Založ si blog

Prečo ľavica stále prehráva

Reakcia na článok “Prečo treba voliť menšie zlo”, publikované na POLE, http://poleblog.sk/preco-treba-volit-mensie-zlo/

 

Popri známych dôvodov historických porážok ľavica v dnešných západných krajinách ako nezávislá sila neexistuje, ale ako vo veľkej miere predĺženie liberálnej ideológie a politického stredu. Toto ju viaže na liberálne koncepty a princípy egalitarizmu, pluralizmu a konsenzualizmu, ktoré ignorujú triednu podstatu našej spoločnosti.

 

Prečo treba voliť dobro

Diskusia o účasti či neúčasti ľavice vo francúzskych voľbách na strane novopravicového kandidáta Macrona najlepšie ilustrujú túto inherentne podriadenú, závislú rolu ľavice v dnešnej politike. Vo voľbách, v ktorých bol postup tohto kapitalistického kandidáta do druhého kola umožnený len za pomoci aktívnej kolaborácie sociálnodemokratickej strany a v ktorých bolo jeho víťazstvo následne garantované (bez ohľadu nato, či by sa jej zúčastnilo 1 či 100 percent Melénchonových voličov), bola neúčasť jednej malej časti ľavicových voličov považovaná za „kolaboráciu s fašistami“, ako to výstižne pomenoval jeden známy slovenský „ľavicový“ intelektuál, o ktorom je súdne používanie výrazov všeobecne známe a odsudzované ako „radikálna póza“. Bez ohľadu nato, že účasť vo voľbách bola narozdiel od amerických volieb, v ktorej prieskumy boli omnoho tesnejšie a správne predpovedali výsledok (keďže populárny hlas vyhrala Clintonová a Trump získal svoj post len vďaka genialite „founding fathers“), bezvýznamná a teda neúčasť jediná zmysluplná póza. A že akceleracionistická pozícia je, napriek jej neetickému obsahu, objektívne a empiricky správna, pointa v tejto afére je jedna. Tá pointa je, že vo vzťahu stredu a ľavice a jej voličov nejde o žiadne spojenectvo, ktoré je rovné a permanentné, ale o predĺženie triedneho vzťahu, ktoré sa maskuje ako spojenectvo. Alternatíva Melénchon-Le Pen by takmer určite mala za výsledok omnoho horšiu reakciu principiálneho stredu, ktorý by stopercentne zahŕňal falošné ekvivalencie a hysterickú propagandu, potenciálne mohol zájsť až do aktívnej sabotáže alebo intervencie amerického imperializmu. Pre buržoáziu a veľkú časť štátnych štruktúr by bola v tejto alternatíve objektívne lepšou voľbou Le Penová, ktorá nepredstavuje, podobne ako Trump, žiadne ohrozenie pre triednu spoločnosť, ani pre americký imperiálny systém.

Popritom existuje príklad Veľkej Británie a Rakúska, kde jednak Konzervatívci aj Ľudovci prebrali väčšinu z rasistického repertoára krajnej pravice a kde napriek tomu veľká časť buržoázie a stredu stojí na ich strane alebo odmieta podporiť Labouristov. Máme tu teda situáciu, v ktorej je ľavica povinná voliť pravicového kandidáta tvári v tvár „fašizmu“, v ktorej ale stred nemá žiadny problém podporiť tých istých „fašistov“ alebo odmieta podporiť umiernenú ľavicu, aby zabránil „fašizmu“. Princíp voľby menšieho zla pritom by nebol taký hrozný, keby platil v prípade skutočného ohrozenia západnej spoločnosti alebo len občasne. Problém s ním je ten, že platí takmer permanentne už sto rokov. A že platí nielen proti fašistom, ale pri hocijakej voľbe. Potom sa nečudujte, že ľudia na to kašlú.

Voliť menšie zlo pritom môže človeka doviesť do bizarných situácii. Môžeme si predstaviť eventualitu, v ktorej by šovinistický a extrémne neoliberálny Fillon postúpil do druhého kola a ľavičiari by boli povinní ho voliť. Môžeme si predstaviť eventualitu, v ktorej by proti Le Penovej stál nejaký skutočný stalinista alebo maoista. Alebo si môžeme predstaviť scenár, v ktorej by Le Penová stála proti skutočnému fašistovi. Mali by sme v takom scenári voliť menšie zlo, reakčnú, ale predsa nie fašistickú Le Penovú? Ak nie, ktoré menšie zlo voliť a ktoré nie?

