Založ si blog

Najvyššia chudoba. Kláštorné pravidlá a forma-života.

V ôsmej, chronologicky siedmej knihe série Homo Sacer je skúmaný najmä koncept pravidla, jeho rozdielu so zákonom, kláštorných pravidiel, ktoré splývajú so životom, vzťah liturgie a pravidla a vzťah majetku, užívania a formy-života.

V tejto knihe dochádza k uvedeniu konceptu užívania, ktorý bude centrálnym konceptom v poslednej knihe série a ktorý má narozdiel od ostatných viac politickej implikácie. Vznik kláštorných spoločenstiev s pravidlami a spoločenstiev, ktoré boli vo vzťahu medzi sebou úplne komunistické, teda vzdali sa všetkého majetku, ukazuje jednak, ako aj v minulej knihe, arbitrárnosť konceptu zákona a tentokrát aj konceptu majetku.

Kláštorné pravidlá vznikli v ranných časoch kresťanstva, v štvrtom až v piatom storočí a napriek tomu, že boli občasne označované ako zákony, kvôli ich častokrát naratívnemu charakteru, ich plurálnemu a totálnemu obsahu a nie exkluzívnemu spoliehaniu sa na tresty to nie sú zákony. Podobne ako zákony, aj ony ukazujú dnešné zmätenie oblastí etiky a zákona. Tieto pravidlá sú natoľko späté s každodenným životom mníchov, že spadajú so životom a život ich robí „impotentnými“, zbytočnými ako zákony. Základom kláštorného života je spoločenstvo „koinos bios“ alebo cenóbia, spoločný život. V katolíckom prevedení ich riadiacim princípom bola poslušnosť, existovali však Gargantuánske spoločenstvá, ktoré mali ako pravidlo úplnú slobodu. V kláštorných pravidlách bol mníšsky život časovo presne riadený a ustanovený. Podľa slnečných a vodných hodín, alebo podľa pravidelnosti samotného života boli merané jednotlivé presné časové množstvá, ktoré riadili činnosť v kláštore. Táto disciplína a poriadok boli udržiavané vládou opáta. Kláštorný život bol doslova spoločný život, do toho stavu, v ktorom boli všetky veci v spoločnom vlastníctve, alebo spoločnom užívaní. Je popisovaný ako život v chudobe, ale nie nedostatku (definícia chudoby sa neskôr ukáže) a aj keď existovali popri rádoch spoločenského života samotárske rády hermitov, tie spoločenské boli prevládajúce. Tieto spoločenstvá boli chápané aj politicky. Ich život mala riadiť cnosť zvyku a poslušnosti, ktoré tvorili pravidlo tohto života a formu tohto života. Ideologicky toto mal byť život, ktorý oslavuje a napodobňuje život Boha syna. Oblečenie mníchov malo vlastnú symboliku, čo slúžilo ako ďalší príklad zvykov, pravidelnosti a bolo označované „habitus“, čo dnes znamená celkový súbor sociálnych noriem. Každý moment bol považovaný ako súčasť pravidla a poriadku, ktorý je výkon vôle Boha, teda totálna sanktifikácia života. Udržiavané to bolo lectiami, čítaniami z písma a meditáciami, ktoré boli čítania v tichosti a z pamäti. Knihy a duševná práca hrali v kláštoroch rozhodne väčšiu rolu než v ostatnej spoločnosti, do takej miery, že častokrát kláštory mali väčšinu ľudí schopných čítať a písať a ktorí tvorili ďalej diela a štúdium. Až do vzniku univerzít to boli centrá intelektuálneho života v Európe. (1. časť: Pravidlo a život, 1. kapitola: Pôvod pravidla, str. 893-911)

