Antistalinistická ľavica

Doterajší vývoj kapitalistického poriadku bol definovaný najmä dvoma „neprekonateľnými realitami“, ktoré definujú dnešnú triednu spoločnosť a ich prekonanie by si vyžadovali prekonanie triednej spoločnosti:

Po prvé to sú ekonomické zákonitosti vychádzajúce z reálneho kapitálu, z existencie vládnucej triedy, ktorá si prisvojuje nadhodnotu utlačovanej triedy, ktorá je nútená pre vládnucich ju vyrábať. Teda to, čo Marx nazýva vnútorný rozpor kapitálu, ktorý je rozpor medzi dvoma triedami, medzi kapitálom, ktorý sa exponenciálne rozmnožuje a kapitálom (pracovnou silou), ktorý ho rozmnožuje. Tento vnútorný rozpor je následne zodpovedný za väčšinu problémov triednej spoločnosti. Jedným z najdôležitejších problémov je problém nerovnomernej akumulácie oboch kapitálov, teda zvýšenej akumulácie prvého kapitálu v pomere k relatívnemu spomaleniu zväčšovania pracovnej sily, ktorý následne spôsobuje spomalenie skutočného kapitálu. Toto sa nazýva zákon tendenčného pádu miery zisku. Druhá realita je sociálna realita triednej spoločnosti, ktorá nevyhnutne spôsobuje konflikty o rozdelenie nadhodnoty a z toho vyplývajúc odpor voči kapitálovej akumulácii. Tento odpor ohrozuje kapitálovú akumuláciu a napokon ohrozuje existenciu triednej spoločnosti. Obe tieto reality boli rozhodujúce pri vývoji kapitalizmu v posledných 150-200 rokoch. Ich „dočasné“ riešenie umožnili prežitie triednej spoločnosti až dodnes a vládnuca trieda má v úmysle toto dočasné prežitie zvečniť.

Prvá realita spôsobila nutnosť neustáleho hľadania nových spôsobov, ako udržať kapitálovú akumuláciu v neprerušenom toku, nútila nájsť nové zdroje a spôsoby k zvýšenému vykorisťovaniu a k zvýšenej produktivite. Táto nevyhnutnosť stála v podstate za nevídanou expanziou industriálneho kapitalizmu po celom svete, za počiatočným barbarským vykorisťovaním pracujúcej triedy a nasledovným exportovaním tohto barbarského vykorisťovania do iných zemí. Stála tiež za vznikom imperializmu, ktorý našiel v kolóniách prve zdroj k odbytu výrobkov, neskôr k odbytu finančného kapitálu, neskôr k novej pracovnej sile, ktorá bola pripravená byť naplno vykorisťovaná. Tiež stála za oboma svetovými vojnami, ktoré zničili nepotrebný kapitál a priniesli dostatočný priestor pre novú akumuláciu. Rovnako stála za povojnovou zmenou imperializmu, za neoliberálnym obratom, ktorý hľadal nové cesty k zvýšeniu miery zisku, za tým, čo dnes nazývame „globalizácia“ a za prehĺbením krízy rozšírením finančného kapitálu. Dnešný ekonomický stav kapitalizmu prezrádza hlbokú štrukturálnu krízu, nízke alebo zmenšujúce sa miery zisku a situáciu, z ktorej sa bude dať dostať len podobným obnovením akumulácie ako v oboch svetových vojnách.

Sociálna realita spôsobila neustále boje o presné rozdelenie nadhodnoty medzi kapitálmi, neustály odpor, občasné systémové povstania, no najmä donútila ekonomickú realitu k ústupkám, ktoré obmedzili jej schopnosť, sa naplno rozvíjať. Tieto ústupky boli nutné pre udržanie triednej nadvlády a ak prve neboli tak mienené, nakoniec slúžili práve k stabilizácii a pacifikácii odporu a triedneho boja. Sociálna realita, priamo vyplývajúca z ekonomickej, spôsobila neuveriteľný nárast demokratizačných síl, ktoré napokon vybudovali mnohé sociálne a občianske práva, okrem iného vôbec možnosť voliť a byť volený, ktorá bola pôvodne vyhradená vládnucim. Rovnako spôsobila nárast politickej sily pracujúcej triedy, ktorá v krátkom období prijala marxistickú logiku nutnosti systémovéo zvratu. Ked túto revolučnú orientáciu opustila, stále bola schopná presadiť reformy, ktoré zlepšili materiálne postavenie pracujúcej triedy. Tieto reformy boli napokon prijaté buržoáziou a využité ako pôda pre stabilnú sociálnu situáciu. Byrokratizácia politických zástupcov pracujúcej triedy napokon dosiahla úroveň, ked otvorene spolupracujú s buržoáziou pre jej ciele. Dnešná sociálna situácia po kríze je situácia zániku sociálnej demokracie, no súčasného rastu politickej nespokojnosti tiež vo forme reakčných hnutí.