 

Samostatná ľavica

Úlohou ľavice už dávno nie je a nemalo by byť, byť podpornou silou buržoázie pri budovaní kapitalizmu, až príde objektívna situácia pre vznik vyspelejšej spoločnosti a rovnako ňou nie je, byť jej komparzom a pomocníkom, keď to potrebuje. Skúsenosti z dejín ukazujú, že ľavica nebude prijatá s rovnakým priateľstvom vo chvíľach, keď od nej nebudú pravičiari niečo chcieť. Vo chvíľach, keď bude sledovať ciele zlepšenia situácie veľkej väčšiny obyvateľstva, bude na ňu útočené, bude zosmiešňovaná, sabotovaná a v horšom prípade násilne potlačená a zabíjaná. Hru na priateľstvo môžeme opustiť už teraz. Ľavica by si najmä mala byť vedomá svojej úlohy, svojej triednej príslušnosti a toho, že v politike pôjde len o dosiahnutie tejto úlohy.

Hlavnou chybou ľavice v akomkoľvek bode v posledných stopäťdesiatich rokoch a v najdôležitejších dejinných udalostiach bolo, že bola príliš priateľská a zhovievavá voči ľuďom, ktorí nie sú jej priatelia. Liberáli sa prípad po prípade snažili s ľavicou spriateliť, aby presadili svoje záujmy, získali potrebný čas, potrebný priestor, aby ju potom zradili a nemilosrdne s ňou bojovali. Charakteristickou črtou každého pokusu o revolúciu a každej ľavicovej vlády bolo, že váhala dovtedy, kým proti nej fašisti a iní ochrancovia kapitálu nevypochodovali a nepripravenú ju nepochytali, a že vždy robila čo najväčšie ústupky. Kompromisy, ktoré ju porážajú, sú charakteristické pre takmer každú sociálnodemokratickú vládu doteraz.

Na druhej strane túto pozíciu netreba zle pochopiť. Kritika oportunizmu sa týka len zmeny politických pozícií a internej ideológie ľudí. Ako je typické pre impulzívne a emocionálne riadenú ľavicu, kombinuje tento oportunizmus s impulzívnym radikalizmom, ktorý sa najmä prejavuje v tom, že sa správa nepriateľsky a výsmešne k liberalizmu a jej zástupcom, čo je len kontraproduktívne.

Ako bolo už spomínané, určitý oportunizmus voči hegemónnej ideológie je nutný pre prežitie v politickom boji. Politický boj je však predovšetkým boj o spoločenské rozdelenie spoločenských statkov. K tomuto cieľu sú používané rôzne metódy a okrem iného ňou je tiež priateľstvo, ústretovosť. Proti ľavici je zjednodušene bojované dvoma metódami, buď flakom, alebo priateľským presviedčaním. Cieľom je deradikalizácia a zmena politických pozícií. V prípade použitia druhej metódy, najmä v prítomnosti publika, je výhodnejšie pravidlá hry akceptovať a snažiť sa rovnaké metódy použiť ofenzívne. V prípade prvého scenára možno buď reagovať pokojne alebo iróniou, podstatné je, nezostať v defenzíve a myslieť nato, ako človek vyzerá. Oportunizmus, ku ktorému dôjde, by preto mal byť obmedzený na metódy, rétoriku a externú ideológiu. Človek by si ale mal byť vedomý, že v súčasnej politike ide o boj s jasným cieľom a racionálne použiteľnými prostriedkami a o nič iné.

 

Kritická kritika

Úlohou ľavice by vždy mala byť kritika liberálnej ideológie, súčasne s tým, aby nebola antiliberálna a neprepadala do podobnosti s krajnou pravicou. Marxistická kritika liberalizmu je kritika z liberálnych princípov aplikovaných na reálnu triednu spoločnosť. Je to kritika pokryteckej a nedostatočnej strany liberalizmu a antiliberálnych princípov liberalizmu. Táto ideológia je vyjadrením rozporuplnosti kapitalistickej spoločnosti. Je vyjadrením toho, že súčasne je kapitalizmus postavený na väčšej osobnej slobode a demokratickej participácii pracujúcej triedy, no  pracujúca trieda zostáva vylúčená z rozhodnutí v hospodárskej sfére a najdôležitejších politických rozhodnutí. Tento rozpor sa prejavuje v tom, že liberalizmus prehlasuje rovnosť práv a slobôd v spoločnosti, v ktorej reálna rovnosť nie je možná, že prehlasuje slobodu, demokraciu a rovnosť, zatiaľ čo ignoruje realitu triednej spoločnosti, ktoré sú ich antitézou. Základom tohto pokrytectva je, že celý ústavný poriadok predpokladá len ochranu rovnosti a práv pred štátom a nie pred súkromnými osobami. Do konfliktu sa teda dostáva egalitarizmus a egalitarizmus. Jeden egalitarizmus predpokladá spoločnosť s rovným podielom moci a určuje rovné práva. Druhý egalitarizmus vidí extrémne nerovnú spoločnosť a uvedomuje si, že rovné práva tieto nerovnosti len budú upevňovať. Tento problém je pritom akceptovaný v dnešnom liberalizmu v rôznych formách útlaku, len nie, ak ide o triedny útlak. Je akceptovaný v rodovej nerovnosti, „rasovej“ nerovnosti a iných nerovných vzťahoch. Tu si je stred všeobecne vedomý toho, že v situácii, v ktorej existuje nerovnosť v podiele žien na spoločenskom blahobyte a živote, rovné práva túto nerovnosť vôbec neriešia. Veľmi limitovaným pokusom o riešenie je teda zavádzanie nerovného práva, pozitívnej diskriminácie v oblasti politiky, časti vzdelania a hospodárstva. Skutočným riešením by muselo byť rozšírenie rovného práva do súkromných vzťahov a boj proti nerovnosti v hospodárskych aktivitách. Podobne ako dnešné reakčné politické prúdy, ktoré spochybňujú existenciu rodovej a rasovej nerovnosti, taktiež liberalizmus úplne ignoruje existenciu triednych vzťahov a tým pádom končí pri tom, ich obhajovať a udržiavať. Triedne vzťahy bohužiaľ ale nie sú ekvivalentné s rodovými a inými nerovnými vzťahmi, pretože zo základu štrukturujú náš ústavný a hospodársky poriadok, sú založené v prvom rade na inštitúciách, nie na sociálnych normách a preto nie je možné, ich rozpustiť rovnakými metódami.