Regula vitae, pravidlo života v kláštoroch je podľa rímskeho práva, ktoré oddeľuje zákon a život, nepochopiteľné. Práve preto nie je možné toto pravidlo myslieť ako zákon, keďže neexistuje nič mimo neho a quaestio facti spadá s quaestio iuris. Napriek tomu existujú pre porušenie pravidla sankcie, ktoré musia vždy vyústiť v sledovaní pravidla a ktoré v prípade porušovania končia vo vylúčení mnícha z kláštora. Aj v tomto prípade je ale trest spojený s konzultáciou a presviedčaním. Potrestaní nie sú nikdy chápaní ako exkluzívni zločinci, ale ako hriešnici ako všetci ostatní. Aj keď boli tieto pravidlá označované ako zákon, chápané boli skôr ako umenie, remeslo. Jednotlivé pravidlá, praecepty nikdy nedosahujú formu zákona, ale niečo, čo je viac než rada. Povinnosť, obligácia voči pravidlám má za následok pri porušení buď smrteľný hriech alebo hriech, ktorý si zaslúži svetský trest. Tieto pravidlá sa začali až neskôr od 12. do 17. storočia premieňať do skutočných zákonov. Vstúpenie do kláštora bolo pritom od určitého obdobia sprevádzané sľubom, ktorý sledoval určitý formálny postup, vyjadrenie vôľe sľubu, formulácia, prijatie sľubu, výkon sľubu, porušený sľub a odsúdený sľub. Tento sľub pritom nemal plný charakter právneho zväzku, v Regule Magistri to bol ústny sľub medzi opátom a novicom, u Benediktínov to bol už písomný sľub podpísaný novicom, ktorý mal charakteristiky právnej zmluvy. U Augustína a väčšiny prípadov sľub mal však podobu jednostranného vyhlásenia. Aj v prípade písomného zväzku išlo len o potvrdenie medzi dvoma stranami. O zákone sa hovorilo v súvislosti s spasením, ako splnenia zákona. (1. časť, 2. kapitola: Pravidlo a zákon, str. 912-926)

Tieto pravidlá je však možné chápať v jednom aspekte ako zákony, ako ústavné dokumenty týchto politických spoločenstiev. Tieto mestá (polis) sú miestom „úkrytu“, „úteku od sveta“ v poslušnosti pod Bohom ako vládcom a jeho zákonom. Výkonným suverénom v tomto spoločenstve je opát, ktorý ale spadá pod ten istý zákon a nie je v triednom postavení voči mníchom, keďže je tiež bez vlastníctva. Vzťah medzi normou a životom je v línii povinnosti a poslušnosti. U Suáreza má sľub formu sľubu poslušnosti, teda všeobecnej povinnosti voči pravidlu a opátovi, nie voči konkrétnym záväzkom. Cieľom sľubu je výroba habitusu vo vôli, teda sebadisciplína. Tieto pravidlá sú vždy závislé od celkového systému pravidiel a spoločenstva, nie sú nemenné a klasicky logické. Forma regulae a forma vivendi, pravidlo a život sú v nerozoznateľnej oblasti a sľub sa týka života-pravidla. Výkon pravidla je aplikácia života na pravidlo, nie opačne. (1. časť, 3. kapitola: Útek zo života a konštitúcia, str. 926-937)

Regula ako pravidlo je vždy spojené s niečím a nie je samo o sebe zdrojom, v tomto prípade to je regula vychádzajúca z viery, ktorá má za výsledok pravdu. Pravidlo ako subjektívny genitív má svoj pôvod vo viere, ale súčasne vytvára život. V prípade Eugenda je pravidlo jeho biografia, teda naratív jeho života. Toto pravidlo, ktoré je činnosť, teda bytie a prax, pravidlo a život súčasne, nazýva Agamben užívanie. (2. časť: Liturgia a pravidlo, 1. kapitola: Regula vitae, str. 941-946)

Pravidlo a regula, určujúce životný štýl, way of life, bola vždy v písanej forme ako dokument, no formulovaná ako reč, alebo pre hovorený prejav. Jej výkon a charakter nezodpovedá písanej zmluve, ale ani nie ústnej dohode, dokument je totiž predčítaný, počúvaný, no prenesený z písma. Tieto pravidlá boli často denne čítané a tento moment čítania spadal spolu s ich výkonom. Charakter týchto dokumentov je teda (ne)zákona, ktorý je časopriestorovo hneď realizovaný a písaného ústneho dokumentu, ktorého bytie vzniká z činnosti čítania. (2. časť: Liturgia a pravidlo, 2. kapitola: Oralita a písmo, str. 947-951)

