný úpadok zdravia a životnej úrovne v utlačovanej triede. Predstava o barbarskom a špinavom stredoveku a skvelom čistom novoveku je v skutočnosti takmer opačná. Zatiaľ čo v 14. storočí si väčšina roľníkov mohla dovoliť jesť každý deň mäso, ceny obilia boli nízke, mzdy vysoké a hygienické zvyky boli lepšie, než by si človek predstavoval, v 19. storočí existovali proletári napriek omnoho vyššej produktivite častokrát na hranici hladu, obsah ich potravy bol omnoho horší a jednotvárnejší, mestá boli špinavejšie a znečistené, ľudia pracovali častokrát aj 14 hodín denne šesť až sedem dní v týždni a dochádzalo k všeobecnému rozpadu kultúry aj rodiny (avšak bez náhrady). Asi najjasnejším obrazom tejto doby bolo všeobecná redukcia predpokladaného života na pod 30 rokov a znížením výšky ľudí. Toto takmer genocídne ťaženie kapitálu, ktorý počítal s takmer neobmedzeným prílevom pracovnej sily a ročne s „opotrebovaním“ – teda upracovaním k smrti pár desiatich tisícov pracujúcich, bolo ukončené len organizovanou činnosťou odborového hnutia. K revolúcii bohužiaľ nedošlo, rovnako nie k vybudovaniu spoločnosti slobody pre všetkých, naopak došlo k ovládnutiu odborového a sociálnodemokratického hnutia buržoáznymi silami a k upevneniu kapitalizmu podobou miernejšieho vykorisťovania a špecializácie, podobne ako v Ríme. Ani táto tisícročná ríša však, ako každá pred nej, nebude trvať večne. Otázkou je, čo ju nahradí a či ľudstvo ešte po nej bude hrať nejakú úlohu.

Zdroje:

Braudel, Fernand: Sozialgeschichte des 15.-18. Jahrhunderts, Kindler, München, 1986 (Orig. 1979)

Geschichte der Urgesellschaft, Manfred Kossok (Hrsg.), VEB, Berlin, 1982
Griechische Geschichte, Manfred Kossok (Hrsg.), VEB, Berlin, 1978
Römische Geschichte, Manfred Kossok (Hrsg.), VEB, Berlin, 1979