Podobný problém sa ale ukazuje v politickej sfére, v ktorej vďaka prevládajúcej materiálnej hegemónii buržoázie, rovné práva vedú k nerovnosti v demokratickom procese. Toto sa okrem v inštitucionálnom politickom systéme a v straníckom a volebnom systéme, ktorý umožňuje, že je legislatívny a exekutívny proces vedený primárne pre záujmy vládnucej triedy, ukazuje aj v kultúrnych a sociálnych normách. Tieto podstatne štrukturujú politickú diskusiu a proces tvorby verejnej mienky. Základnými tromi normami sú tu pluralizmus, konsenzualizmus a špecifiká liberálnej diskusie. Všetky tri sú vo svojej dnešnej podobe tvarované podľa existujúcich triednych vzťahov, podobne ako v prípade sexistických a rasistických noriem umožňujú prežívanie triednej spoločnosti.

Pluralizmus v dnešnej demokratickej spoločnosti znamená, zjednodušene, na ideologickej makroúrovni, pluralizmus pre rôzne odrody buržoáznej ideológie a ich politických strán a pluralizmus pre ich názory. Tento fakt je daný dnešným pomerom síl na politickej scéne a všeobecnou materiálnou prevahou buržoázie pri tvorbe ideológie a politických strán. V praxi dnes pluralizmus na Slovensku znamená pluralizmus pre desať buržoáznych politických strán a rôzne odtiene buržoáznej politiky, rôzne ideológie tej istej triednej ideológie, ktorá je ideológia a politika od a pre vládnucu triedu. Vytvárajú tak falošný dojem pluralizmu, ktorý maskuje skutočnú podstatu politiky a ideologicky plurality politického procesu, ktorý možno zhrnúť na rôzne odtiene tej istej farby, zatiaľ čo druhá farba je zakázaná. Veľmi zaujímavé v tomto kontexte je, že v mnohých krajinách, až na Nemecko a iné európske krajiny, je pluralizmus rozširovaný aj na protiústavné pravicové politické prúdy, nikdy však na prúd proletárskeho antikapitalizmu. Na mikroúrovni pluralizmus znamená, že v hocijakej verejnej diskusii sú jej usporiadatelia povinní privolať si nejakého zástupcu vládnucej triedy, preferovane kvalifikovanejšieho a viacerých a v hocijakej správe a súkromnej diskusii sa musí zahrnúť pozícia a interpretácia vládnucej triedy. Symptomaticky sa možno tento pluralizmus ukazuje v typickom korporatistickom vedení hospodárstva, v ktorej zamestnanci a zamestnávatelia vystupujú ako dve rovné strany, so štátom ako garanciou „mediácie“. Tento pluralizmus je len metódou k udržiavaniu vlády menšiny nad väčšinou  s leskom pluralizmu a demokracie.

V podobnej línii funguje dnešné chápanie konsenzualizmu. Tento konsenzualizmus rovnako znamená povinnosť deliberácie a hľadanie konsenzu v prípade, že ide o vyjednávanie s buržoáziou, o jej záujmy, jej názory, pričom opačne je možné „majoritne“ rozhodovať podľa skresleného parlamentného zloženia síl a trieštenia pracujúcej triedy. Dnešný konsenzualizmus, ako už spomínané, je najviac aplikovaný vo vyjednávaní pracovného pomeru, pričom aj tam musí na strane pracujúcich spĺňať vysoké nároky majoritarianizmu, zatiaľ čo hľadať konsenz s neobčanmi, Rómami, zločincami, chudobnými nikoho nenapadne.