Lectio sleduje svoj pôvod k čítaniu Tóry a k čítaniu, ktoré spravil Kristus v Nazerete. Tieto čítania boli pravidelné, pokračujúce a opakujúce. Neskôr boli tieto čítania chápané ako realizácia a aktualizácia čítanej reality, pripomienka a aktualizácia spasenia. Liturgia ako čítanie bola živá materializácia písaného, časovo usporiadané a už obsahovalo v sebe splývanie života a pravidla, resp. čítaného. Kláštorná liturgia však narozdiel od cirkevnej liturgie bola závislá od charakteru a činnosti mnícha. Liturgia ako quaestio iuris sa transformuje úplne do života, quaestio facti. To, čo v cirkevnej liturgii je realizované v jednom smere, od života do práva a hrania do bytia, je v kláštornej od práva do života a od bytie do hrania. Forma-života rozdelená od zákona je to, čo sa mení od liturgie do monasticizmu.(2. časť: Liturgia a pravidlo, 3. kapitola: Pravidlo ako liturgický text, str. 952-958)

Kláštorné rády sú v dnešnom dejepise označované ako „náboženské hnutia“, ako spoločenstvá advokujúce iný životný štýl, formu-života. Ich charakter ich predurčoval ku konfliktom s cirkvou najmä v otázke majetku a viedol k ich asimilácii, kanonizácii a úpadku. Ich zameranie na tvrdú prácu, poslušnosť a kláštornú liturgiu možno chápať ako predchodcu protestantizmu a paradoxne kapitalizmu. Forma života znamenala pôvodne príklad, paradigma života a rovnakosť formy a života. Podľa Františka to je pravidlo života, žiť v poslušnosti, cudnosti a bez majetku. Toto nie je chápané ako úplne presné určenie spôsobu života, ani ako určenie činností, ktoré pravidlá určujú v určitých prípadoch a negatívne. Pravidlo a príklad života je Kristus, jeho každý čin a slovo. Aj tu pravidlo spadá so životom a nie je zákon v pravom slova zmysel. Na iných miestach forma života nie je chápaná synonymne s pravidlom, pretože nebola rovnaká ako zákonné pravidlo či cirkvi alebo kráľov. Forma života tiež neznamená sledovanie príkladu Krista a jednoduchý spôsob života, ale exemplárny, vyšší vzťah k druhým ľuďom. Život vo forme života je viac než biologická existencia, zoe, ale je to bios, cnostná a svätá forma života. Syntéza pravidla a života je forma života. (3. časť: Forma-života, 1. kapitola: Objav života, str. 961-974)

Najvyššia chudoba, ktorá definovala františkánsky rád, je zrieknutie sa vlastníctva všetkých predmetov, ktoré členovia užívajú. Na tieto predmety nemajú ani právo užívania, len v prípade extrémnej nutnosti. Je to pokus života úplne mimo zákona a najdôležitejšieho zákonného konceptu majetku. Táto doktrína je odôvodnená nábožensky, len otec Boh je majiteľom všetkých vecí a jeho deti ich len užívajú pre nutnosti. Pre účel nutnosti im zostáva prirodzené právo na užívanie vecí, ktoré je jediné právo, ktoré majú, pretože sa ho nemožno zrieknuť. S týmto prirodzeným právom sa ale končí ich vzťah s právom. Vzťah medzi mníchmi je komunistický a beztriedny, ale medzi ľuďmi a Bohom je absolútne triedny. Tento exkurz mimo iného dokazuje perfektnú kompatibilitu s čiastočne komunistickým systémom a triednou spoločnosťou. Jediné právo na nutnosti k udržaniu biologickej existencie zodpovedajú pracovným nákladom v marxistickej teórii. Netreba zabúdať aj nato, že legálnym majiteľom týchto predmetov zostávala cirkev. František sa vyhýba konfliktu s cirkvou, keď rozdeľuje explicitne tých, ktorí podľa svätého písma, mníchov/šky a tých, ktorí žijú podľa formy svätej cirkvi rímskej, teda kňazov. Oproti úradu, ktorý má dodávať život životu, pretvárať ho, majú kláštory život, ktorý je úrad, namiesto úradu, tu je zdrojom funkcie zásluha, ktorá spočíva v imitácii svätého života. (3. časť: Forma-života, 2. kapitola: Zrieknutie práva, str. 975-984)