Usilie buržoázie v poslednom čase je zamerané na praktickú neutralizáciu, aj ked nie na odstránenie rozporov v týchto dvoch realitách. Uspešná bola najmä v sociálnom ohľade, v ktorom bolo na základe zlepšeného materiálneho postavenia pracujúcej triedy možné ju viac a viac integrovat do ekonomického poriadku a buržoáznej ideológie. Buržoázna morálka a kultúra sa tak ukazuje najmä ako úspešná v neutralizácii odporu, ako aj myšlienok, ktoré by či len videli triednu spoločnosť. Pracujúca trieda si tak prestáva byť vedomá svojho triedneho postavenia, namiesto toho žije v buržoáznych rolách „občana“ a „spotrebiteľa“, rovného voči kapitalistom. Buržoázna kultúra presiaka až do najzákladnejších zvykov, činností, reflexov a afektov pracujúcich. Výsledkom toho je dnešná situácia, v ktorej sú úplne ignorantní voči triednemu útlaku, ktorých triedne vedomie je skôr vedomie „budúceho kapitalistu“ a v ktorom sú pripraveným konzumentom pre každý nový tovar populárnej kultúry. Odcudzenosť v kapitalistickej spoločnosti je tak prehĺbená odcudzenosťou voči vlastným dejinám, vlastnému postaveniu a voči vlastnej kultúre. Typické pre túto dobu je totálna ideologická, ktorá je v prvom rade kultúrna a sociálna (zasahujúca do všetkých oblastí života), indoktrinácia od detstva až po smrť. Táto kontrola je prejavom a je možná len vdaka materiálnej základni, z ktorej vychádza a sociálnej sile, pomocou ktorej ju vytvára. Táto kontrola naberá formu čiastočnej úplnej závislosti od kapitalistickej výroby, rovnako ako úplnej pacifikácie – pasivity, spokojnosti a ideologickej uzavretosti. Za udržaním sociálnej stability stojí tiež ekonomický vývoj k decentralizovanej výrobe a väčšej mechanizácii centralizovanej výrobe, kedže centralizovaná výroba vytvára lepšie vedomie, organizovanosť a možnosti odporu. Mechanizácia centralizovanej výroby vytvára vôbec možnosť osamostatnenej výroby, v ktorej sa nemusia báť o štrajk a produktivitu.

V ekonomickej sfére je pokusom buržoázie pokračujúcou pôvodnou akumuláciou, pokračujúcou komodifikáciou života, imperializmom dosiahnúť udržanie akumulácie. Zhoršená ekonomická situácia ohrozuje sociálnu stabilitu systému, rovnako ako materiálne postavenie pracujúcej triedy v prvom svete. Túto ekonomickú situáciu bude možné dlhodobo vyriešiť len opustením kapitalistickej akumulácie, alebo zničením dostatočného množstva kapitálu a komodifikáciou prírodných procesov, ako napr. automatizovaného procesu výroby. Súčasný vývoj smeruje k väčšej decentralizácii výroby a k väčšiemu ústupu buržoázie z produktívnej sféry, ktorá má byť nahradená novým rozšírením maloburžoázie z pracujúcej triedy. Trieštenie triedy, dalšia úspešná taktika k udržaniu sociálnej nadvlády kapitálu, je tu využitá tiež k zmene výrobného procesu a výrobných vzťahov. Namiesto klasického kapitalistického vykorisťovania sa čoraz viac rozširujú iné formy privlastňovania nadhodnoty, ako pomocou úrokov, renty a „miezd“. Napokon je nutné varovať pred predstavami komunistickej spoločnosti, ktorá neeliminovala súkromnú akumuláciu kapitálu, len funguje na základe „spoločnej výroby“ a „spoločného majetku“ v nejakom sektore, v ktorom ani nemusí byť dominantnou formou výroby. Spoločný majetok, jeho existencia aj vo výrobe, dokonca ako jediný výrobný spôsob, si neprotirečí s existenciou triednej spoločnosti, ak je privlastňovanie nadhodnoty zabezpečené nejakou inou cestou.

Napriek všetkému sa nezdá byť, že zväčšovanie rozporov vedie k zostrovaniu odporu a k hrozbe ich rozpustenia. Najmä zväčšovanie rozporu medzi ekonomickou realitou a ideologickým svetom pracujúcej triedy neukazuje náznaky rozpustenia. Hlavnou výzvou bude skôr vytvoriť ekonomickú základňu, na ktorej bude možné previesť sociálne zmeny a zväčšenú stabilizáciu. Táto stabilizácia by mala byť umožnená rozvojom technológií, ktorých hlavným potenciálnym a aktuálnym použitím je zvýšenie sociálnej kontroly a stability triednej spoločnosti. Tieto technológie sú najmä technológie slúžiace k rozšíreniu buržoáznej ideológie a kultúry, ktoré slúžia k zväčšenému odcudzeniu a závislosti, ako aj také, ktoré priamo vytvárajú kultúrne a sociálne praktiky sebadisciplíny a sebaklamu s potešením. Tieto hypnotizujúce a policajné technológie nielen vytvárajú potrebné praktiky a výsledky, ale aj sú most pre dalšie technológie. Tieto dalšie technológie majú vytvoriť sieť, v ktorej sú atomizovaní pracujúci úplne závislí na triednej spoločnosti k svojmu vlastnému prežitiu. Toto je docielené racionalizáciou a komodifikáciou všetkých oblastí života a činností, ktoré uspokojujú ľudské potreby. Cieľom má byť situácia, v ktorej je pre človeka výhodnejšie nechať sa vykorisťovať, než viesť samostatný život a v ktorom bude prakticky nemožné viesť samostatný život. Veľkú úlohu v tomto procese zohrávajú digitálne, informačné technológie, automatizácia a potenciálne sociálne systémy ako bezpodmienečný príjem. Z dobytka, ktorým boli pracujúci v 19. storočí sa majú stať domáce zvieratá, ktoré nie sú schopné prežiť bez majiteľa.