Špecifiká liberálnej diskusie zahŕňajú najmä tajnosť diskusie a hlasovania a rešpekt pred všetkými „akceptovanými“ názormi. Zatiaľ čo tajné hlasovanie bolo pôvodne zavedené práve ako ochrana pred vplyvom buržoázie a zastrašovaním, dnes má len charakter udržiavania hegemónie jej strán a názorov. Podobne tajnosť diskusie, jej na jednej strane špecificky kontrolovaný verejný charakter a súkromný charakter „rozmýšľania sám so sebou“, uisťujú, že tvorba verejnej mienky je vedená v línii ideologických štátnych aparátov. „Rešpekt“ voči všetkými názorom ako rovnako platným naberá v dnešnej spoločnosti podobu rešpektu voči hocijako reakčným a sprostým buržoáznym názorom s paralelne vysokou militanciou voči iným než týmto, najmä marxistickým názorom.

Alternatívou voči týmto „liberálnym“ verziám týchto zmysluplných princípov by podľa mňa malo byť ich rozšírenie o kritickú reflexiu dnešnej nerovnej triednej spoločnosti a jej konzekvencií pre koncept a chápanie demokracie. Podstata triedneho konfliktu v dnešnej spoločnosti napríklad vylučuje konsenzuálne riešenie problému vykorisťovania a nerovných triednych vzťahov z realistických možností spoločnosti. Rozhodnutia o rozdelení nadproduktu medzi producentom a vlastníkom a vlastníkmi a rozhodnutia o výrobe a budúcnosti celej spoločnosti sú hlboko autoritatívne a diktatoriálne rozhodnutia, ktoré sú sprevádzané mocenským súbojom a triednym násilím. Korporatistická metóda vyjednávania za jedným stolom je len pokus dodať tomuto boju konsenzuálnu tvár a charakter. Konsenz ale je možný len medzi rovnými a v podmienkach, v ktorých nerozhoduje o prežití jednej či druhej strany. Navyše, aj deliberatívny proces musí nabrať niekedy koniec, čo je buď arbitrárny okamich alebo rozhodnutý silami a mocou. Alternatívou k tajnej diskusii a „liberálnemu“ rešpektu by mala byť dynamická verejná diskusia, čo najviac otvorená a úprimná a ktorá je čo najviac založená na racionálnej diskusii a nie na znemožňovaní diskusie z „rešpektu“ pred názorom.

Dejiny triednej spoločnosti od praveku po vznik kapitalizmu

06.12.2017

Vznik triednej spoločnosti sa neodohráva v ideálnych podmienkach, ale v tých, ktoré nachádza v spoločnosti, je preto nerovnomerný, s prerušovaním, s neúspechmi. Rovnako sa úplne odohráva viac »

Triedna spoločnosť od jej začiatku až dodnes a budúcnosť človeka

06.12.2017

1. Vznik a rozvoj triednej spoločnosti spadá spolu so vznikom a rozvojom človeka a s tvorbou slobody od „prírody“, od nevyhnutnosti a nedostatku. Jej ukončením je spoločnosť slobody. 2. Triedna viac »

Stalinisti si nasadzujú antistalinistickú masku

27.11.2017

Stalinistické a latentne stalinistické skupiny a osoby sa dostávajú do svojej "ľavicovej" fázy. Na výročie 17. novembra zrazu po 30 rokoch objavujú prieskumy verejnej mienky a o tom, že November viac »

Mateusz Morawiecki

Musíme hájiť svoje národné záujmy, vyhlásil nový premiér

12.12.2017 22:31

Poľský diel podľa čerstvého premiéra výborne pasuje do európskeho puzzle, ale nesmie sa tam strkať zlým smerom alebo nasilu.

KĽDR, raketa, Kim Čong-un

Kimov režim pácha zločiny proti ľudskosti, zhodujú sa renomovaní právnici

12.12.2017 20:57

Správa právnikov je založená na výpovediach prebehlíkov a expertov.

Baník

Bane idú zatvoriť, Brusel nám to vynahradí

12.12.2017 20:00

Na Slovensku sa to týka hornej Nitry, kde sa fára hnedé uhlie a vyrába dotovaná elektrina.

putin

Putin je podľa Kremľa pravidelným čitateľom Trumpových tweetov

12.12.2017 19:14

Ruský prezident Twitter nepoužíva, k občanom sa priamo obracia zriedka. Využíva potom tradičné médiá, najmä televíziu.

peacenwar

Sloboda, demokracia a socializmus

Štatistiky blogu

Počet článkov: 44
Celková čítanosť: 34978x
Priemerná čítanosť článkov: 795x

Autor blogu

Kategórie