Koncept užívania je uvedený do sveta a práva práve kvôli františkánskemu zrieknutiu majetku. Slúži k tomu, ospravedlniť užívanie vecí, ktoré strácajú svoju substanciu a teda už ich nie je možné vlastniť a vytvoriť koncept pre stav, v ktorom je užívanie vecí nutné pre udržanie svojho tela. Užívanie tu je popísané v zmysle quaestio facti, mimo normatívneho práva na užívanie a vlastníckeho práva. Je teda mimo práva. Zrieknutie vlastníctva nie je chudoba užívania a užívanie je popísané „akoby to bolo vlastníctvo“. Ubertino na druhej strane popisuje zrieknutie vlastníctva a chudobné užívanie ako neodeliteľné, ako formu a materiál, čoho výsledkom je chápanie vlastníctva a užívania ako protikladov. Problém nastáva, keď pápež upozorňuje nato, či možno oddeliť vlastníctvo a užívanie pri predmetoch, ktoré strácajú substanciu pri užívaní. Odpoveď nato definuje užívanie ako bytie, ktoré je v čase a v činnosti a preto nemôže byť vlastnené. Užívanie a právo na užívanie je odlišné a preto aj vlastníctvo je mimo otázky faktu. Zákon, podobne ako znaky, nie je v rovnakej ontológii ako veci, je bez esencie, len s existenciou. Konečný neúspech františkánov vychádza z pre-(pod)ceňovania zákona, keď vlastníctvo premiestnia len do oblasti normácie. Rímske právo poznalo vlastníctvo súčasne ako fakt a ako právo. Užívanie mohlo byť podľa Agambena chápané podobne ako niečo medzi zákonom a životom, bytie a prax. Inde je užívanie chápané ako základňa pre formu života a zrieknutie práva. Najvyššia chudoba ako forma-života má tiež eschatologickú úlohu ako konečný život a sprítomnenie spasenia. (3. časť: Forma-života, 3. kapitola: Najvyššia chudoba a užívanie, str. 985-1001)

Agamben, Giorgio: The Highest Form of Poverty. Monastic Rules and Form-of-Life, in: The Omnibus Homo Sacer, Stanford, Stanford, 2017 (Orig. 2011) S. 881-1010

Dejiny triednej spoločnosti od praveku po vznik kapitalizmu

06.12.2017

Vznik triednej spoločnosti sa neodohráva v ideálnych podmienkach, ale v tých, ktoré nachádza v spoločnosti, je preto nerovnomerný, s prerušovaním, s neúspechmi. Rovnako sa úplne odohráva viac »

Triedna spoločnosť od jej začiatku až dodnes a budúcnosť človeka

06.12.2017

1. Vznik a rozvoj triednej spoločnosti spadá spolu so vznikom a rozvojom človeka a s tvorbou slobody od „prírody“, od nevyhnutnosti a nedostatku. Jej ukončením je spoločnosť slobody. 2. Triedna viac »

Stalinisti si nasadzujú antistalinistickú masku

27.11.2017

Stalinistické a latentne stalinistické skupiny a osoby sa dostávajú do svojej "ľavicovej" fázy. Na výročie 17. novembra zrazu po 30 rokoch objavujú prieskumy verejnej mienky a o tom, že November viac »

Mateusz Morawiecki

Musíme hájiť svoje národné záujmy, vyhlásil nový premiér

12.12.2017 22:31

Poľský diel podľa čerstvého premiéra výborne pasuje do európskeho puzzle, ale nesmie sa tam strkať zlým smerom alebo nasilu.

KĽDR, raketa, Kim Čong-un

Kimov režim pácha zločiny proti ľudskosti, zhodujú sa renomovaní právnici

12.12.2017 20:57

Správa právnikov je založená na výpovediach prebehlíkov a expertov.

Baník

Bane idú zatvoriť, Brusel nám to vynahradí

12.12.2017 20:00

Na Slovensku sa to týka hornej Nitry, kde sa fára hnedé uhlie a vyrába dotovaná elektrina.

putin

Putin je podľa Kremľa pravidelným čitateľom Trumpových tweetov

12.12.2017 19:14

Ruský prezident Twitter nepoužíva, k občanom sa priamo obracia zriedka. Využíva potom tradičné médiá, najmä televíziu.

peacenwar

Sloboda, demokracia a socializmus

Štatistiky blogu

Počet článkov: 44
Celková čítanosť: 34985x
Priemerná čítanosť článkov: 795x

Autor blogu

Kategórie