S týmto spojené sú dve dalšie úkazy a to je represívne využitie týchto technológií a biopolitické využitie, ktoré spolu spájajú, ešte s dvoma dôležitými politickým zmenami finálnu víziu „perfektnej diktatúry“. Diktatúra kapitálu, ktorá je nepriestrelná, večná a vševedúca. Represívne využite informačných technológií už dnes štátom ponúkajú také kapacity a možnosti, aké sa mohlo stalinistickým režimom len snívať. Ponúkajú potenciálne vytvorenie úplne sledovanej spoločnosti, v ktorej bude týmto sledovaním vytvorený praktický „Boh“, vševediaci a vševidiaci. Tento Boh bude možné vytvoriť tiež pomocou vývoja v oblasti umelej inteligencie. Druhé biopolitické využitie moderných technológií umožňuje potenciálnu biologickú kontrolu nad subjektami, úplnú ideologickú kontrolu siahajúcu až k emóciám (odstránenie depresií a nešťastia so súčasným rozšírením vykorisťovania). No najmä ironické dokončenie triednej spoločnosti, v ktorej bude deklarovaná nerovnosť biologicky realizovaná. Máme tu potenciálnu budúcnosť kapitalistického transhumanizmu, v ktorom bude možné stvoriť z vládnucej triedy „nadradenú“ triedu, so schopnosťami na úrovni mýtických bohov.

Napokon dve potenciálne politické zmeny môžu vytvoriť podobne dystopický politický systém. Kľúčom bude opäť tvorbu stabilnej spoločnosti, v ktorej utlačovaní budú vítať utlačovanie. Už dnes sme svedkami toho, že silnejúci autoritarizmus a fašizácia spoločností sa nestretáva s očakávaným ideologickým rozčarovaním a odporom v spoločnosti. Naopak, silnejúca depolitizácia spoločnosti, indoktrinácia, fetišizácia kultúry a apatia prichádza so súčasným zvyšovaním represie, dekonštrukciou súčasnej limitovanej demokracie a rastúcimi reakčnými hnutiami, rasizmom a šovinizmom. Je rozšírením mýtom, že fašizmus prišiel a bol systém, proti ktorému sa spoločnosť búrila (minimálne je fašizmus interpretovaný ako totalitný systém, ktorý sa nikomu nepáčil). Jeho zavedenie častokrát sprevádzala pokračujúca viera v právny štát, jeho obranu a prechodné diktatúry, rovnako rozšírená populárna podpora. Najmä je nutné chápať ho ako súbor rôznych politík, ktoré nemusia byť zavedené jedným hnutím a na jeden raz, ale „po kusoch“. Jeho najpodstatnejšie charakteristiky sú rozpustenie parlamentnej demokracie a reakčná represívna protiľavicová politika, no poradie toho môže byť opačné a to prvé ponechané na koniec. Praktické rozpustenie parlamentnej demokracie môže prejsť, ako vidíme zo sveta, s vyhlasovaním a nominálnou parlamentnou demokraciou. V tomto ohľade môže byť rozhodujúci iný, liberálny postup k rozpusteniu demokracie a to jej postupnou, alebo otvorenou radikálnou privatizáciou. Táto privatizácia môže mať podobu depolitizácie a komercializácie politiky, alebo môže byť libertariánsky program rozpustenia štátu ako nekomodifikovaný priestor. Komodifikácia verejného priestoru, pretvorenie demokracie na trh spraví z nej efektívne diktatoriálny nástroj v rukách majiteľov kapitálu.

Nespomínajúc celú ďalšiu kapitolu dystópie klimatickej zmeny je toto vymenovanie potenciálneho vývoja varovanie, varovanie pred pokračovaním triednej spoločnosti v časoch „štvrtej technologickej revolúcie“. Nemusí byť vôbec emancipačná, rovnako ako nebola tá minulá a nemusí vôbec viesť k rovnosti a konci chorôb. Určite nevedie automaticky ku komunistickej spoločnosti, ani nevytvára pre ňu lepšie sociálne podmienky. Práve naopak, môže rovnako dobre viesť do pekla.